Ludwig von Mises

I. Carl Menger a rakúska škola ekonómie

1. Začiatky

To, čo je známe ako rakúska škola ekonómie, sa začalo v roku 1871, keď Carl Menger vydal útly zväzok pod názvom Grundsätze der Volkswirtschaftslehre.

Býva zvykom sledovať vplyv, ktorý prostredie vyvíjalo na výtvory génia. Ľudia radi pripisujú výkony geniálneho človeka, aspoň do istej miery, pôsobeniu jeho prostredia a duchovnej klíme jeho doby a jeho krajiny. Nech už táto metóda dosiahne v niektorých prípadoch čokoľvek, niet pochýb, že je nepoužiteľná vo vzťahu k tým Rakúšanom, ktorých myšlienky, idey a náuky majú význam pre ľudstvo. Bernard Bolzano, Gregor Mendel a Sigmund Freud neboli podnecovaní svojimi príbuznými, učiteľmi, kolegami či priateľmi. Ich úsilie sa nestretlo so sympatiou zo strany ich súčasných krajanov a vlády ich krajiny. Bolzano a Mendel uskutočňovali svoje hlavné dielo v prostredí, ktoré bolo, pokiaľ ide o ich osobitné odbory, možné nazvať intelektuálnou púšťou, a zomreli dávno predtým, než ľudia začali tušiť hodnotu ich príspevkov. Freudovi sa vysmievali, keď po prvý raz zverejnil svoje náuky vo Viedenskom lekárskom spolku.

Možno povedať, že teória subjektivizmu a marginalizmu, ktorú Carl Menger rozvinul, bola vo vzduchu. Predznamenalo ju viacero predchodcov. Okrem toho približne v tom istom čase, keď Menger napísal a vydal svoju knihu, napísali a vydali knihy aj William Stanley Jevons a Léon Walras, ktoré vykladali pojem medzného úžitku. Nech je to akokoľvek, je isté, že nikto z jeho učiteľov, priateľov či kolegov nejavil nijaký záujem o problémy, ktoré Mengera vzrušovali. Keď som mu krátko pred vypuknutím prvej svetovej vojny rozprával o neformálnych, no pravidelných stretnutiach, na ktorých sme my mladší viedenskí ekonómovia diskutovali o problémoch ekonomickej teórie, zamyslene poznamenal: „Keď som mal váš vek, vo Viedni sa o tieto veci nikto nestaral.“ Až do konca sedemdesiatych rokov nijaká „rakúska škola“ neexistovala. Bol iba Carl Menger.

Eugen von Böhm-Bawerk a Friedrich von Wieser u Mengera nikdy neštudovali. Svoje štúdiá na Viedenskej univerzite ukončili skôr, než Menger začal prednášať ako Privat-Dozent. To, čo sa od Mengera naučili, získali zo štúdia Grundsätze. Keď sa po určitom čase strávenom na nemeckých univerzitách, najmä v seminári Karla Kniesa v Heidelbergu, vrátili do Rakúska a vydali svoje prvé knihy, boli vymenovaní za vyučujúcich ekonómie na univerzitách v Innsbrucku, respektíve v Prahe. Veľmi skoro niekoľko mladších mužov, ktorí prešli Mengerovým seminárom a boli vystavení jeho osobnému vplyvu, rozšírilo počet autorov, ktorí prispievali k ekonomickému bádaniu. Ľudia v zahraničí začali týchto autorov označovať za „Rakúšanov“. No pomenovanie „rakúska škola ekonómie“ sa použilo až neskôr, keď ich protiklad voči nemeckej historickej škole vyšiel najavo po vydaní Mengerovej druhej knihy Untersuchungen über die Methode der Sozialwissenschaften und der Politischen Oekonomie insbesondere v roku 1883.

Rakúsky kabinet, v ktorého žurnalistickom oddelení Menger pôsobil začiatkom sedemdesiatych rokov – pred svojím vymenovaním v roku 1873 za mimoriadneho profesora na Viedenskej univerzite – bol zložený z členov Liberálnej strany, ktorá presadzovala občianske slobody, zastupiteľskú vládu, rovnosť všetkých občanov pred zákonom, zdravé peniaze a slobodný obchod. Koncom sedemdesiatych rokov Liberálnu stranu vytlačila aliancia cirkvi, kniežat a grófov českej a poľskej aristokracie a nacionalistických strán rozličných slovanských národností. Táto koalícia bola proti všetkým ideálom, ktoré liberáli podporovali. No až do rozpadu habsburskej ríše v roku 1918 zostala ústava, ktorú liberáli priviedli cisára prijať v roku 1867, a základné zákony, ktoré ju dopĺňali, v podstate v platnosti.

V klíme slobody, ktorú tieto zákony zaručovali, sa Viedeň stala centrom predzvestí nových spôsobov myslenia. Od polovice šestnásteho do konca osemnásteho storočia bolo Rakúsko cudzie intelektuálnemu úsiliu Európy. Nikto vo Viedni – a ešte menej v iných častiach rakúskych panstiev – sa nestaral o filozofiu, literatúru a vedu západnej Európy. Keď Leibniz a neskôr David Hume navštívili Viedeň, neboli tam nijakí domáci, ktorých by ich dielo zaujímalo. S výnimkou Bolzana nijaký Rakúšan pred druhou polovicou devätnásteho storočia neprispel ničím dôležitým k filozofickým či historickým vedám.

No keď liberáli odstránili putá, ktoré bránili akémukoľvek intelektuálnemu úsiliu, keď zrušili cenzúru a vypovedali konkordát, začali sa do Viedne zbiehať vynikajúce mysle. Niektoré prišli z Nemecka – ako filozof Franz Brentano a právnici a filozofi Lorenz von Stein a Rudolf von Jhering – no väčšina z nich prišla z rakúskych provincií; niekoľkí boli rodení Viedenčania. Medzi týmito vodcami, ani medzi ich nasledovníkmi, nepanovala nijaká zhoda. Brentano, bývalý dominikán, zahájil líniu myslenia, ktorá napokon viedla k Husserlovej fenomenológii. Mach bol predstaviteľom filozofie, ktorá vyústila do logického pozitivizmu Schlicka, Carnapa a ich „Viedenského krúžku“. Breuer, Freud a Adler vykladali neurotické javy spôsobom radikálne odlišným od metód Krafft-Ebinga a Wagnera-Jauregga.

Rakúske „Ministerstvo kultu a vyučovania“ hľadelo na všetky tieto snahy s nedôverou. Od začiatku osemdesiatych rokov boli kabinetný minister a personál tohto rezortu vyberaní z najspoľahlivejších konzervatívcov a nepriateľov všetkých moderných ideí a politických inštitúcií. Nemali nič iné než opovrhnutie voči tomu, čo bolo v ich očiach „výstredným bláznovstvom“. Boli by radi univerzitám zabránili v prístupe ku všetkým týmto inováciám.

No moc správy bola vážne obmedzená tromi „výsadami“, ktoré univerzity získali pod vplyvom liberálnych ideí. Profesori boli štátni úradníci a, ako všetci ostatní štátni úradníci, boli povinní poslúchať príkazy vydané ich nadriadenými, t. j. kabinetným ministrom a jeho pomocníkmi. Títo nadriadení však nemali právo zasahovať do obsahu náuk vyučovaných na hodinách a seminároch; v tomto ohľade profesori požívali toľko ospevovanú „akademickú slobodu“. Ďalej bol minister povinný – hoci táto povinnosť nikdy nebola jednoznačne stanovená – pri vymenúvaní profesorov (alebo, presnejšie povedané, pri navrhovaní vymenovania profesora cisárovi) vyhovieť návrhom príslušnej fakulty. Napokon tu bola inštitúcia Privat-Dozenta. Doktor, ktorý vydal odbornú knihu, mohol fakultu požiadať, aby ho prijala za slobodného a súkromného učiteľa svojho odboru; ak fakulta rozhodla v prospech žiadateľa, ešte stále sa vyžadoval súhlas ministra; v praxi sa tento súhlas pred časmi Schuschniggovho režimu vždy udelil. Riadne prijatý Privat-Dozent nebol v tomto postavení štátnym úradníkom. Aj keď mu bol udelený titul profesora, nedostával od vlády nijakú odmenu. Niekoľko Privat-Dozentov mohlo žiť z vlastných prostriedkov. Väčšina z nich pracovala na živobytie. Ich právo vyberať poplatky, ktoré platili študenti navštevujúci ich kurzy, bolo vo väčšine prípadov prakticky bezcenné.

