Hospodárska kalkulácia v socialistickom spoločenstve

Mnohí socialisti sa nikdy nezaoberali národohospodárskymi otázkami, nikdy sa nepokúsili získať jasno o podmienkach, za ktorých ľudia hospodária. Iní sa zasa veľmi dôkladne zaoberali národným hospodárstvom minulosti i prítomnosti a usilovali sa vybudovať systém hospodárstva »buržoáznej spoločnosti«. Vyžívali sa v kritike ekonomických pomerov »slobodného« hospodárstva, no pravidelne opomenuli použiť žieravú ostrosť, ktorú tu – nie vždy s úspechom – prejavili, aj na ekonómiu želanej socialistickej spoločnosti. V pestrofarebných opisoch utopistov vlastné ekonomické vždy zaostáva. Hlásajú, že v ich krajine blahobytu budú pečené holuby súdruhom samy lietať do úst, no žiaľ opomenú ukázať, akým spôsobom má tento zázrak vzniknúť. Tam, kde začínajú byť v ekonomických veciach zreteľnejší, rýchlo stroskotávajú – pripomeňme si napríklad Proudhonove fantázie o výmennej banke –, takže nie je ťažké poukázať na ich logické chyby. Keď marxizmus svojim veriacim slávnostne zakázal zaoberať sa problémami hospodárstva ležiacimi za vyvlastnením vyvlastňovateľov, neurobil tým vlastne nič zvláštne, lebo aj »utopisti« vo svojich opisoch hospodárske zanedbávali a svoju pozornosť venovali výlučne vykresľovaniu vonkajších pomerov a samozrejme najpriaznivejších dôsledkov nového usporiadania vecí.

Nech už človek príchod socializmu pokladá za neodvratnú nutnosť ľudského vývoja alebo nie, a nech už od zospoločenštenia výrobných prostriedkov očakáva pre ľudí najvyššie šťastie alebo najhlbšie nešťastie, predsa bude musieť pripustiť, že skúmania podmienok hospodárskej prevádzky na socialistickom základe nemožno pokladať len za »dobré myšlienkové cvičenie a za prostriedok podporujúci politickú jasnosť a stálosť«. V čase, keď sa stále viac a viac približujeme k socializmu, ba v istom zmysle už stojíme uprostred neho, nadobúda skúmanie problémov socialistického hospodárstva význam aj pre vysvetlenie toho, čo sa okolo nás odohráva. Na pochopenie národohospodárskych javov dnešného Nemecka a jeho východných susedných krajín už ani zďaleka nestačí to, čo nám poskytuje analýza výmenného hospodárstva. Musíme tu už v značnom rozsahu priberať prvky socialistického spoločenstva. Pokusy získať jasno o podstate socialistického hospodárstva si za takýchto okolností nevyžadujú nijaké osobitné ospravedlnenie.

V socialistickom spoločenstve sú všetky výrobné prostriedky vlastníctvom spoločenstva. Spoločenstvo samo môže s nimi disponovať a určovať ich použitie vo výrobe. Samozrejme, spoločenstvo bude môcť vykonávať svoje právomoci len prostredníctvom osobitného orgánu, lebo iným spôsobom nemôže konať. Ako sa tento orgán utvára a ako sa v ňom a prostredníctvom neho prejavuje celková vôľa, má pre nás podradný význam. Možno si predstaviť napríklad voľbu orgánu a – ak by mal pozostávať z viac ako jednej osoby – väčšinové uznesenia členov zboru.

Vlastník výrobných statkov, ktorý vyrobil a stal sa tým vlastníkom pôžitkových statkov, má teraz na výber buď spotrebovať sám, alebo nechať spotrebovať iných. Spoločenstvu ako vlastníkovi pôžitkových statkov, ktoré získalo výrobou, taká voľba neprislúcha. Nemôže si požívať samo, musí nechať požívať ľudí. Kto má požívať a čo má každý požívať, to je socialistický problém rozdeľovania.

Pre socializmus je charakteristické, že rozdeľovanie pôžitkových statkov musí byť nezávislé od výroby a jej ekonomických podmienok. Je nezlučiteľné s podstatou spoločného vlastníctva výrobných statkov opierať čo i len časť rozdeľovania o ekonomické pripísanie výnosu jednotlivým výrobným faktorom. Bolo by nemysliteľné napríklad vopred priznať robotníkovi plný výnos jeho práce a potom podiely vecných výrobných faktorov „podrobiť“ osobitnému rozdeľovaniu. Lebo, ako sa ešte ukáže, je v podstate socialistického spôsobu výroby, že v ňom vôbec nemožno zistiť podiely jednotlivých výrobných faktorov na výnose výroby, že je neprístupná akémukoľvek početnému preverovaniu vzťahu medzi nákladom na výrobu a výnosom výroby.

Ktorú zásadu zvolíme pre prideľovanie pôžitkových statkov jednotlivým súdruhom, je pri úvahe o problémoch, ktoré nás zamestnávajú, dosť vedľajšie. Či chceme jednotlivcovi prideľovať podľa jeho potrieb, takže ten, kto má väčšie potreby, dostane viac než ten, kto má menšie, alebo či zohľadňujeme zásluhovosť jednotlivca, takže lepší dostane viac než horší, alebo či vidíme ideál v čo najrovnomernejšom rozdeľovaní, takže každý dostane podľa možnosti rovnaké množstvo, alebo či chceme za meradlo rozdeľovania vziať služby preukázané spoločenstvu, takže usilovnejšiemu pripadne viac než lenivejšiemu – vždy bude vec taká, že každý dostane od spoločenstva prídel.

Predpokladajme pre jednoduchosť, že prideľovanie sa uskutočňuje podľa zásady rovnakého zaobchádzania so všetkými členmi spoločnosti; nie je potom ťažké domyslieť si jednotlivé korekcie, ktoré odstupňujú prídel podľa veku, pohlavia, zdravotného stavu, osobitných pracovných nárokov a podobne. Súdruh dostane napríklad zväzok poukazov, ktoré sa v rámci určitého času vymenia za určité množstvo rôznych určitých statkov. Tak sa potom môže denne viackrát najesť, trvalo nájsť ubytovanie, sem-tam sa venovať zábavám, z času na čas dostať nový kus odevu. Či takto sprostredkované uspokojenie potrieb vyjde bohatšie alebo skromnejšie, bude závisieť od výdatnosti spoločenskej práce.

Nie je nutné, aby každý svoj celý podiel aj sám spotreboval. Časť z neho môže nechať skaziť bez požívania, darovať, alebo, pokiaľ je to zlučiteľné s povahou statku, uschovať pre neskoršiu potrebu. Môže však niečo aj vymeniť. Pijan piva sa rád vzdá nealkoholických nápojov, ktoré mu prislúchajú, ak môže dostať viac piva; abstinent bude ochotný vzdať sa svojej časti liehových nápojov, ak za to nadobudne iné pôžitky. Milovník umenia sa bude chcieť vzdať návštevy kín, aby mohol častejšie počúvať dobrú hudbu; ignorant bude mať želanie odovzdať lístky, ktoré ho oprávňujú na vstup do miest dobrého umenia, za pôžitky, pre ktoré má viac pochopenia. Všetci budú ochotní vymieňať. Predmetom výmenného styku však vždy budú môcť byť len pôžitkové statky. Výrobné statky sú v socialistickej spoločnosti výlučne vo vlastníctve celku; sú neodňateľným spoločným vlastníctvom, a teda res extra commercium.