Účinkom tohto usporiadania akademických záležitostí bolo, že rady profesorov požívali takmer neobmedzenú autonómiu pri riadení svojich škôl. Ekonómia sa vyučovala na fakultách práva a štátnych vied (Rechts und staatswissenschaftliche Fakultäten) univerzít. Na väčšine z týchto univerzít boli dve katedry ekonómie. Ak sa jedna z týchto katedier uvoľnila, mal zbor právnikov – nanajvýš za súčinnosti jedného ekonóma – vybrať budúceho držiteľa. Rozhodnutie tak spočívalo na neekonómoch. Možno celkom oprávnene predpokladať, že títo profesori práva sa riadili najlepšími úmyslami. No neboli to ekonómovia. Museli si vybrať medzi dvomi protikladnými myšlienkovými školami, „rakúskou školou“ na jednej strane a údajne „modernou“ historickou školou vyučovanou na univerzitách Nemeckej ríše na druhej strane. Aj keby ich úsudok nerušili nijaké politické a nacionalistické predsudky, nemohli si pomôcť a stali sa trochu podozrievavými voči myšlienkovej línii, ktorú profesori univerzít Nemeckej ríše označovali za špecificky rakúsku. Nikdy predtým nevznikol v Rakúsku nijaký nový spôsob myslenia. Rakúske univerzity boli neplodné, kým neboli – po revolúcii v roku 1848 – zreorganizované podľa vzoru nemeckých univerzít. Pre ľudí, ktorí ekonómiu nepoznali, niesol prívlastok „rakúsky“ aplikovaný na nejakú náuku silné podtóny temných čias protireformácie a Metternicha. Pre rakúskeho intelektuála sa nemohlo zdať nič katastrofálnejšie než návrat jeho krajiny do duchovnej prázdnoty „starých dobrých čias“.

Carl Menger, Wieser a Böhm-Bawerk získali svoje katedry vo Viedni, Prahe a Innsbrucku skôr, než sa Methodenstreit začal v mienke rakúskych laikov javiť ako konflikt medzi „modernou“ vedou a rakúskou „zaostalosťou“. Ich kolegovia voči nim nechovali nijakú osobnú zášť. No kedykoľvek to bolo možné, snažili sa priviesť na rakúske univerzity nasledovníkov historickej školy z Nemecka. Tí, ktorých svet nazýval „rakúskymi ekonómami“, boli na rakúskych univerzitách trochu neochotne trpenými outsidermi.

3. Rakúska škola v intelektuálnom živote Rakúska

Vyhľadávanejšie spomedzi francúzskych a nemeckých univerzít neboli vo veľkom veku liberalizmu iba inštitúciami vzdelávania, ktoré poskytovali nastupujúcim generáciám profesionálov inštruktáž potrebnú na uspokojivý výkon ich povolaní. Boli centrami kultúry. Niektorí z ich učiteľov boli známi a obdivovaní po celom svete. Ich kurzy navštevovali nielen riadni študenti, ktorí plánovali získať akademické tituly, ale aj mnohí dospelí muži a ženy, ktorí pôsobili v slobodných povolaniach, v podnikaní alebo v politike a od prednášok neočakávali nič iné než intelektuálne potešenie. Takíto outsideri, ktorí neboli študentmi v technickom zmysle, sa hrnuli napríklad v Paríži na kurzy Renana, Fustela de Coulanges a Bergsona a v Berlíne na kurzy Hegela, Helmholtza, Mommsena a Treitschkeho. Vzdelaná verejnosť sa vážne zaujímala o prácu akademických kruhov. Elita čítala knihy a časopisy, ktoré profesori vydávali, vstupovala do ich učených spoločností a horlivo sledovala diskusie na zhromaždeniach.

Niektorí z týchto amatérov, ktorí svojim štúdiám venovali iba voľné hodiny, sa vzniesli vysoko nad úroveň diletantizmu. Dejiny modernej vedy zaznamenávajú mená mnohých takýchto slávnych „outsiderov“. Je napríklad charakteristickým faktom, že jediný pozoruhodný, hoci nie epochálny príspevok k ekonómii, ktorý vznikol v Nemecku druhej ríše, pochádzal od zaneprázdneného firemného právneho poradcu Heinricha Oswalta z Frankfurtu, mesta, ktoré v čase, keď bola jeho kniha napísaná, nemalo univerzitu.¹

Aj vo Viedni prevládalo v posledných desaťročiach devätnásteho storočia a na začiatku nášho storočia úzke spojenie univerzitných učiteľov so vzdelaným obecenstvom mesta. Začalo miznúť, keď starí majstri zomreli alebo odišli na odpočinok a ich katedry získali muži menšieho formátu. Bolo to obdobie, v ktorom úroveň Viedenskej univerzity, ako aj kultúrnu výnimočnosť mesta, udržiavalo a rozširovalo niekoľko súkromných docentov (Privat-Dozents). Najvýraznejším prípadom je psychoanalýza. Tá sa nikdy nedočkala povzbudenia od žiadnej oficiálnej inštitúcie; rástla a prekvitala mimo univerzity a jej jediným spojením s byrokratickou hierarchiou vedy bol fakt, že Freud bol súkromný docent s bezvýznamným titulom profesora.

Vo Viedni existoval ako dedičstvo rokov, v ktorých zakladatelia rakúskej školy konečne získali uznanie, živý záujem o problémy ekonómie. Tento záujem umožnil pisateľovi týchto riadkov, aby v dvadsiatych rokoch zorganizoval súkromný seminár (Privat-Seminar), aby založil Ekonomickú asociáciu a aby zriadil Rakúsky inštitút pre výskum hospodárskeho cyklu, ktorý neskôr zmenil svoj názov na Rakúsky inštitút pre hospodársky výskum.

Súkromný seminár nemal vôbec žiadne spojenie s univerzitou ani s nijakou inou inštitúciou. Dvakrát do mesiaca sa skupina učencov, medzi nimi niekoľko súkromných docentov, stretávala v kancelárii pisateľa týchto riadkov v Rakúskej obchodnej komore. Väčšina účastníkov patrila k vekovej skupine, ktorá začala akademické štúdiá po skončení prvej svetovej vojny. Niektorí boli starší. Spájal ich planúci záujem o celú oblasť vied o ľudskom konaní. V debatách sa rozoberali problémy filozofie, epistemológie, ekonomickej teórie a rozličných odvetví historického výskumu. Súkromný seminár bol prerušený, keď bol v roku 1934 pisateľ týchto riadkov vymenovaný na katedru medzinárodných hospodárskych vzťahov na Postgraduálnom inštitúte medzinárodných štúdií v Ženeve vo Švajčiarsku.

S výnimkou Richarda von Strigla, ktorého predčasná smrť ukončila skvelú vedeckú kariéru, a Ludwiga Bettelheima-Gabillona, o ktorom ešte budeme hovoriť, našli všetci členovia súkromného seminára vhodné pole na pokračovanie svojej práce ako učenci, autori a učitelia mimo Rakúska.

V ríši ducha zohrávala Viedeň vynikajúcu úlohu v rokoch medzi zriadením parlamentu začiatkom šesťdesiatych rokov a vpádom nacistov v roku 1938. Rozkvet prišiel náhle po stáročiach sterility a apatie. Úpadok sa však začal už mnoho rokov predtým, ako nacisti vtrhli.

U všetkých národov a vo všetkých obdobiach dejín boli intelektuálne výkony dielom niekoľkých mužov a oceňovala ich len malá elita. Mnohí hľadeli na tieto činy s nenávisťou a opovrhnutím; v najlepšom prípade s ľahostajnosťou. V Rakúsku a vo Viedni bola elita obzvlášť malá; a nenávisť más a ich vodcov obzvlášť jedovatá.