Výmenný styk sa môže aj v úzkom rámci, ktorý mu prideľuje socialistický spoločenský poriadok, odohrávať sprostredkovane. Nie je nutné, aby sa vždy uskutočňoval vo formách priamej výmeny. Tie isté dôvody, ktoré aj inak viedli k vytvoreniu nepriamej výmeny, spôsobia, že sa aj v socialistickej spoločnosti bude javiť ako výhodná v záujme vymieňajúcich. Z toho vyplýva, že socialistická spoločnosť poskytuje priestor aj pre použitie všeobecne používaného výmenného prostriedku, peňazí. Ich úloha bude v socialistickom hospodárstve v zásade tá istá ako v slobodnom hospodárstve, v oboch sú všeobecne používaným sprostredkovateľom výmeny. Avšak význam tejto úlohy je v spoločenskom poriadku spočívajúcom na spoločnom vlastníctve výrobných prostriedkov iný než v poriadku spočívajúcom na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov. Je tu neporovnateľne menší, lebo výmena má v tejto spoločnosti oveľa menší význam, lebo zachytáva vôbec len spotrebné statky. Keďže sa vo výmennom styku neobchoduje so žiadnym výrobným statkom, stáva sa nemožným poznať peňažné ceny výrobných statkov. Úlohu, ktorú peniaze hrajú v slobodnom hospodárstve v oblasti výrobnej kalkulácie, si v socialistickom spoločenstve nemôžu zachovať. Hodnotová kalkulácia v peniazoch sa tu stáva nemožnou.

Výmenné pomery, ktoré sa utvárajú v styku medzi súdruhmi, nemôže riadenie výroby a rozdeľovania nechať nepovšimnuté. Musí tieto výmenné pomery položiť za základ, ak chce pri prideľovaní hláv robiť rôzne statky vzájomne zastupiteľnými. Ak sa vo výmennom styku utvoril pomer 1 cigara rovná sa 5 cigariet, riadenie by nemohlo bez ďalšieho vyhlásiť, že 1 cigara sa rovná 3 cigaretám, aby podľa tohto pomeru jednému pridelilo len cigary a druhému len cigarety. Ak nemá byť tabakový prídel rovnomerne pre každého vymenený sčasti za cigary a sčasti za cigarety; ak, buď preto, že si to tak želajú, alebo preto, že výmenné miesto momentálne nemôže inak, jedni majú dostať len cigary a druhí len cigarety, potom by sa pritom museli zohľadniť výmenné pomery trhu. Inak by boli všetci, ktorí dostali cigarety, oproti tým, ktorí dostali cigary, znevýhodnení. Lebo ten, kto dostal cigaru, môže za ňu vymeniť päť cigariet, kým sa mu cigara započítava len troma cigaretami.

Zmeny výmenných pomerov v styku medzi súdruhmi budú teda musieť pohnúť hospodárske riadenie k zodpovedajúcim zmenám v sadzbách pre zastupiteľnosť rôznych pôžitkových statkov.

Každá taká zmena naznačuje, že vzťah medzi jednotlivými potrebami súdruhov a ich uspokojením sa posunul, že jedny statky sú teraz silnejšie žiadané než iné. Hospodárske riadenie sa pravdepodobne bude usilovať na to prihliadať aj vo výrobe. Bude sa snažiť rozšíriť výrobu silnejšie žiadaných artiklov a obmedziť výrobu slabšie žiadaných. Jedno však nebude môcť urobiť: nebude smieť ponechať na jednotlivého súdruha, aby svoj tabakový lístok podľa ľubovôle vymenil buď za cigary, alebo za cigarety. Keby súdruhovi dalo právo voliť, či chce odoberať cigary alebo cigarety, potom by sa mohlo stať, že by sa žiadalo viac cigár alebo viac cigariet, než sa vyrobilo, kým by na druhej strane cigarety alebo cigary zostávali ležať na výdajných miestach, lebo by ich nikto nepožadoval.

Ak sa postavíme na stanovisko pracovnej teórie hodnoty, potom má tento problém pravdaže jednoduché riešenie. Za odpracovanú pracovnú hodinu dostane spolupracovník známku, ktorá ho oprávňuje prevziať produkt jednej pracovnej hodiny, znížený o zrážku na úhradu bremien zaťažujúcich celú spoločnosť, ako je zaopatrenie práceneschopných, kultúrne výdavky a podobne. Ak prijmeme zrážku na pokrytie nákladov, ktoré má znášať spoločenstvo, vo výške polovice pracovného produktu, potom by mal každý robotník, ktorý pracoval jednu hodinu, právo prevziať produkty, na výrobu ktorých bola vynaložená pol hodina práce. Statky a úžitkové výkony pripravené na použitie alebo spotrebu si môže z trhu vyzdvihnúť a privlastniť na vlastnú spotrebu alebo použitie každý, kto je schopný zaplatiť za ne dvojnásobok pracovného času vynaloženého na ich výrobu. Pre objasnenie našich problémov bude lepšie, ak predpokladáme, že spoločenstvo robotníkovi vopred nerobí žiadnu zrážku na úhradu nákladov, ktoré ho zaťažujú, ale prostriedky, ktoré potrebuje, si zaobstaráva zdaňovaním príjmov svojich pracujúcich členov. Každej odpracovanej pracovnej hodine by sa teda dalo právo privlastniť si statky, na výrobu ktorých bolo nutné vynaložiť jednu hodinu práce. Takáto úprava rozdeľovania by však bola neuskutočniteľná, pretože práca nepredstavuje jednotnú a rovnorodú veličinu. Medzi rôznymi pracovnými výkonmi existuje kvalitatívny rozdiel, ktorý vzhľadom na rozdielnosť utvárania dopytu a ponuky po ich výrobkoch vedie k rozdielnemu oceňovaniu. Ponuku obrazov nemožno caeteris paribus zvýšiť bez toho, aby tým neutrpela kvalita výrobku. Robotníkovi, ktorý odpracoval jednu hodinu najjednoduchšej práce, nemožno dať právo spotrebovať produkt jednej hodiny vyššie kvalifikovanej práce. V socialistickom spoločenstve je vôbec nemožné vytvoriť spojenie medzi významom pracovného výkonu pre spoločnosť a jeho podielom na výnose spoločenského výrobného procesu. Odmeňovanie práce tu môže byť len svojvoľné; nemožno ho vybudovať na hospodárskom pripísaní výnosu ako vo voľnom výmennom hospodárstve spočívajúcom na súkromnom vlastníctve výrobných prostriedkov, pretože, ako uvidíme, pripísanie nie je v socialistickom spoločenstve možné. Hospodárske skutočnosti stavajú moci spoločnosti svojvoľne určovať odmenu robotníka pevnú hranicu: v žiadnom prípade nebude môcť úhrn miezd natrvalo prevyšovať spoločenský príjem. V rámci tejto hranice však môže voľne nakladať. Bez ďalšieho môže stanoviť, že všetky práce sa považujú za rovnocenné, že za každú pracovnú hodinu, bez rozdielu jej kvality, sa poskytuje rovnaká odmena; rovnako dobre môže robiť rozdiel medzi jednotlivými pracovnými hodinami podľa kvality vykonanej práce. No v oboch prípadoch by si musela vyhradiť, že o rozdeľovaní pracovných produktov rozhodne osobitne. Že ten, kto odpracoval jednu pracovnú hodinu, by mal byť aj oprávnený spotrebovať produkt jednej pracovnej hodiny, by nikdy nemohla stanoviť – aj keby sme chceli odhliadnuť od rozdielnosti kvality práce a jej výrobkov a navyše predpokladať, že je možné zistiť, koľko práce je obsiahnutej v každom pracovnom produkte. Lebo v jednotlivých hospodárskych statkoch sú okrem práce obsiahnuté aj vecné náklady. Výrobok, na ktorý sa použilo viac suroviny, nemožno postaviť na roveň inému, na ktorý sa spotrebovalo menej suroviny.