Nepopulárnosť ekonómie je výsledkom jej analýzy účinkov výsad. Nie je možné vyvrátiť dôkaz ekonómov, že všetky výsady poškodzujú záujmy zvyšku národa alebo aspoň jeho veľkej časti, že tí, ktorí sa stanú obeťami, budú existenciu takýchto výsad tolerovať len vtedy, ak budú výsady udelené aj im, a že potom, keď je zvýhodnený každý, nikto nevyhráva, ale všetci strácajú v dôsledku z toho vyplývajúceho všeobecného poklesu produktivity práce.² Varovania ekonómov sa však zanedbávajú pre chamtivosť ľudí, ktorí si plne uvedomujú svoju neschopnosť uspieť na konkurenčnom trhu bez pomoci osobitných výsad. Sú presvedčení, že získajú hodnotnejšie výsady než iné skupiny alebo že budú schopní zabrániť, aspoň na nejaký čas, akémukoľvek udeľovaniu kompenzačných výsad iným skupinám. V ich očiach je ekonóm jednoducho škodca, ktorý chce zmariť ich plány.

Keď Menger, Böhm-Bawerk a Wieser začali svoju vedeckú kariéru, nezaoberali sa problémami hospodárskej politiky ani odmietaním intervencionizmu klasickou ekonómiou. Považovali za svoje povolanie postaviť ekonomickú teóriu na pevný základ a boli pripravení venovať sa celkom tejto veci. Menger zo srdca neschvaľoval intervencionistickú politiku, ktorú rakúska vláda – ako takmer všetky vlády tej epochy – prijala. Neveril však, že by mohol prispieť k návratu k dobrej politike iným spôsobom než výkladom dobrej ekonómie vo svojich knihách a článkoch, ako aj vo svojom univerzitnom vyučovaní.

Böhm-Bawerk sa stal členom personálu rakúskeho ministerstva financií v roku 1890. Dvakrát krátky čas pôsobil ako minister financií v úradníckej vláde. V rokoch 1900 až 1904 bol ministrom financií v kabinete, ktorý viedol Ernest von Körber. Böhmovými zásadami vo vedení tohto úradu boli: prísne udržiavanie zákonne stanovenej zlatej parity meny a rozpočet vyrovnaný bez akejkoľvek pomoci centrálnej banky. Významný učenec Ludwig Bettelheim-Gabillon plánoval vydať komplexné dielo analyzujúce Böhm-Bawerkovu činnosť na ministerstve financií. Nacisti, žiaľ, autora zabili a jeho rukopis zničili.³

Wieser bol istý čas počas prvej svetovej vojny ministrom obchodu v rakúskom kabinete. Jeho činnosť však dosť obmedzovali ďalekosiahle právomoci – udelené ešte predtým, ako Wieser nastúpil do úradu – jednému funkcionárovi ministerstva, Richardovi Riedlovi. Wieserovej vlastnej jurisdikcii zostali fakticky len záležitosti druhoradej dôležitosti.

1. Nemecké odmietnutie klasickej ekonómie

Nepriateľstvo, na ktoré na európskom kontinente narazili učenia klasickej ekonomickej teórie, bolo spôsobené predovšetkým politickými predsudkami. Politická ekonómia, ako ju rozvinulo niekoľko generácií anglických mysliteľov, brilantne vyložili Hume a Adam Smith a zdokonalil Ricardo, bola najvyberanejším plodom filozofie osvietenstva. Bola jadrom liberálnej náuky, ktorá sa usilovala o ustanovenie zastupiteľskej vlády a rovnosti všetkých jednotlivcov pred zákonom. Neprekvapuje, že ju odmietli všetci tí, ktorých výsady napádala. Túto náchylnosť pohŕdať ekonómiou značne posilnil v Nemecku rastúci duch nacionalizmu. Obmedzené zavrhnutie západnej civilizácie – filozofie, vedy, politickej náuky a inštitúcií, umenia a literatúry –, ktoré nakoniec vyústilo do nacizmu, malo svoj pôvod vo vášnivom očierňovaní britskej politickej ekonómie.

Nesmie sa však zabúdať, že existovali aj iné dôvody tejto vzbury proti politickej ekonómii. Toto nové odvetvie poznania nastolilo epistemologické a filozofické problémy, na ktoré učenci nenašli uspokojivé riešenie. Nedalo sa začleniť do tradičného systému epistemológie a metodológie. Empiristická tendencia, ktorá dominuje západnej filozofii, viedla k tomu, že sa ekonómia považovala za experimentálnu vedu ako fyzika a biológia. Samotná myšlienka, že by disciplína zaoberajúca sa „praktickými“ problémami, ako sú ceny a mzdy, mohla mať epistemologický charakter odlišný od iných disciplín zaoberajúcich sa praktickými záležitosťami, presahovala chápanie doby. Na druhej strane však len najzaťatejší pozitivisti nepochopili, že experimenty nie je možné vykonávať v oblasti, o ktorej sa ekonómia usiluje poskytnúť poznanie.

Nemusíme sa tu zaoberať stavom vecí, ako sa vyvinul v ére neopozitivizmu alebo hyperpozitivizmu dvadsiateho storočia. Dnes sú na celom svete, ale predovšetkým v Spojených štátoch, zástupy štatistikov zamestnané v inštitútoch venovaných tomu, čo ľudia považujú za „ekonomický výskum“. Zbierajú čísla poskytované vládami a rozličnými podnikateľskými jednotkami, prerovnávajú ich, prispôsobujú a pretláčajú, počítajú priemery a kreslia grafy. Domnievajú sa, že tým „merajú“ „správanie“ ľudstva a že medzi ich metódami skúmania a metódami uplatňovanými v laboratóriách fyzikálneho, chemického a biologického výskumu nie je rozdiel hodný zmienky. S poľutovaním a opovrhnutím hľadia na tých ekonómov, ktorí sa podľa nich, ako botanici „staroveku“, spoliehajú na „mnohé špekulatívne myslenie“ namiesto na „experimenty“. A sú plne presvedčení, že z ich neúnavného úsilia raz vzíde konečné a úplné poznanie, ktoré umožní plánovacej autorite budúcnosti urobiť všetkých ľudí dokonale šťastnými.

U ekonómov prvej časti devätnásteho storočia však chybné chápanie základov vied o ľudskom konaní ešte nešlo tak ďaleko. Ich pokusy vyrovnať sa s epistemologickými problémami ekonómie vyústili, samozrejme, do úplného zlyhania. No spätne môžeme povedať, že toto sklamanie bolo nevyhnutným krokom na ceste, ktorá viedla k uspokojivejšiemu riešeniu problému. Bolo to neúspešné spracovanie metód morálnych vied od Johna Stuarta Milla, ktoré nechtiac odhalilo márnosť všetkých argumentov predkladaných v prospech empiristického výkladu povahy ekonómie.

Keď Nemci začali študovať diela britskej klasickej ekonómie, bez akýchkoľvek výhrad prijali predpoklad, že ekonomická teória je odvodená zo skúsenosti. No toto jednoduché vysvetlenie nemohlo uspokojiť tých, ktorí nesúhlasili so závermi, ktoré bolo treba z klasickej náuky vyvodiť pre politické konanie. Veľmi skoro nastolili otázky: Nie je skúsenosť, z ktorej britskí autori odvodili svoje poučky, odlišná od skúsenosti, ktorej by bol vystavený nemecký autor? Nie je britská ekonómia chybná pre to, že materiálom skúsenosti, z ktorého je vydestilovaná, bola len Veľká Británia, a to len Veľká Británia hannoverských Georgeov? Existuje napokon vôbec niečo také ako ekonomická veda platná pre všetky krajiny, národy a doby?

Je zrejmé, ako na tieto tri otázky odpovedali tí, ktorí považovali ekonómiu za experimentálnu disciplínu. No takáto odpoveď sa rovnala apodiktickému popretiu ekonómie ako takej. Historická škola by bola dôsledná, keby bola odmietla samotnú myšlienku, že je možné niečo také ako veda o ekonómii, a keby sa bola úzkostlivo zdržala akýchkoľvek vyjadrení okrem správ o tom, čo sa stalo v určitom okamihu minulosti v určitej časti zeme. Predvídanie účinkov, ktoré možno očakávať od určitej udalosti, sa dá uskutočniť len na základe teórie, ktorá si nárokuje všeobecnú platnosť, a nie iba platnosť pre to, čo sa stalo v minulosti v určitej krajine. Historická škola dôrazne popierala, že existujú ekonomické poučky takejto univerzálnej platnosti. To jej však nebránilo, aby v mene vedy odporúčala alebo odmietala rozličné názory či opatrenia nevyhnutne určené na ovplyvnenie budúcich pomerov.

Existovala napríklad klasická doktrína o účinkoch slobodného obchodu a protekcionizmu. Kritici sa nepustili do (beznádejnej) úlohy odhaliť v reťazci Ricardovho uvažovania nejaké chybné sylogizmy. Iba tvrdili, že v takýchto otázkach nie sú „absolútne" riešenia mysliteľné. Existujú historické situácie, hovorili, v ktorých sa účinky vyvolané slobodným obchodom alebo protekcionizmom líšia od tých, ktoré opisuje „abstraktná" teória autorov od písacieho stola. Na podporu svojho názoru sa odvolávali na rozličné historické precedensy. Pritom bezstarostne opomínali zvážiť, že historické fakty, ktoré sú vždy spoločným výsledkom pôsobenia množstva faktorov, nemôžu nijakú tézu dokázať ani vyvrátiť.

Tak ekonómia v druhej Nemeckej ríši, reprezentovaná vládou menovanými univerzitnými profesormi, zdegenerovala do nesystematickej, zle usporiadanej zbierky rozličných útržkov poznatkov vypožičaných z dejín, geografie, techniky, právnej vedy a straníckej politiky, popretkávanej znevažujúcimi poznámkami o omyloch v „abstrakciách" klasickej školy. Väčšina profesorov vo svojich spisoch a na svojich prednáškach viac či menej horlivo robila propagandu politike cisárskej vlády: autoritárskemu konzervativizmu, Sozialpolitik, protekcionizmu, obrovskému zbrojeniu a agresívnemu nacionalizmu. Bolo by nespravodlivé považovať toto vniknutie politiky do ekonomického bádania za špecificky nemecký jav. Bolo napokon spôsobené zhubnosťou epistemologického výkladu ekonomickej teórie, nedostatkom, ktorý sa neobmedzoval len na Nemecko.

Druhým faktorom, ktorý spôsobil, že Nemecko devätnásteho storočia vo všeobecnosti a obzvlášť nemecké univerzity hľadeli na britskú politickú ekonómiu s podozrievaním, bola jej zaujatosť bohatstvom a jej vzťah k utilitaristickej filozofii.

Vtedy prevažujúce definície opisovali politickú ekonómiu ako vedu zaoberajúcu sa výrobou a rozdeľovaním bohatstva. Takáto disciplína nemohla byť v očiach nemeckých profesorov ničím iným než opovrhnutiahodnou. Profesori sa považovali za ľudí, ktorí sa sebazapierajúco venujú hľadaniu čistého poznania, a nie, ako zástupy banauzických zarábačov peňazí, ktorí sa starajú o pozemské majetky. Samotná zmienka o takých nízkych veciach, ako sú bohatstvo a peniaze, bola medzi ľuďmi pýšiacimi sa svojou vysokou kultúrou (Bildung) tabu. Profesori ekonómie si mohli zachovať svoje postavenie v kruhoch svojich kolegov len tým, že poukazovali na to, že predmetom ich štúdií nie sú podlé záležitosti podnikania ženúceho sa za ziskom, ale historické bádanie, napríklad o vznešených činoch brandenburských kurfirstov a pruských kráľov.

Nie menej vážnou bola otázka utilitarizmu. Utilitaristická filozofia sa na nemeckých univerzitách netrpela. Z dvoch vynikajúcich nemeckých utilitaristov Ludwig Feuerbach nikdy nedostal nijaké učiteľské miesto, kým Rudolf von Jhering bol učiteľom rímskeho práva. Všetky nedorozumenia, ktoré sa už viac než dvetisíc rokov vznášali proti hedonizmu a eudaimonizmu, profesori Staatswissenschaften prežúvali znova vo svojej kritike britských ekonómov.⁴ Keby nič iné nebolo vzbudilo podozrenie nemeckých učencov, boli by ekonómiu odsúdili už len z toho dôvodu, že k nej prispeli Bentham a Millovci.

Nemecké univerzity vlastnili a prevádzkovali rozličné kráľovstvá a veľkovojvodstvá, ktoré tvorili Ríšu.⁵ Profesori boli štátni úradníci a ako takí museli prísne poslúchať príkazy a nariadenia vydávané ich nadriadenými, byrokratmi z ministerstiev verejnej výučby. Toto úplné a bezpodmienečné podriadenie univerzít a ich učenia nadradenosti vlád spochybnila – márne – nemecká liberálna verejná mienka, keď v roku 1837 hanoverský kráľ prepustil sedem profesorov Univerzity v Göttingene, ktorí protestovali proti kráľovmu porušeniu ústavy. Vlády na reakciu verejnosti nedbali. Pokračovali v prepúšťaní profesorov, s ktorých politickými alebo náboženskými náukami nesúhlasili. No po čase sa uchýlili k rafinovanejším a účinnejším metódam, ako urobiť z profesorov verných zástancov oficiálnej politiky. Pred ich menovaním kandidátov dôkladne preosiali. Katedry dostali len spoľahliví muži. Tak otázka akademickej slobody ustúpila do pozadia. Profesori z vlastnej vôle učili len to, čo im vláda dovolila učiť.

Vojna roku 1866 ukončila pruský ústavný konflikt. Kráľova strana – konzervatívna strana junkerov vedená Bismarckom – zvíťazila nad pruskou Pokrokovou stranou, ktorá zastávala parlamentnú vládu, a takisto nad demokratickými skupinami južného Nemecka. V novom politickom usporiadaní, najprv Norddeutscher Bund a po roku 1871 Deutsches Reich, nezostalo miesto pre „cudzie" náuky manchesterizmu a laissez faire. Víťazi od Königgrätzu a Sedanu si mysleli, že sa nemajú čo učiť od „národa obchodníkov" – Britov – ani od porazených Francúzov.

Pri vypuknutí vojny roku 1870 sa jeden z najvýznamnejších nemeckých vedcov, Emil du Bois-Reymond, chválil, že Univerzita v Berlíne je „intelektuálnou telesnou strážou domu Hohenzollernovcov". Pre prírodné vedy to neznamenalo veľa. No pre vedy o ľudskom konaní to malo veľmi jasný a presný zmysel. Držitelia katedier dejín a Staatswissenschaften (t. j. politickej vedy, vrátane všetkého, čo sa týka ekonómie a financií) vedeli, čo od nich ich panovník očakáva. A tovar dodali.

Od roku 1882 do roku 1907 mal Friedrich Althoff na starosti univerzitné záležitosti na pruskom ministerstve výučby. Pruské univerzity ovládal ako diktátor. Keďže Prusko malo najväčší počet lukratívnych profesúr, a teda ponúkalo najpriaznivejšie pole pre ctižiadostivých učencov, profesori v ostatných nemeckých štátoch, ba aj profesori z Rakúska a Švajčiarska, sa usilovali zabezpečiť si miesta v Prusku. Tak Althoff mohol spravidla aj ich prinútiť, aby fakticky prijali jeho zásady a názory. Vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa spoločenských vied a historických disciplín sa Althoff celkom spoliehal na radu svojho priateľa Gustava von Schmollera. Schmoller mal neomylný čuch na oddeľovanie oviec od capov.

V druhej a tretej štvrtine devätnásteho storočia napísali niektorí nemeckí profesori cenné príspevky k ekonomickej teórii. Je pravda, že najpozoruhodnejšie príspevky tohto obdobia, totiž Thünenove a Gossenove, neboli dielom profesorov, ale mužov, ktorí nezastávali učiteľské miesta. Avšak knihy profesorov Hermanna, Mangoldta a Kniesa zostanú v dejinách ekonomického myslenia pamätné. No po roku 1866 muži, ktorí nastúpili na akademickú dráhu, mali pre „bezkrvné abstrakcie" len pohŕdanie. Uverejňovali historické štúdie, najradšej také, ktoré sa zaoberali pracovnými pomermi nedávnej minulosti. Mnohí z nich boli pevne presvedčení, že prvoradou úlohou ekonómov je pomáhať „ľudu" v oslobodzovacej vojne, ktorú vedie proti „vykorisťovateľom", a že Bohom danými vodcami ľudu sú dynastie, najmä Hohenzollernovci.