Každý, kto pri konaní v hospodárskom živote volí medzi uspokojením dvoch potrieb, z ktorých možno uspokojiť len jednu, vynáša hodnotové súdy. Hodnotové súdy zachytávajú najprv a bezprostredne len samotné uspokojenie potreby; od neho sa potom vracajú k statkom prvého rádu a ďalej k statkom vyšších statkových rádov. Spravidla je človek pri zmysloch bez ďalšieho schopný oceniť statky prvého rádu. Za jednoduchých pomerov sa mu aj bez námahy darí utvoriť si súd o význame, ktorý preňho majú statky vyššieho rádu. Tam však, kde sa stav vecí stáva o niečo zložitejším a súvislosti sú ťažšie prehľadné, musia sa robiť jemnejšie úvahy, aby sa ocenenie výrobných prostriedkov uskutočnilo správne – pravdaže len v zmysle oceňujúceho subjektu a nie v nejakom objektívnom, akosi všeobecne platnom zmysle. Izolovane hospodáriacemu roľníkovi nemusí byť ťažké rozhodnúť sa medzi rozšírením chovu dobytka a rozšírením lovu. Výrobné cesty, ktoré treba nastúpiť, sú tu ešte pomerne krátke a náklad, ktorý vyžadujú, i výnos, ktorý sľubujú, možno ľahko prehliadnuť. Celkom inak je to však vtedy, keď sa má voliť napríklad medzi využitím vodného toku na výrobu elektrickej sily a rozšírením ťažby uhlia a vytvorením zariadení na lepšie využitie energie obsiahnutej v uhlí. Tu je okľukových výrobných postupov veľmi mnoho a každý jednotlivý z nich je taký dlhý, tu sú podmienky úspechu podnikov, ktoré treba uviesť do chodu, také rozmanité, že sa v žiadnom prípade nemožno uspokojiť s iba vágnymi odhadmi, a sú potrebné presnejšie prepočty, aby si človek utvoril súd o hospodárnosti postupu.

Počítať možno len s jednotkami. Jednotka subjektívnej úžitkovej hodnoty statkov však nemôže existovať. Medzný úžitok nepredstavuje hodnotovú jednotku, lebo ako je známe, hodnota dvoch jednotiek z danej zásoby nie je dvakrát taká veľká ako hodnota j e d n e j jednotky, ale nutne musí byť väčšia. Hodnotový súd nemeria, on stupňuje, on škáluje². Aj izolovaný hospodár hospodárstva bez výmeny preto nemôže, ak má tam, kde sa hodnotový súd neukazuje bezprostredne evidentne, urobiť rozhodnutie a musí svoj súd vybudovať len na viac alebo menej presnom prepočte, operovať so subjektívnou úžitkovou hodnotou samotnou; musí skonštruovať substitučné vzťahy medzi statkami, podľa ktorých potom môže počítať. Spravidla sa mu pritom nepodarí všetko previesť na jednu jednotku; no len čo sa mu vôbec podarí previesť všetky prvky, ktoré treba zahrnúť do prepočtu, na také hospodárske statky, ktoré možno zachytiť bezprostredne evidentným hodnotovým súdom, teda na statky prvého rádu a na pracovné strádanie, vystačí si tým pre svoj prepočet. Že to je možné len za celkom jednoduchých pomerov, je zaiste zrejmé. Pre zložitejšie a dlhšie výrobné postupy by to v žiadnom prípade nepostačovalo.

Vo výmennom hospodárstve vystupuje objektívna výmenná hodnota statkov ako jednotka hospodárskeho prepočtu. To prináša trojaký prospech. Po prvé umožňuje vybudovať prepočet na oceňovaní všetkých hospodárov zúčastnených na výmene. Subjektívna úžitková hodnota jednotlivca ako čisto individuálny jav nie je bezprostredne porovnateľná so subjektívnou úžitkovou hodnotou iných ľudí. Porovnateľnou sa stáva až vo výmennej hodnote, ktorá vzniká zo súhry subjektívneho oceňovania všetkých hospodárov zúčastnených na výmennom styku. Potom však prepočet podľa výmennej hodnoty prináša kontrolu nad účelným použitím statkov. Kto chce kalkulovať zložitý výrobný proces, hneď spozoruje, či pracuje hospodárnejšie ako ostatní, alebo nie; ak nemôže vzhľadom na výmenné pomery panujúce na trhu uskutočniť výrobu rentabilne, spočíva v tom poukaz na to, že iní dokážu predmetné statky vyššieho rádu lepšie zhodnotiť. Napokon však prepočet podľa výmennej hodnoty umožňuje prevedenie hodnôt na jednu jednotku. Na to možno, keďže statky sú navzájom substituovateľné podľa výmenného pomeru trhu, zvoliť ľubovoľný statok. V peňažnom hospodárstve sa tu volia peniaze.

Peňažný prepočet má svoje hranice. Peniaze nie sú mierou hodnoty, ani mierou ceny. Hodnota sa predsa nemeria v peniazoch. Ani ceny sa nemerajú v peniazoch, ony spočívajú v peniazoch. Peniaze ako hospodársky statok nie sú »hodnotovo stabilné«, ako sa naivne zvykne predpokladať pri ich použití ako standard of deferred payments. Výmenný pomer existujúci medzi statkami a peniazmi je podrobený neustálym, hoci spravidla nie príliš prudkým výkyvom, ktoré pochádzajú nielen zo strany ostatných hospodárskych statkov, ale aj zo strany peňazí. To pravdaže ruší hodnotový prepočet zo všetkého najmenej, veď on vzhľadom na nikdy neutíchajúce zmeny ostatných hospodárskych podmienok zvykne brať do úvahy len krátke časové obdobia, obdobia, v ktorých aspoň »dobré« peniaze spravidla podliehajú zo svojej strany len menším výkyvom výmenných pomerov. Nedostatočnosť peňažného prepočtu hodnoty nepramení v hlavnej časti z toho, že sa počíta vo všeobecne používanom výmennom prostriedku, v peniazoch, ale z toho, že je to vôbec výmenná hodnota, ktorá sa kladie za základ prepočtu, a nie subjektívna úžitková hodnota. Do prepočtu tak nemôžu vstúpiť všetky tie hodnotu určujúce momenty, ktoré stoja mimo výmenného styku. Kto počíta rentabilitu vybudovania vodnej sily, nemôže do tohto prepočtu vsadiť krásu vodopádu, ktorá by musela pod zariadením utrpieť, iba ak by azda zohľadnil pokles cestovného ruchu a podobne, čo má vo výmennom styku svoju výmennú hodnotu. A predsa tu ide o okolnosť, ktorá sa pri otázke, či sa má stavba uskutočniť alebo nie, berie do úvahy. Tieto momenty sa zvyknú označovať ako »mimohospodárske«. To môže byť pravda. O terminológiách sa nemá viesť spor. No úvahy, ktoré vedú k tomu, aby sa aj ony zohľadnili, nemožno označiť za iracionálne. Krása krajiny alebo budovy, zdravie, šťastie a spokojnosť ľudí, česť jednotlivcov alebo celých národov, sú, ak ich ľudia uznajú za významné, aj vtedy, keď sa nezdajú vo výmennom styku substituovateľné, a preto nevstupujú do nijakého výmenného pomeru, práve tak motívmi racionálneho konania ako tie hospodárske vo vlastnom zmysle. Že ich peňažný prepočet nemôže zachytiť, je dané v jeho podstate, no nemôže to znižovať význam peňažného prepočtu pre naše hospodárske konanie a nekonanie. Lebo všetky tie ideálne statky sú statkami prvého rádu, môžu byť bezprostredne zachytené naším hodnotovým súdom, a nerobí preto nijaké ťažkosti zohľadniť ich, aj keď musia zostať mimo peňažného prepočtu. Že ich peňažný prepočet nezohľadňuje, nerobí ich rešpektovanie v živote ťažším, skôr ho uľahčuje. Ak presne vieme, ako draho nás stojí krása, zdravie, česť, hrdosť, nič nám nemôže brániť, aby sme ich primerane zohľadnili. Citlivej duši sa môže zdať trápne, že musí vážiť ideálne statky proti materiálnym. Tým však nie je vinný peňažný prepočet, to spočíva v podstate vecí. Aj tam, kde sa hodnotové súdy vynášajú bezprostredne bez hodnotového a peňažného prepočtu, nemožno sa vyhnúť voľbe medzi materiálnym a ideálnym uspokojením. Aj izolovaný hospodár, aj socialistická spoločnosť musia voliť medzi »ideálnymi« a »materiálnymi« statkami. Šľachetné povahy nikdy nepocítia ako trápne, keď majú voliť medzi cťou a napríklad potravou. Budú vedieť, ako majú v takých prípadoch konať. Aj keď česť nemožno jesť, predsa sa možno kvôli cti zrieknuť jedla. Iba tí, ktorí chcú byť zbavení trýzne takej voľby, pretože by sa nedokázali rozhodnúť zriecť sa materiálnych pôžitkov kvôli ideálnym výhodám, vidia už v samotnej voľbe znesvätenie pravých hodnôt.