3. Methodenstreit

V Untersuchungen Menger odmietol epistemologické idey, ktoré boli základom spisov historickej školy. Schmoller uverejnil dosť pohŕdavú recenziu tejto knihy. Menger zareagoval v roku 1884 pamfletom Die Irrtümer des Historismus in der Deutschen Nationalökonomie. Rozličné publikácie, ktoré táto polemika vyvolala, sú známe pod názvom Methodenstreit, spor o metódy.

Methodenstreit prispel k objasneniu nastolených problémov len málo. Menger bol priveľmi pod vplyvom empirizmu Johna Stuarta Milla, než aby doviedol svoje vlastné stanovisko k jeho plným logickým dôsledkom. Schmoller a jeho žiaci, zaviazaní brániť neudržateľnú pozíciu, si ani neuvedomovali, o čo v tejto polemike išlo.

Termín Methodenstreit je, pravdaže, zavádzajúci. Lebo nešlo o to objaviť najvhodnejší postup pri riešení problémov bežne považovaných za ekonomické problémy. Spornou vecou bolo v podstate to, či môže existovať taká vec ako veda, iná než dejiny, zaoberajúca sa aspektmi ľudského konania.

Predovšetkým tu bol radikálny materialistický determinizmus, filozofia v tom čase v Nemecku takmer všeobecne prijímaná fyzikmi, chemikmi a biológmi, hoci nikdy nebola výslovne a jasne sformulovaná. Ako to títo ľudia videli, ľudské idey, vôľové akty a činy sú vyvolané fyzikálnymi a chemickými udalosťami, ktoré prírodné vedy raz opíšu rovnako, ako dnes opisujú vznik chemickej zlúčeniny zo spojenia niekoľkých zložiek. Ako jedinú cestu, ktorá by mohla viesť k tomuto konečnému vedeckému výkonu, presadzovali experimentovanie vo fyziologických a biologických laboratóriách.

Schmoller a jeho žiaci túto filozofiu vášnivo odmietali, nie preto, že si uvedomovali jej nedostatky, ale preto, že bola nezlučiteľná s náboženskými zásadami pruskej vlády. Fakticky jej dávali prednosť pred náukou, ktorá sa len málo líšila od Comtovho pozitivizmu (ktorým, pravdaže, verejne pohŕdali pre jeho ateizmus a francúzsky pôvod). V skutočnosti musí pozitivizmus, vykladaný rozumne, vyústiť do materialistického determinizmu. No väčšina Comtových nasledovníkov nebola v tomto ohľade otvorená. Ich úvahy nie vždy vylučovali záver, že zákony sociálnej fyziky (sociológie), ktorých ustanovenie bolo podľa ich názoru najvyšším cieľom vedy, by sa dali objaviť tým, čo nazývali „vedeckejšou" metódou spracovania materiálu zhromaždeného tradičnými postupmi historikov. Toto bola pozícia, ktorú Schmoller zaujal voči ekonómii. Znova a znova vyčítal ekonómom, že predčasne vyvodili závery z kvantitatívne nedostatočného materiálu. Tým, čo podľa jeho názoru bolo potrebné na to, aby sa namiesto unáhlených zovšeobecnení britských ekonómov „od písacieho stola" nastolila realistická veda o ekonómii, bolo viac štatistiky, viac dejín a viac zhromažďovania „materiálu". Z výsledkov takéhoto bádania, tvrdil, by ekonómovia budúcnosti raz „indukciou" vyvinuli nové poznatky.

Schmoller bol taký zmätený, že nevidel nezlučiteľnosť svojej vlastnej epistemologickej náuky s odmietaním pozitivistického útoku na dejiny. Neuvedomoval si priepasť, ktorá oddeľovala jeho názory od názorov nemeckých filozofov, ktorí zbúrali pozitivistické idey o použití a spracovaní dejín – najprv Dilthey a neskôr Windelband, Rickert a Max Weber. V tom istom článku, v ktorom karhal Mengerove Grundsätze, recenzoval aj prvú významnú knihu Diltheyovu, jeho Einleitung in die Geisteswissenschaften. No nepochopil, že duch Diltheyovej náuky znamenal zničenie základnej tézy jeho vlastnej epistemológie, totiž že z historickej skúsenosti by sa dali vydestilovať akési zákony spoločenského vývoja.

4. Politické aspekty Methodenstreitu

Britská filozofia slobodného obchodu zvíťazila v devätnástom storočí v krajinách západnej a strednej Európy. Zbúrala vratkú ideológiu autoritárskeho sociálneho štátu (landesfürstlicher Wohlfahrtsstaat), ktorá v osemnástom storočí usmerňovala politiku nemeckých kniežatstiev. Dokonca aj Prusko sa dočasne priklonilo k liberalizmu. Vrcholnými bodmi jeho obdobia slobodného obchodu boli colný tarif Zollvereinu z roku 1865 a Živnostenský poriadok (Gewerbeordnung) z roku 1869 pre územie Norddeutscher Bund (neskôr Deutsches Reich). No veľmi skoro začala Bismarckova vláda zavádzať svoju Sozialpolitik, systém intervencionistických opatrení, ako je pracovné zákonodarstvo, sociálne zabezpečenie, pro-odborárske postoje, progresívne zdaňovanie, ochranárske clá, kartely a dumping.³

Ak sa niekto pokúsi vyvrátiť zničujúcu kritiku, ktorú ekonómia vznáša proti vhodnosti všetkých týchto intervencionistických schém, je nútený poprieť samotnú existenciu – nehovoriac o epistemologických nárokoch – vedy o ekonómii, ako aj praxeológie. Práve to vždy robili všetci zástancovia autoritárstva, vládnej všemohúcnosti a politiky „blahobytu". Vyčítajú ekonómii, že je „abstraktná", a obhajujú „názorný" (anschaulich) spôsob riešenia príslušných problémov. Zdôrazňujú, že záležitosti v tejto oblasti sú príliš zložité na to, aby sa dali opísať vzorcami a teorémami. Tvrdia, že rozličné národy a rasy sa od seba natoľko líšia, že ich konanie nemožno pochopiť jednotnou teóriou; je potrebných toľko ekonomických teórií, koľko je národov a rás. Iní dodávajú, že aj v rámci toho istého národa alebo rasy je ekonomické konanie odlišné v rozličných historických epochách. Tieto a podobné námietky, často navzájom nezlučiteľné, sa predkladajú s cieľom zdiskreditovať ekonómiu ako takú.

V skutočnosti ekonómia z univerzít Nemeckej ríše úplne zmizla. Na univerzite v Bonne zostal osamelý epigón klasickej ekonómie, Heinrich Dietzel, ktorý však nikdy nepochopil, čo znamená teória subjektívnej hodnoty. Na všetkých ostatných univerzitách sa učitelia usilovali zosmiešniť ekonómiu a ekonómov. Nestojí za to zaoberať sa tým, čo sa namiesto ekonómie podávalo na univerzitách v Berlíne, Mníchove a iných ríšskych mestách. Dnes nikoho nezaujíma všetko to, čo Gustav von Schmoller, Adolf Wagner, Lujo Brentano a ich početní stúpenci napísali vo svojich objemných knihách a časopisoch.

Politický význam diela historickej školy spočíval v tom, že učinilo Nemecko bezpečným pre myšlienky, ktorých prijatie urobilo u nemeckého ľudu populárnymi všetky tie katastrofálne politiky, ktoré vyústili do veľkých pohrôm. Agresívny imperializmus, ktorý dvakrát skončil vojnou a porážkou, bezhraničná inflácia začiatku dvadsiatych rokov, Zwangswirtschaft a všetky hrôzy nacistického režimu boli dielom politikov, ktorí konali tak, ako ich učili zástancovia historickej školy.