Peňažný výpočet má zmysel iba v hospodárskom riadení. Tu sa používa na to, aby sa nakladanie s hospodárskymi statkami prispôsobilo pravidlám hospodárnosti. Hospodárske statky doň pritom vstupujú len v tých množstvách, ktoré sa vymieňajú za peniaze. Každé rozšírenie oblasti použitia peňažného výpočtu vedie k omylom. Peňažný výpočet zlyháva, keď sa ho niekto pokúša použiť v historických skúmaniach o vývoji hospodárskych pomerov ako meradlo sveta statkov; zlyháva, keď sa s jeho pomocou niekto pokúša odhadnúť národný majetok a národný dôchodok; keď sa ním chce vypočítať hodnota statkov, ktoré stoja mimo výmenného styku, ako napríklad keď sa niekto usiluje vyčísliť v peniazoch straty na ľuďoch spôsobené vysťahovalectvom alebo vojnami³. To sú diletantské hračky, hoci sa im niekedy venujú aj veľmi prenikaví národohospodári.

No v rámci týchto hraníc, ktoré v hospodárskom živote nikdy neprekračuje, dokáže peňažný výpočet poskytnúť všetko to, čo musíme od hospodárskeho výpočtu požadovať. Dáva nám ukazovateľa cesty cez zdrvujúce množstvo hospodárskych možností. Umožňuje nám rozšíriť hodnotový úsudok, ktorý sa v bezprostrednej evidencii viaže iba na statky pripravené na pôžitok a v najlepšom prípade ešte na výrobné statky najnižších rádov, na všetky statky vyššieho rádu. Robí hodnotu vypočítateľnou, a tým nám vôbec len dáva základy pre všetko hospodárenie so statkami vyššieho rádu. Keby sme ho nemali, potom by bola každá výroba s rozsiahlymi procesmi, potom by boli všetky dlhšie kapitalistické okľukové výrobné postupy tápaním v tme.

Sú to dve podmienky, ktoré umožňujú hodnotový výpočet v peniazoch. Po prvé musia byť vo výmennom styku nielen statky prvého rádu, ale aj statky vyššieho rádu, pokiaľ ich má zachytiť. Keby neboli vo výmennom styku, potom by nedochádzalo k tvorbe výmenných pomerov. Je pravda, že aj úvahy, ktoré musí robiť izolovaný hospodár, keď chce vo svojom dome prostredníctvom výroby vymieňať prácu a múku za chlieb, sa nelíšia od tých, ktoré robí, keď chce na trhu vymieňať chlieb za šaty, a v istom zmysle má teda pravdu ten, kto označuje každé hospodárske konanie, teda aj výrobu izolovaného hospodára, za výmenu⁴. No duch j e d n é h o človeka samého – a nech by bol akokoľvek geniálny – je príliš slabý na to, aby zachytil dôležitosť každého jednotlivého z nekonečne mnohých statkov vyššieho rádu. Nijaký jednotlivec nedokáže ovládať nekonečné množstvo rozličných výrobných možností natoľko, aby bol schopný bez pomocného výpočtu vynášať bezprostredne evidentné hodnotové úsudky. Rozdelenie moci nakladať s hospodárskymi statkami spoločenského hospodárstva, ktoré hospodári na základe deľby práce, medzi mnohé indivíduá spôsobuje istý druh duchovnej deľby práce, bez ktorej by výrobný výpočet a hospodárstvo neboli možné.

Druhá podmienka je tá, že je v používaní všeobecne rozšírené výmenné prostriedku, peniaze, ktoré zohrávajú svoju sprostredkovateľskú úlohu aj pri výmene výrobných statkov. Keby to tak nebolo, potom by nebolo možné previesť všetky výmenné pomery na jednotného menovateľa.

Iba za jednoduchých pomerov dokáže hospodárstvo vystačiť bez peňažného výpočtu. V stiesnenosti uzavretého domáceho hospodárstva, kde otec rodiny dokáže prehliadnuť celý hospodársky mechanizmus, možno význam zmien výrobného postupu viac-menej presne odhadnúť aj bez opory, ktorú duchu poskytuje. Výrobný proces tu prebieha za pomerne malého použitia kapitálu. Razí si len málo kapitalistických okľukových výrobných postupov; to, čo sa vyrába, sú spravidla pôžitkové statky alebo aspoň statky vyššieho rádu, ktoré nie sú od pôžitkových statkov priveľmi vzdialené. Deľba práce je ešte len v úplných začiatkoch; jeden a ten istý robotník zvládne prácu celého výrobného postupu od jeho začiatku až po dokončenie statku pripraveného na pôžitok. To všetko je vo vyspelej spoločenskej výrobe inak. Nemožno v skúsenostiach dávno prekonanej doby jednoduchej výroby hľadať argument pre možnosť vystačiť v hospodárení bez peňažného výpočtu.

Lebo v jednoduchých pomeroch uzavretého domáceho hospodárstva možno prehliadnuť celú cestu od začiatku výrobného procesu až po jeho dokončenie a vždy posúdiť, či ten alebo onen postup dáva viac statkov pripravených na pôžitok. To už nie je možné v neporovnateľne zložitejších pomeroch nášho hospodárstva. Aj pre socialistickú spoločnosť bude bez ďalšieho jasné, že 1000 hl vína je lepších ako 800 hl, a môže bez ďalšieho urobiť rozhodnutie, či sú jej milších 1000 hl vína než 500 hl oleja alebo nie. Na zistenie tohto nie je potrebný nijaký výpočet; tu rozhoduje vôľa konajúcich hospodárskych subjektov. No keď je raz toto rozhodnutie urobené, potom sa len začína vlastná úloha racionálneho hospodárskeho riadenia: ekonomickým spôsobom postaviť prostriedky do služby účelov. To sa môže stať iba s pomocou hospodárskeho výpočtu. Ľudský duch sa nedokáže vyznať v mätúcom množstve medziproduktov a výrobných možností, keď mu táto opora chýba. Stál by bezradne pred všetkými otázkami postupu a stanovišťa⁵.

Je to ilúzia, keď sa niekto domnieva, že by bolo možné v socialistickom hospodárstve nahradiť peňažný výpočet naturálnym výpočtom. Naturálny výpočet môže v hospodárstve bez výmenného styku vždy zachytiť len statky pripravené na pôžitok, úplne zlyháva pri všetkých statkoch vyššieho rádu. Len čo sa niekto vzdá voľnej tvorby peňažných cien statkov vyššieho rádu, znemožnil tým racionálnu výrobu vôbec. Každý krok, ktorý nás odvádza od osobitného vlastníctva výrobných prostriedkov a od používania peňazí, nás odvádza aj od racionálneho hospodárstva.

Toto bolo možné prehliadnuť, lebo všetko to, čo už zo socializmu vidíme okolo seba uskutočnené, sú len socialistické oázy v hospodárstve s peňažným stykom, ktoré je do istej miery predsa len ešte slobodné. V t o m j e d n o m zmysle možno súhlasiť s inak neudržateľným a len z agitačných dôvodov zastávaným tvrdením socialistov, že poštátnenie a zoštátnenie podnikov ešte nepredstavuje kus socializmu, totiž že tieto podniky sú vo svojom hospodárskom vedení podopierané obklopujúcim ich hospodárskym organizmom slobodného styku natoľko, že podstatná zvláštnosť socialistického hospodárstva pri nich vôbec nemohla vyjsť najavo. V štátnych a obecných podnikoch sa uskutočňujú technické zlepšenia, lebo ich účinok možno pozorovať v rovnakých súkromných podnikoch doma i v zahraničí, a lebo súkromný priemysel, ktorý vyrába prostriedky týchto zlepšení, dáva podnet na ich zavedenie. V týchto podnikoch možno zistiť výhody pretvorení, lebo sú dookola obklopené spoločnosťou spočívajúcou na osobitnom vlastníctve výrobných prostriedkov a na peňažnom styku, takže dokážu počítať a viesť účtovné knihy, čo by socialistické podniky v čisto socialistickom prostredí nedokázali.

Bez hospodárskeho výpočtu niet hospodárstva. V socialistickom spoločenstve nemôže, keďže uskutočnenie hospodárskeho výpočtu je nemožné, vôbec jestvovať hospodárstvo v našom zmysle. V malom a vo vedľajších jednotlivostiach sa azda aj naďalej môže konať racionálne. No vo všeobecnosti by sa o racionálnej výrobe už nedalo hovoriť. Nejestvoval by prostriedok, ako rozpoznať, čo je racionálne, a tak by výroba nemohla byť vedome zameraná na hospodárnosť. Čo to znamená, aj celkom odhliadnuc od následkov pre zásobovanie ľudí statkami, je jasné. Racionalita konania je vytlačená z oblasti, na ktorej leží jej vlastná doména. Bude potom vôbec ešte môcť jestvovať racionalita konania, ba vôbec ešte racionalita a logika v myslení? Historicky vyrástol ľudský racionalizmus z hospodárstva. Bude sa vôbec ešte môcť udržať, keď bude odtiaľto vytlačený?

Istý čas azda predsa len bude spomienka na skúsenosti nazhromaždené v priebehu tisícročí slobodného hospodárstva schopná zadržať úplný úpadok hospodárskeho umenia. Staré druhy postupov sa zachovajú, nie preto, že sú racionálne, ale preto, že sa zdajú posvätené tradíciou. Medzitým sa stanú neracionálnymi, lebo už nebudú zodpovedať novým pomerom. Všeobecným spätným úpadkom hospodárskeho myslenia zaznamenajú zmeny, ktoré ich urobia nehospodárnymi. Zásobovanie už nebude prebiehať anarchicky, to je pravda. Nad všetkými konaniami slúžiacimi krytiu potrieb bude panovať rozkaz najvyššieho miesta. No na miesto hospodárstva anarchického spôsobu výroby nastúpi nezmyselné počínanie nerozumného aparátu. Kolesá sa budú otáčať, no budú bežať naprázdno.

Predstavme si situáciu socialistického spoločenstva. Sú tam stovky a tisíce dielní, v ktorých sa pracuje. Najmenej z nich vyrába tovar pripravený na použitie; väčšina vyrába výrobné prostriedky a polotovary. Všetky tieto podniky sú navzájom v spojení. Postupne ich prechádza každý hospodársky statok, kým sa stane pripraveným na pôžitok. V neúnavnom mechanizme tohto procesu však hospodárskemu vedeniu chýba akákoľvek možnosť vyznať sa. Nemôže zistiť, či sa obrobok na ceste, ktorú musí prejsť, zbytočne nezdržiava, či sa na jeho dokončenie nemrhá prácou a materiálom. Akú možnosť by malo dozvedieť sa, či je ten alebo onen druh výroby výhodnejší? V najlepšom prípade môže porovnať akosť a množstvo na pôžitok pripraveného konečného výsledku výroby, ale len v najzriedkavejších prípadoch bude schopné porovnať náklad vynaložený pri výrobe. Vie presne, k akým cieľom má smerovať jeho hospodárske riadenie, alebo sa domnieva, že to vie, a má podľa toho konať, t. j. má dosiahnuť sledované ciele s najmenším nákladom. Aby našlo najlacnejšiu cestu, musí počítať. Tento výpočet môže byť, prirodzene, iba hodnotovým výpočtom; je bez ďalšieho jasné a nepotrebuje to bližšie zdôvodnenie, že nemôže byť technický, nemôže byť vybudovaný na objektívnej úžitkovej hodnote (osožnosti) statkov a služieb.

V hospodárskom poriadku spočívajúcom na osobitnom vlastníctve výrobných prostriedkov vedú hodnotový výpočet všetci samostatní členovia spoločnosti. Každý sa na jeho vzniku zúčastňuje dvojakým spôsobom, raz ako spotrebiteľ, druhý raz ako výrobca. Ako spotrebiteľ stanovuje poradie statkov pripravených na použitie a spotrebu; ako výrobca vťahuje statky vyššieho rádu do toho použitia, v ktorom sľubujú vyniesť najvyšší výnos. Tým dostávajú aj všetky statky vyššieho rádu poradie, ktoré im prislúcha podľa okamžitého stavu spoločenských výrobných pomerov a spoločenských potrieb. Súčinnosťou oboch hodnotiacich procesov sa stará o to, aby hospodársky princíp všade, v spotrebe rovnako ako vo výrobe, dosiahol nadvládu. Vytvára sa tá presne odstupňovaná sústava cien, ktorá každému v každom okamihu dovoľuje uviesť jeho vlastnú potrebu do súladu s kalkulom hospodárnosti.

To všetko nevyhnutne chýba v socialistickom spoločenstve. Hospodárske vedenie azda presne vie, aké statky najnaliehavejšie potrebuje. No tým našlo len jednu časť toho, čo je pre hospodársky výpočet potrebné. Druhú časť, ohodnotenie výrobných prostriedkov, musí postrádať. Hodnotu, ktorá prislúcha celku výrobných prostriedkov, dokáže zistiť; tá sa samozrejme rovná hodnote, ktorá prislúcha celku potrieb ním uspokojených. Dokáže aj vypočítať, aká veľká je hodnota jednotlivého výrobného prostriedku, keď vypočíta význam výpadku v uspokojovaní potrieb, ktorý vzniká jeho odpadnutím. No nedokáže ju previesť na jednotný cenový výraz, ako to dokáže slobodné hospodárstvo, v ktorom možno všetky ceny previesť na spoločný výraz v peniazoch.

V socialistickom hospodárstve, ktoré síce nemusí nevyhnutne úplne odstrániť peniaze, ale znemožňuje vyjadrenie cien výrobných prostriedkov (vrátane práce) v peniazoch, nemôžu peniaze v hospodárskom výpočte zohrávať nijakú úlohu¹.