Schmoller a jeho priatelia a žiaci obhajovali to, čo sa nazýva štátnym socializmom; t. j. systém socializmu – plánovania –, v ktorom by vrcholné riadenie bolo v rukách junkerskej aristokracie. Práve k tejto odrode socializmu smerovali Bismarck a jeho nástupcovia. Bojazlivý odpor, na ktorý narážali zo strany malej skupiny podnikateľov, bol zanedbateľný, a to nie tak preto, že títo odporcovia neboli početní, ako skôr preto, že ich snaženiu chýbalo akékoľvek ideologické zázemie. V Nemecku už neostali nijakí liberálni myslitelia. Jediný odpor, ktorý sa strane štátneho socializmu kládol, prichádzal od marxistickej strany sociálnych demokratov. Tak ako schmollerovskí socialisti – katedroví socialisti (Kathedersozialisten) –, aj marxisti obhajovali socializmus. Jediný rozdiel medzi oboma skupinami spočíval vo výbere ľudí, ktorí by mali ovládať najvyšší plánovací úrad: junkeri, profesori a byrokracia hohenzollernovského Pruska, alebo funkcionári sociálnodemokratickej strany a ich pridružených odborov.

Jedinými vážnymi protivníkmi, s ktorými musela schmollerovská škola v Nemecku bojovať, boli teda marxisti. V tomto spore získali marxisti veľmi skoro prevahu. Mali totiž aspoň súbor náuky, akokoľvek chybnej a protirečivej, kým učenie historickej školy bolo skôr popretím akejkoľvek teórie. Pri hľadaní aspoň trochu teoretickej opory si schmollerovská škola krok za krokom začala vypožičiavať z duchovného fondu marxistov. Napokon sám Schmoller do veľkej miery prijal marxistickú náuku o triednom konflikte a o „ideologickom" preniknutí myslenia triednou príslušnosťou mysliteľa. Jeden z jeho priateľov a kolegov profesorov, Wilhelm Lexis, rozvinul teóriu úroku, ktorú Engels označil za parafrázu marxistickej teórie vykorisťovania.⁶ Bolo dôsledkom spisov zástancov Sozialpolitik, že prívlastok „buržoázny" (bürgerlich) nadobudol v nemeckom jazyku hanlivý nádych.

Drvivá porážka v prvej svetovej vojne otriasla prestížou nemeckých kniežat, aristokratov a byrokratov. Stúpenci historickej školy a Sozialpolitik preniesli svoju vernosť na rozličné odštiepenecké skupiny, z ktorých napokon vzišla Nemecká národnosocialistická robotnícka strana, nacisti.

Priamu líniu, ktorá vedie od diela historickej školy k nacizmu, nemožno ukázať načrtnutím vývoja niektorého zo zakladateľov školy. Veď protagonisti éry Methodenstreit dokončili beh svojho života ešte pred porážkou roku 1918 a vzostupom Hitlera. No život najvýznamnejšieho muža druhej generácie školy ilustruje všetky fázy nemeckej univerzitnej ekonómie v období od Bismarcka po Hitlera.

Werner Sombart bol zďaleka najnadanejším zo Schmollerových žiakov. Mal iba dvadsaťpäť rokov, keď ho jeho učiteľ na vrchole Methodenstreit poveril úlohou zrecenzovať a zničiť Wieserovu knihu Der natürliche Wert. Verný žiak knihu odsúdil ako „úplne nepodloženú".⁶ O dvadsať rokov neskôr sa Sombart chválil, že dobrú časť svojho života zasvätil boju za Marxa.⁷ Keď v roku 1914 vypukla vojna, Sombart vydal knihu Händler und Helden (Kupci a hrdinovia).⁸ V nej hrubým a sprostým jazykom zavrhol všetko britské či anglosaské, no predovšetkým britskú filozofiu a ekonómiu, ako prejav nízkej hokynárskej mentality. Po vojne Sombart prepracoval svoju knihu o socializme. Pred vojnou vyšla v deviatich vydaniach.⁹ Kým predvojnové vydania velebili marxizmus, desiate vydanie ho fanaticky napádalo, najmä pre jeho „proletársky" charakter a pre nedostatok vlastenectva a nacionalizmu. O niekoľko rokov sa Sombart pokúsil oživiť Methodenstreit zväzkom plným nadávok proti ekonómom, ktorých myslenie nedokázal pochopiť.⁹ Potom, keď sa moci chopili nacisti, korunoval literárnu dráhu trvajúcu štyridsaťpäť rokov knihou o nemeckom socializme. Vedúcou myšlienkou tohto diela bolo, že Führer dostáva svoje rozkazy od Boha, najvyššieho Führera vesmíru, a že Führertum je trvalým zjavením.¹⁰

Taký bol pokrok nemeckej akademickej ekonómie od Schmollerovho velebenia hohenzollernovských kurfirstov a kráľov po Sombartovo svätorečenie Adolfa Hitlera.

5. Liberalizmus rakúskych ekonómov

Platón sníval o dobrotivom tyranovi, ktorý by múdremu filozofovi zveril moc ustanoviť dokonalý spoločenský systém. Osvietenstvo nevkladalo svoje nádeje do viac-menej náhodného objavenia sa dobre zmýšľajúcich panovníkov a prozreteľných mudrcov. Jeho optimizmus ohľadom budúcnosti ľudstva sa zakladal na dvojakej viere v dobrotu človeka a v jeho rozumnú myseľ. V minulosti dokázala menšina darebákov – skazených kráľov, svätokrádežných kňazov, skorumpovaných šľachticov – páchať zlo. No teraz – podľa osvietenskej náuky –, keď si človek uvedomil silu svojho rozumu, sa už netreba báť návratu do temnoty a pokleskov minulých vekov. Každé nové pokolenie pridá čosi k dobru, ktoré vykonali jeho predkovia. Ľudstvo je tak na prahu nepretržitého napredovania k uspokojivejším pomerom. Ustavičné napredovanie je prirodzenosťou človeka. Je márne nariekať nad údajne stratenou blaženosťou bájneho zlatého veku. Ideálny stav spoločnosti je pred nami, nie za nami.

Väčšinu liberálnych, pokrokových a demokratických politikov devätnásteho storočia, ktorí obhajovali zastupiteľskú vládu a všeobecné volebné právo, viedla pevná dôvera v neomylnosť rozumnej mysle obyčajného človeka. V ich očiach sa väčšiny nemohli mýliť. Myšlienky, ktoré vzišli z ľudu a ktoré schválili voliči, nemohli byť ničím iným než prospešnými pre spoločné blaho.

Je dôležité uvedomiť si, že argumenty, ktoré v prospech zastupiteľskej vlády predkladala malá skupina liberálnych filozofov, boli celkom iné a nezahŕňali nijaký odkaz na údajnú neomylnosť väčšín. Hume poukázal na to, že vláda sa vždy zakladá na mienke. Z dlhodobého hľadiska vždy zvíťazí mienka mnohých. Vláda, ktorú nepodporuje mienka väčšiny, musí skôr či neskôr stratiť svoju moc; ak neabdikuje, mnohí ju násilne zvrhnú. Národy majú napokon moc dosadiť k veslu tých mužov, ktorí sú ochotní vládnuť podľa zásad, ktoré väčšina pokladá za primerané. Z dlhodobého hľadiska niečo také ako nepopulárna vláda udržiavajúca systém, ktorý množstvo odsudzuje ako nespravodlivý, neexistuje. Zmyslom zastupiteľskej vlády nie je to, že väčšiny sú bohorovné a neomylné. Je ním zámer dosiahnuť mierovými prostriedkami napokon nevyhnutné prispôsobenie politického systému a mužov ovládajúcich jeho riadiaci mechanizmus ideológii väčšiny. Hrôzam revolúcie a občianskej vojny sa možno vyhnúť, ak možno neobľúbenú vládu hladko odstrániť pri najbližších voľbách.

Praví liberáli pevne zastávali názor, že trhová ekonomika, jediný ekonomický systém, ktorý zaručuje ustavične napredujúce zlepšovanie hmotného blahobytu ľudstva, môže fungovať iba v ovzduší nerušeného mieru. Obhajovali vládu volených zástupcov ľudu, pretože pokladali za samozrejmé, že iba tento systém trvalo zachová mier tak vo vnútorných, ako aj v zahraničných záležitostiach.