Pomyslime na stavbu novej železničnej trate. Má sa vôbec stavať, a ak áno, ktorá z niekoľkých mysliteľných trás sa má vybudovať? V slobodnom trhovom a peňažnom hospodárstve možno zostaviť kalkuláciu v peniazoch. Nová trať zlacní určité zásielky tovaru, a teraz možno vypočítať, či je toto zlacnenie také veľké, že prevyšuje výdavky, ktoré si stavba a prevádzka novej línie vyžadujú. To možno vypočítať len v peniazoch. Postavením rôznorodých naturálnych výdavkov a naturálnych úspor proti sebe sa tu k cieľu dospieť nedá. Ak niet možnosti priviesť na spoločný výraz pracovné hodiny rôzne kvalifikovanej práce, železo, uhlie, stavebný materiál každého druhu, stroje a iné veci, ktoré si stavba a prevádzka železníc vyžadujú, potom kalkuláciu nemožno uskutočniť. Hospodárne trasovanie je možné len vtedy, keď možno všetky prichádzajúce do úvahy statky priviesť na peniaze. Pravdaže, peňažná kalkulácia má svoje nedokonalosti a svoje vážne nedostatky, no práve nemáme nič lepšie, čo by sme postavili na jej miesto; na praktické účely života peňažná kalkulácia zdravého peňažníctva predsa len postačuje. Ak sa jej zriekneme, potom sa každý hospodársky kalkul stane jednoducho nemožným.

Socialistické spoločenstvo si pravda bude vedieť pomôcť. Vysloví mocenské slovo a rozhodne sa pre plánovanú stavbu alebo proti nej. No toto rozhodnutie sa v najlepšom prípade uskutoční na základe vágnych odhadov; nikdy nebude vybudované na základe presného hodnotového kalkulu.

Statické hospodárstvo sa môže zaobísť bez hospodárskej kalkulácie. Tu sa veď v hospodárskej oblasti stále znova opakuje to isté, a ak predpokladáme, že prvé zariadenie statického socialistického hospodárstva sa uskutoční na základe posledných výsledkov slobodného hospodárstva, potom by sme si azda mohli predstaviť hospodársky racionálne riadenú socialistickú výrobu. Lenže to je možné práve len v myšlienkach. Celkom nehľadiac na to, že statické hospodárstvo v živote nikdy jestvovať nemôže, pretože sa dáta neprestajne menia, takže statika hospodárenia je len myšlienkovým predpokladom – hoci pre naše myslenie a pre rozvinutie nášho poznania o hospodárskej oblasti nevyhnutným –, ktorému v živote nezodpovedá nijaký stav, musíme predsa predpokladať, že prechod k socializmu už v dôsledku vyrovnania príjmových rozdielov a ním podmienených posunov v spotrebe a tým aj vo výrobe pozmení všetky dáta natoľko, že nadviazanie na posledný stav slobodného hospodárstva je nemožné. Potom však máme pred sebou socialistický hospodársky poriadok, ktorý sa plaví po oceáne možných a mysliteľných hospodárskych kombinácií bez kompasu hospodárskej kalkulácie.

Každá hospodárska zmena sa tak v socialistickom spoločenstve stáva podujatím, ktorého úspech nemožno ani vopred odhadnúť, ani neskôr spätne zistiť. Všetko tu tápe v tme. Socializmus je zrušením racionality hospodárstva.

V každom väčšom podniku sú jednotlivé prevádzky alebo prevádzkové oddelenia v účtovníctve do istej miery samostatné. Vzájomne si zúčtúvajú materiály a prácu, a kedykoľvek je možné zostaviť pre každú jednotlivú skupinu osobitnú bilanciu a kalkulačne zachytiť hospodárske výsledky jej činnosti. Týmto spôsobom možno zistiť, s akým úspechom každé jednotlivé oddelenie pracovalo, a podľa toho pojať rozhodnutia o pretvorení, obmedzení, zrušení alebo rozšírení jestvujúcich skupín a o zriadení nových. Isté chyby sú pri takýchto výpočtoch pravda nevyhnutné. Sčasti pramenia z ťažkostí, ktoré vznikajú pri rozdeľovaní režijných nákladov. Iné chyby zasa vznikajú z nevyhnutnosti počítať v mnohom ohľade s nie presne zistiteľnými dátami, napr. keď sa pri zisťovaní rentability určitého postupu vypočíta amortizácia použitých strojov za predpokladu určitej dĺžky ich použiteľnosti. No všetky takéto chyby možno udržať v istých úzkych medziach, takže celkový výsledok kalkulácie nenarúšajú. To, čo zostáva neistého, ide na vrub neistoty budúcich pomerov, ktorá je v dynamickom stave národného hospodárstva nevyhnutne daná.

Zdá sa teda nasnadě pokúsiť sa analogickým spôsobom aj v socialistickom spoločenstve o samostatné zúčtovanie jednotlivých výrobných skupín. No to je celkom a úplne nemožné. Lebo ono samostatné zúčtovanie jednotlivých odvetví jedného a toho istého podniku spočíva výlučne na tom, že sa práve v trhovom styku pre všetky druhy použitých statkov a prác utvárajú trhové ceny, ktoré možno vziať za základ kalkulácie. Tam, kde slobodný trhový styk chýba, niet utvárania cien; bez utvárania cien niet hospodárskej kalkulácie.

Bolo by možné azda pomyslieť na to, aby sa medzi jednotlivými prevádzkovými skupinami pripustila výmena, aby sa touto cestou dospelo k utvoreniu výmenných pomerov (cien), a tak sa vytvoril základ pre hospodársku kalkuláciu aj v socialistickom spoločenstve. V rámci jednotného hospodárstva, ktoré nepozná súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, sa jednotlivé pracovné skupiny konštituujú ako samostatne oprávnené na dispozíciu, ktoré sa síce musia správať podľa pokynov najvyššieho hospodárskeho vedenia, no vzájomne si vecné statky a pracovné výkony prevádzajú len za odplatu, ktorá by sa mala plniť vo všeobecnom výmennom prostriedku. Tak si zhruba predstavujú zariadenie socialistickej prevádzky výroby, keď sa dnes hovorí o úplnej socializácii a podobne. Ale opäť sa pritom nedá obísť rozhodujúci bod. Výmenné pomery výrobných statkov sa môžu utvárať len na pôde súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Keď »uhoľné spoločenstvo« dodáva »železnému spoločenstvu« uhlie, nemôže sa utvoriť nijaká cena, ibaže by obe spoločenstvá boli vlastníkmi výrobných prostriedkov svojich prevádzok. To by však nebola socializácia, lež robotnícky kapitalizmus a syndikalizmus.

Pre socialistického teoretika stojaceho na pôde pracovnej teórie hodnoty je vec pravda celkom jednoduchá. »Len čo sa spoločnosť ujme výrobných prostriedkov a použije ich v bezprostrednom spoločenskom spojení na výrobu, stáva sa práca každého, nech je jej špecificky užitočný charakter akokoľvek rozdielny, od počiatku a priamo spoločenskou prácou. Množstvo spoločenskej práce, ktoré v produkte väzí, sa potom nemusí najprv zisťovať obchádzkou; každodenná skúsenosť priamo ukazuje, koľko z nej je v priemere potrebné. Spoločnosť môže jednoducho vypočítať, koľko pracovných hodín väzí v parnom stroji, v hektolitri pšenice z poslednej úrody, v sto štvorcových metroch súkna určitej kvality. ... Pravdaže, aj potom bude musieť spoločnosť vedieť, koľko práce každý úžitkový predmet na svoje zhotovenie vyžaduje. Bude musieť zariadiť výrobný plán podľa výrobných prostriedkov, k čomu osobitne patria aj pracovné sily. Úžitkové efekty rôznych úžitkových predmetov, navzájom odvážené a oproti množstvám práce potrebným na ich zhotovenie, určia napokon plán. Ľudia všetko vybavia veľmi jednoducho bez zásahu mnohokrát ospevovanej ‚hodnoty‘«⁷.

Nie je tu našou úlohou ešte raz predniesť kritické námietky proti pracovnej teórii hodnoty. V tejto súvislosti nás môžu zaujímať len natoľko, nakoľko sú významné pre posúdenie použiteľnosti práce pre hodnotovú kalkuláciu socialistického spoločenstva.