To, čo oddeľovalo týchto pravých liberálov od slepého uctievania väčšiny u samozvaných radikálov, bolo, že svoj optimizmus ohľadom budúcnosti ľudstva nezakladali na mystickej dôvere v neomylnosť väčšín, ale na presvedčení, že sila zdravého logického argumentu je neodolateľná. Neopomínali vidieť, že nesmierna väčšina obyčajných ľudí je príliš tupá a príliš lenivá na to, aby sledovala a vstrebala dlhé reťazce úvah. No dúfali, že tieto masy, práve pre svoju tuposť a lenivosť, si nebudú môcť pomôcť a prijmú myšlienky, ktoré im prinášajú intelektuáli. Od zdravého úsudku vzdelanej menšiny a od jej schopnosti presvedčiť väčšinu očakávali veľkí vodcovia liberálneho hnutia devätnásteho storočia ustavičné zlepšovanie ľudských záležitostí.

V tomto ohľade panovala plná zhoda medzi Carlom Mengerom a jeho dvoma najskoršími nasledovníkmi, Wieserom a Böhm-Bawerkom. Medzi nezverejnenými Mengerovými papiermi objavil profesor Hayek poznámku, ktorá znie: „Niet lepšieho prostriedku na odhalenie nezmyselnosti istého spôsobu uvažovania, než ho nechať prejsť celou jeho dráhou až do konca." Všetci traja sa radi odvolávali na Spinozovu argumentáciu v prvej knihe jeho Etiky, ktorá vrcholí slávnym výrokom „Sane sicut lux se ipsam et tenebras manifestat, sic veritas norma sui et falsi". Na vášnivú propagandu historickej školy aj marxizmu hľadeli pokojne. Boli plne presvedčení, že logicky neudržateľné dogmy týchto frakcií napokon všetci rozumní ľudia odmietnu práve pre ich nezmyselnosť a že masy obyčajných ľudí budú nevyhnutne nasledovať vedenie intelektuálov.¹¹

Múdrosť tohto spôsobu argumentácie spočíva v tom, že sa vyhýba obľúbenej praxi stavať údajnú psychológiu proti logickému uvažovaniu. Je pravda, že omyly v uvažovaní sú často spôsobené sklonom jednotlivca uprednostniť mylný záver pred správnym. Existujú dokonca zástupy ľudí, ktorým ich citové náklonnosti jednoducho bránia v priamom myslení. No od konštatovania týchto skutočností je veľmi ďaleko k náukam, ktoré sa v poslednej generácii vyučovali pod označením „sociológia poznania". Ľudské myslenie a uvažovanie, ľudská veda a technika sú produktom spoločenského procesu v tom zmysle, že jednotlivý mysliteľ stojí pred úspechmi aj omylmi svojich predchodcov a vstupuje s nimi do akejsi virtuálnej diskusie, či už súhlasne, alebo nesúhlasne. Dejiny ideí dokážu urobiť pochopiteľnými zlyhania človeka rovnako ako jeho výkony tým, že analyzujú podmienky, za ktorých žil a pracoval. Iba v tomto zmysle je prípustné odvolávať sa na to, čo sa nazýva duch doby, národa, prostredia. No je to kruhové uvažovanie, ak sa niekto pokúša vysvetliť vznik nejakej myšlienky – tým menej ju ospravedlniť – odvolávaním sa na prostredie jej autora. Idey vždy vyvierajú z mysle jednotlivca a dejiny o nich nemôžu povedať nič viac, než že boli zrodené v určitom okamihu určitým jednotlivcom. Pre mylné myslenie človeka neexistuje iné ospravedlnenie než to, čo raz jedna rakúska vláda vyhlásila v prípade porazeného generála – že nikto nie je zodpovedný za to, že nie je géniom. Psychológia nám môže pomôcť vysvetliť, prečo nejaký človek vo svojom myslení zlyhal. No nijaké takéto vysvetlenie nedokáže premeniť to, čo je mylné, na pravdu.

Rakúski ekonómovia bezvýhradne odmietli logický relativizmus obsiahnutý v učeniach pruskej historickej školy. Proti vyhláseniam Schmollera a jeho nasledovníkov tvrdili, že existuje súbor ekonomických teorém, ktoré platia pre každé ľudské konanie bez ohľadu na čas a miesto, na národné a rasové charakteristiky konajúcich a na ich náboženské, filozofické a etické ideológie.

Veľkosť služby, ktorú títo traja rakúski ekonómovia preukázali tým, že obhajovali vec ekonómie proti márnej kritike historizmu, nemožno preceniť. Zo svojich epistemologických presvedčení neodvodzovali nijaký optimizmus ohľadom budúceho vývoja ľudstva. Čokoľvek možno povedať v prospech správneho logického myslenia, nedokazuje to, že nadchádzajúce generácie ľudí prekonajú svojich predkov v intelektuálnom úsilí a výkonoch. Dejiny ukazujú, že po obdobiach obdivuhodných duchovných výkonov znovu a znovu nasledovali obdobia úpadku a spätného pohybu. Nevieme, či nasledujúca generácia splodí ľudí, ktorí budú schopní pokračovať v línii géniov, čo posledné storočia urobili takými slávnymi. Nevieme nič o biologických podmienkach, ktoré človeku umožňujú urobiť jeden krok vpred v pochode intelektuálneho pokroku. Nemôžeme vylúčiť domnienku, že ďalšiemu intelektuálnemu vzostupu človeka môžu byť položené hranice. A celkom isto nevieme, či na tomto vzostupe nie je bod, za ktorým už intelektuálnym vodcom nebude môcť uspieť v presviedčaní más a v tom, aby ich za sebou viedli.

Záver, ktorý rakúski ekonómovia vyvodili z týchto premís, znel, že hoci je povinnosťou priekopníckej mysle urobiť všetko, čo jej schopnosti umožňujú vykonať, neprislúcha jej robiť propagandu svojim ideám, tým menej používať pochybné metódy na to, aby svoje myšlienky urobila ľuďom prijateľnými. Nestarali sa o náklad svojich spisov. Menger nevydal druhé vydanie svojich slávnych Grundsätze, hoci kniha bola už dávno vypredaná, antikvariátne výtlačky sa predávali za vysoké ceny a vydavateľ ho znovu a znovu nabádal, aby súhlasil.

Hlavnou a jedinou starosťou rakúskych ekonómov bolo prispieť k pokroku ekonómie. Nikdy sa nesnažili získať podporu kohokoľvek inými prostriedkami než presviedčacou silou rozvinutou v ich knihách a článkoch. S ľahostajnosťou hľadeli na skutočnosť, že univerzity v nemecky hovoriacich krajinách, ba dokonca mnohé rakúske univerzity, boli nepriateľské voči ekonómii ako takej a ešte viac voči novým ekonomickým náukám subjektivizmu.

Keď nemeckí profesori pripojili prívlastok „rakúsky" k teóriám Mengera a jeho dvoch najskorších nasledovníkov a pokračovateľov, mysleli to v pejoratívnom zmysle. Po bitke pri Königgrätzi malo označenie nejakej veci za rakúsku v Berlíne, tom „hlavnom stane Geistu", ako ho posmešne nazval Herbert Spencer, vždy takéto zafarbenie.¹² No zamýšľané zhanobenie sa obrátilo proti pôvodcom. Veľmi skoro sa označenie „rakúska škola" preslávilo po celom svete.