Pracovná kalkulácia podľa prvého zdania zohľadňuje aj prirodzené, mimo človeka ležiace podmienky výroby. V pojme spoločensky nutného priemerného pracovného času sa už zákon o klesajúcom výnose zohľadňuje natoľko, nakoľko pôsobí pre rozdielnosť prirodzených výrobných podmienok. Ak dopyt po nejakom tovare stúpne a musia sa preto na ťažbu pribrať horšie prirodzené výrobné podmienky, potom stúpne aj spoločenský pracovný čas v priemere potrebný na výrobu jednej jednotky. Ak sa podarí vypátrať priaznivejšie prirodzené výrobné podmienky, potom spoločensky potrebné kvantum práce klesne⁸. Toto zohľadnenie prirodzených podmienok výroby však siaha presne len tak ďaleko, ako sa prejavuje v zmenách spoločensky nutného množstva práce. Nad to pracovná kalkulácia zlyháva. Spotrebu vecných výrobných faktorov necháva celkom bez povšimnutia. Spoločensky nutný pracovný čas potrebný na výrobu oboch tovarov P a Q nech činí po 10 hodín. Na výrobu jednak jednej jednotky P, jednak jednej jednotky Q nech sa okrem práce použije aj materiál a, ktorého jedna jednotka sa vyrobí za jednu hodinu spoločensky nutnej práce, a to na výrobu P treba dve jednotky a a okrem toho 9 pracovných hodín, na výrobu Q jednu jednotku a a okrem toho 9 pracovných hodín. V pracovnej kalkulácii sa P a Q javia ako ekvivalenty, v hodnotovej kalkulácii by sa muselo P hodnotiť vyššie ako Q. Tamtá je nesprávna, jedine táto zodpovedá podstate a účelu kalkulácie. Je pravda, že toto viac, o ktoré hodnotová kalkulácia stavia P vyššie ako Q, tento materiálny substrát »je tu od prírody bez pričinenia človeka«⁹. No ak je tu len v takom množstve, že sa stáva predmetom hospodárenia, musí aj v nejakej forme vstúpiť do hodnotovej kalkulácie.

Druhým nedostatkom pracovnej kalkulácie je nezohľadnenie rozdielnej kvality práce. Pre Marxa je všetka ľudská práca ekonomicky rovnakého druhu, pretože je vždy »produktívnym vynaložením ľudského mozgu, svalu, nervu, ruky atď.«. »Zložitá práca platí len ako umocnená, či skôr znásobená jednoduchá práca, takže menšie kvantum zložitej práce sa rovná väčšiemu kvantu jednoduchej práce. Že táto redukcia neustále prebieha, ukazuje skúsenosť. Tovar môže byť produktom najzložitejšej práce, jeho hodnota ho kladie naroveň produktu jednoduchej práce, a predstavuje preto sama len určité kvantum jednoduchej práce«¹⁰. Böhm-Bawerk nemá nepravdu, keď túto argumentáciu nazýva »teoretickým kúskom ohromujúcej naivity«¹¹. Pre posúdenie Marxovho tvrdenia možno celkom ponechať otvorené, či je možné nájsť jednotnú fyziologickú mieru všetkej ľudskej práce – tak fyzickej, ako aj takzvanej duševnej. Lebo isté je, že medzi ľuďmi samými jestvujú rozdiely schopností a zručností, ktoré so sebou prinášajú, že pracovné produkty a pracovné výkony majú rôznu kvalitu. To, čo musí byť pre rozhodnutie otázky, či je pracovná kalkulácia použiteľná ako hospodárska kalkulácia, rozhodujúce, je, či je možné priviesť rôznorodú prácu na jednotný menovateľ bez medzičlánku hodnotenia jej produktov hospodáriacimi subjektami. Dôkaz, ktorý sa Marx pre to snaží podať, sa nepodaril. Skúsenosť síce ukazuje, že sa tovary bez ohľadu na to, či sú produktmi jednoduchej alebo zložitej práce, kladú do výmenných pomerov. No to by bolo dôkazom toho, že sa určité množstvá jednoduchej práce bezprostredne kladú naroveň určitým množstvám zložitej práce, len vtedy, keby bolo dokázané, že práca je zdrojom výmennej hodnoty. To však nielenže nie je dokázané, ale je práve tým, čo chce Marx oným výkladom ešte len dokázať.

Že sa vo výmennom styku v mzdovej sadzbe utvoril substitučný pomer medzi jednoduchou a zložitou prácou – na čo Marx na onom mieste nenaráža – nie je takisto dôkazom tejto rovnorodosti. Toto stotožnenie je veď výsledkom trhového styku, nie jeho predpokladom. Pracovná kalkulácia by musela pre substitúciu zložitej práce jednoduchou prácou stanoviť svojvoľný pomer, čo vylučuje jej použiteľnosť pre hospodárske vedenie.

Dlho sa zastávalo presvedčenie, že pracovná teória hodnoty je pre socializmus nevyhnutná na to, aby eticky odôvodnila požiadavku zospoločenštenia výrobných prostriedkov. Dnes vieme, že je to omyl. Hoci ju väčšina jej socialistických prívržencov používala týmto spôsobom, a hoci sa ani sám Marx, akokoľvek zásadne zastával iné stanovisko, nedokázal celkom uchrániť pred týmto pochybením, predsa je jasné, že na jednej strane politická požiadavka zavedenia socialistického spôsobu výroby ani nepotrebuje oporu v pracovnej teórii hodnoty, ani od tohto učenia nijakú oporu získať nemôže, a že na druhej strane aj tí, ktorí zastávajú iný názor na podstatu a pôvod hospodárskej hodnoty, môžu byť svojím zmýšľaním socialisti. No v inom zmysle, než sa zvyčajne mieni, je pracovná teória hodnoty vnútornou nevyhnutnosťou pre tých, ktorí obhajujú socialistický spôsob výroby. Socialistická výroba vo veľkom by sa mohla javiť ako racionálne uskutočniteľná len vtedy, keby existovala objektívne poznateľná veličina hodnoty, ktorá by umožňovala hospodársku kalkuláciu aj v hospodárstve bez výmeny a bez peňazí. Ako taká by však mysliteľne mohla pripadať do úvahy len práca.

V úzkej súvislosti s problémom hospodárskej kalkulácie stojí problém zodpovednosti a iniciatívy v spoločensko-hospodárskom podniku. Že „vyradenie slobodnej iniciatívy a individuálnej ochoty niesť zodpovednosť, na ktorých sa zakladajú úspechy súkromného vedenia podniku“ predstavuje najhoršie nebezpečenstvo pre spoločensko-hospodárske organizácie, sa dnes všeobecne pripúšťa¹².

Väčšina socialistov sa cez tento problém prenáša mlčaním. Iní zasa veria, že ho možno vybaviť poukazom na riaditeľov akciových spoločností. Veď ani títo nie sú vlastníkmi výrobných prostriedkov, a predsa podniky pod ich vedením prekvitajú. Ak na miesto akcionárov vstúpi do vlastníctva výrobných prostriedkov spoločnosť, nič sa nezmení. Riaditelia by pre spoločnosť nepracovali horšie než na účet akcionárov.

Musíme rozlišovať dve skupiny akciových spoločností a podobných podnikov. Pri jedných – sú to väčšinou len menšie spoločnosti – sa v právnej forme akciovej spoločnosti spája niekoľko málo osôb – často sú to dedičia zakladateľa podniku, často aj niekdajší konkurenti, ktorí sa teraz spojili – k spoločnej podnikateľskej činnosti. Vlastné riadenie a vedenie obchodov tu spočíva v rukách samotných akcionárov alebo aspoň časti akcionárov, ktorí vedú obchody vo vlastnom záujme a v záujme akcionárov im príbuzensky blízkych – žien, neplnoletých atď. Ako členovia predstavenstva alebo dozornej rady, ako riaditelia, miestami aj v právne skromnom postavení, si sami berú rozhodujúci vplyv na chod obchodov. Na tom nič nemení ani okolnosť, že sa miestami časť akciového kapitálu nachádza v rukách finančného konzorcia alebo banky. Tu sa akciová spoločnosť odlišuje od verejnej obchodnej spoločnosti naozaj len právnou formou.