Prax pripájať národnú nálepku k nejakému myšlienkovému smeru je, samozrejme, nevyhnutne zavádzajúca. Iba veľmi málo Rakúšanov – a napokon aj ne-Rakúšanov – vedelo o ekonómii čokoľvek a ešte menší bol počet tých Rakúšanov, ktorých by bolo možné nazvať ekonómami, akokoľvek štedrý by človek pri udeľovaní tohto pomenovania bol. Okrem toho boli medzi rakúskymi ekonómami niektorí, čo nepracovali v línii nazývanej „rakúska škola"; najznámejší medzi nimi boli matematici Rudolf Auspitz a Richard Lieben a neskôr Alfred Amonn a Josef Schumpeter. Na druhej strane počet zahraničných ekonómov, ktorí sa venovali pokračovaniu diela započatého „Rakúšanmi", neustále rástol. Spočiatku sa niekedy stávalo, že snahy týchto britských, amerických a iných ne-rakúskych ekonómov narazili vo vlastných krajinách na odpor a že ich kritici ironicky nazývali „Rakúšanmi". No po niekoľkých rokoch boli všetky podstatné idey rakúskej školy vcelku prijaté ako neoddeliteľná súčasť ekonomickej teórie. Okolo času Mengerovej smrti (1921) sa už nerozlišovalo medzi rakúskou školou a ostatnou ekonómiou. Pomenovanie „rakúska škola" sa stalo názvom daným dôležitej kapitole dejín ekonomického myslenia; už nebolo názvom určitej sekty s náukami odlišnými od tých, ktoré zastávali iní ekonómovia.

Existovala, samozrejme, jedna výnimka. Výklad príčin a priebehu hospodárskeho cyklu, ktorý pisateľ týchto riadkov podal najprv vo svojej Theory of Money and Credit¹³ a napokon vo svojom pojednaní Ľudské konanie¹⁴ pod názvom monetárna alebo obehovo-úverová teória hospodárskeho cyklu, niektorí autori nazvali rakúskou teóriou hospodárskeho cyklu. Ako všetky takéto národné nálepky, aj táto je nevhodná. Obehovo-úverová teória je pokračovaním, rozšírením a zovšeobecnením ideí, ktoré najprv rozvinula britská menová škola (Currency School), a niektorých doplnení, ktoré k nim pridali neskorší ekonómovia, medzi nimi aj Švéd Knut Wicksell.

Keďže nebolo možné vyhnúť sa odkazu na národnú nálepku „rakúska škola", možno pridať pár slov o jazykovej skupine, ku ktorej rakúski ekonómovia patrili. Menger, Böhm-Bawerk a Wieser boli nemeckí Rakúšania; ich jazykom bola nemčina a svoje knihy písali po nemecky. To isté platí o ich najvýznamnejších žiakoch Johannovi von Komorzynskim, Hansovi Mayerovi, Robertovi Meyerovi, Richardovi Schifflerovi, Richardovi von Striglovi a Robertovi Zuckerkandlovi. V tomto zmysle je dielo „rakúskej školy" výkonom nemeckej filozofie a vedy. No medzi žiakmi Mengera, Böhm-Bawerka a Wiesera boli aj ne-nemeckí Rakúšania. Dvaja z nich sa vyznamenali význačnými príspevkami, Česi Franz Cuhel a Karel Engliš.

---

Osobitý stav nemeckých ideologických a politických pomerov v poslednej štvrtine devätnásteho storočia zrodil konflikt medzi dvoma myšlienkovými školami, z ktorého vzišiel Methodenstreit a pomenovanie „rakúska škola". No antagonizmus, ktorý sa v tejto rozprave prejavil, sa neobmedzuje na určité obdobie ani krajinu. Je trvalý. Taký, aká je ľudská prirodzenosť, je nevyhnutný v každej spoločnosti, kde deľba práce a jej dôsledok, trhová výmena, dosiahli takú intenzitu, že obživa každého závisí od konania iných ľudí. V takejto spoločnosti je každý obsluhovaný svojimi blížnymi a naopak, on obsluhuje ich. Služby sa poskytujú dobrovoľne: na to, aby som dosiahol, že pre mňa niekto niečo urobí, mu musím ponúknuť niečo, čo uprednostní pred tým, aby od onoho konania upustil. Celý systém je vybudovaný na tejto dobrovoľnosti vymieňaných služieb. Neúprosné prírodné podmienky bránia človeku, aby sa oddával bezstarostnému užívaniu svojej existencie. No jeho začlenenie do spoločenstva trhového hospodárstva je spontánne, výsledok poznania, že preňho neexistuje lepšia ani – napokon – nijaká iná metóda prežitia.

Význam a dosah tejto spontánnosti však chápu iba ekonómovia. Všetci tí, ktorí nie sú s ekonómiou oboznámení, t. j. nesmierna väčšina, nevidia nijaký dôvod, prečo by silou nemali donucovať iných ľudí robiť to, čo títo ľudia nie sú ochotní robiť z vlastnej vôle. Či je aparát fyzického donútenia, ku ktorému sa pri takýchto snahách siaha, policajnou mocou vlády alebo nezákonnou „hliadkovacou" silou (picket), ktorej násilie vláda toleruje, na tom nezáleží. Na čom záleží, je nahradenie dobrovoľného konania donútením.

V dôsledku istej konštelácie politických pomerov, ktorú by sme mohli nazvať náhodnou, bolo odmietnutie filozofie pokojnej spolupráce v novoveku najprv rozpracované do uceleného učenia poddanými pruského štátu. Víťazstvá v troch Bismarckových vojnách opojili nemeckých učencov, z ktorých väčšina boli sluhovia vlády. Niektorí ľudia považovali za príznačnú skutočnosť, že prijímanie myšlienok Schmollerovej školy postupovalo najpomalšie v krajinách, ktorých armády boli v rokoch 1866 a 1870 porazené. Je, samozrejme, absurdné hľadať akúkoľvek súvislosť medzi vzostupom rakúskej ekonomickej teórie a porážkami, neúspechmi a frustráciami habsburského režimu. Predsa však skutočnosť, že francúzske štátne univerzity sa historizmu a Sozialpolitik vyhýbali dlhšie než univerzity iných národov, bola istotne, aspoň do určitej miery, spôsobená pruskou nálepkou pripojenou k týmto učeniam. Toto oneskorenie však malo malý praktický význam. Francúzsko sa, ako všetky ostatné krajiny, stalo baštou intervencionizmu a ekonómiu zakázalo.

Filozofické zavŕšenie myšlienok velebiacich vládne zasahovanie, t. j. konanie ozbrojených strážnikov, dosiahli Nietzsche a Georges Sorel. Razili väčšinu hesiel, ktoré usmerňovali jatky boľševizmu, fašizmu a nacizmu. Intelektuáli vychvaľujúci rozkoše vraždenia, spisovatelia obhajujúci cenzúru, filozofi posudzujúci zásluhy mysliteľov a autorov nie podľa hodnoty ich prínosov, ale podľa ich výkonov na bojiskách¹⁵ – to sú duchovní vodcovia nášho veku ustavičného sváru. Aké divadlo ponúkli tí americkí autori a profesori, ktorí pôvod politickej nezávislosti a ústavy vlastného národa pripisovali šikovnému triku „záujmov“ a túžobne pozerali na sovietsky raj Ruska!

Veľkosť devätnásteho storočia spočívala v tom, že myšlienky klasickej ekonómie sa do určitej miery stali vládnucou filozofiou štátu a spoločnosti. Premenili tradičnú stavovskú spoločnosť na národy slobodných občanov, kráľovský absolutizmus na zastupiteľskú vládu a predovšetkým chudobu más za ancien régime na blahobyt mnohých za kapitalistického laissez faire. Dnes reakcia etatizmu a socializmu podkopáva základy západnej civilizácie a blahobytu. Možno majú pravdu tí, čo tvrdia, že je už príliš neskoro zabrániť konečnému triumfu barbarstva a skazy. Nech je to akokoľvek, jedno je isté. Spoločnosť, t. j. pokojná spolupráca ľudí na základe princípu deľby práce, môže existovať a fungovať len vtedy, ak prijíma politiky, ktoré ekonomická analýza vyhlasuje za spôsobilé dosiahnuť sledované ciele. Najhoršou ilúziou nášho veku je poverčivá dôvera vkladaná do všeliekov, ktoré sú – ako ekonómovia nevyvrátiteľne dokázali – v rozpore s účelom.

Vlády, politické strany, nátlakové skupiny a byrokrati vzdelávacej hierarchie si myslia, že sa môžu vyhnúť nevyhnutným následkom nevhodných opatrení tým, že nezávislých ekonómov bojkotujú a umlčia. Pravda však pretrváva a pôsobí, aj keď nezostane nikto, kto by ju vyslovil.