Pri veľkých akciových spoločnostiach je vec inakšia. Tu sa na vlastnom riadení podniku zúčastňuje len časť akcionárov – veľkoakcionári. Tí majú spravidla rovnaký záujem na prosperovaní podniku ako každý vlastník. No môže sa stať, že majú iné záujmy než veľké množstvo malých akcionárov, ktorí sú z vedenia vylúčení, aj keď vlastnia väčšinu akciového kapitálu. Vtedy môže dôjsť k vážnym kolíziám, keď sa azda obchody podniku vedú v záujme vedúcich tak, že to akcionárov poškodzuje. Ale nech je to akokoľvek, jasné je, že skutoční mocnári v spoločnostiach vedú obchody vo svojom vlastnom záujme, či sa to so záujmom akcionárov zhoduje alebo nie. Pre solídneho správcu akciovej spoločnosti, ktorý nechce dosiahnuť len prechodný zisk, bude v dlhodobom horizonte vo všeobecnosti výhodné zastupovať vždy len záujem akcionárov a zdržať sa manipulácií, ktoré ich môžu poškodiť. To platí v prvom rade o bankách a finančných skupinách, ktoré nechcú u publika dať v stávku emisný kredit, ktorému sa tešia. Nie sú teda smerodajné len etické motívy, keď akciové spoločnosti prekvitajú.

To všetko sa stáva inakším, keď sa podnik zoštátni. S vyradením materiálnych záujmov súkromníkov mizne hybná sila, a ak štátne a mestské podniky hospodársky vôbec prosperujú, vďačia za to prevzatiu zariadení zo súkromných podnikov alebo okolnosti, že ich podnikatelia, u ktorých nakupujú výrobné prostriedky a suroviny, znova a znova ženú k reformám a novotám.

Že zo spoločensko-hospodárskych podnikov nevychádza nijaký podnet k reformám a zlepšeniam výroby, že sa nedokážu prispôsobiť meniacim sa pomerom dopytu, že skrátka predstavujú mŕtvy článok v organizme národného hospodárstva, je dnes, keď máme možnosť obzrieť sa za desaťročiami štátno- a komunálno-socialistických pokusov, všeobecne uznané. Všetky pokusy vdýchnuť im život zostali doposiaľ márne. Mienilo sa, že to možno dosiahnuť reformami odmeňovania. Chcelo sa zainteresovať vedúcich týchto podnikov na výnose a myslelo sa, že sa tým postavia na roveň vedúcim veľkých akciových spoločností. To je veľký omyl. Vedúci veľkých akciových spoločností sú so záujmami nimi spravovaných podnikov spätí celkom iným spôsobom, než to kedy môže byť pri verejných podnikoch. Sú buď už vlastníkmi nie nepatrnej časti akciového kapitálu, alebo dúfajú, že sa nimi v priebehu času stanú. Sú ďalej v stave dosahovať zisk burzovou hrou s hodnotami svojho podniku. Majú vyhliadku odkázať svoje miesto dedením alebo aspoň zabezpečiť svojim dedičom časť vlastného vplyvu. Nie pohodlný generálny riaditeľ, svojím spôsobom myslenia a cítenia akosi podobný verejnému úradníkovi, je typom, ktorému podniky prevádzkované v akciovej forme vďačia za svoje úspechy, ale skôr vedúci zainteresovaný vlastníctvom akcií a promótor a faiseur, teda práve tí, ktorých vyradiť je cieľom všetkých zoštátňovacích a podobných akcií.

Vôbec nie je dôsledne v socialistickom zmysle premyslené, keď sa siaha po takých núdzových prostriedkoch, aby sa zaistilo prosperovanie hospodárskeho poriadku na socialistickom základe. Všetok socializmus – aj socializmus Karla Marxa a jeho ortodoxných prívržencov – vychádza z názoru, že v socialistickom spoločenstve vôbec nebude môcť vzniknúť protiklad medzi záujmami jednotlivca a záujmami celku. Každý sa už vo vlastnom záujme bude snažiť podať to najlepšie, keďže sa podieľa aj na výnose celej hospodárskej činnosti. Nasnade ležiacu námietku, že pre jednotlivca padá len veľmi málo na váhu, či je on sám usilovný a horlivý, že pre neho je dôležitejšie, aby boli takí všetci ostatní, buď vôbec neberú do úvahy, alebo ju berú do úvahy nedostatočným spôsobom. Veria, že na samotnom kategorickom imperatíve dokážu vybudovať socialistické spoločenstvo. Ako ľahko si to pritom zvyknú robiť, ukazuje azda najlepšie Kautsky, ktorý vyslovuje tvrdenie: „Ak je socializmus spoločenskou nevyhnutnosťou, potom by to bola, keby sa dostal do konfliktu s ľudskou prirodzenosťou, táto, ktorá by ťahala za kratší koniec, a nie socializmus“². To je najčistejší utopizmus.

No predpokladajme aj prípad, že by sa tieto utopické očakávania socialistov naozaj mohli splniť, že by sa v socialistickom spoločenstve každý jednotlivec snažil byť činný s nie menšou horlivosťou než dnes tam, kde stojí pod tlakom slobodnej súťaže, potom ešte ostáva vyriešiť problém, podľa čoho sa vlastne v socialistickom spoločenstve, ktoré nebude poznať hospodársku kalkuláciu, bude merať úspech hospodárskej činnosti. Ak si človek nedokáže ujasniť hospodárnosť, nemôže konať hospodárne.

Obľúbené heslo mieni, že v spoločensko-hospodárskych podnikoch by sa malo menej byrokraticky a viac obchodnícky uvažovať, potom by pracovali práve tak hospodárne ako súkromné podniky. Vedúce miesta by sa mali obsadiť obchodníkmi, potom výnos hneď narastie. No to „obchodnícke“ nie je nijako čosi vonkajšie, čo možno podľa ľubovôle preniesť. Obchodnícka kvalita nie je vlastnosťou osoby, ktorá sa zakladá na vrodenom nadaní alebo sa nadobúda štúdiom na obchodnej škole, spoluprácou v obchodnom dome alebo tým, že človek sám istý čas bol podnikateľom. Obchodnícke myslenie a práca podnikateľa pramenia z jeho postavenia v hospodárskom procese a s ním sa aj strácajú. Keď sa úspešný podnikateľ ustanoví za vedúceho spoločensko-hospodárskeho podniku, môže si síce priniesť isté skúsenosti zo svojho skoršieho postavenia a istý čas ich ešte rutinne zužitkovať. No svojím vstupom do spoločensko-hospodárskej činnosti prestáva byť obchodníkom a stáva sa byrokratom ako každý iný zamestnanec verejnej služby. Nie znalosť účtovníctva, organizácie podniku a obchodného listového štýlu, nie absolvovanie obchodnej vysokej školy robia obchodníka, ale jeho charakteristické postavenie vo výrobnom procese, ktoré spôsobuje, že záujem podniku splýva s jeho vlastnými záujmami. Nie je preto riešením problému, keď Otto Bauer vo svojom nedávno uverejnenom spise navrhuje, aby vedúcich národnej ústrednej banky, ktorej sa má zveriť vedenie v hospodárskom procese, menovalo kolégium, do ktorého by mali patriť aj zástupcovia učiteľského zboru obchodných vysokých škôl¹⁴. Takto povolaní riaditelia môžu byť najmúdrejší a najlepší rovnako ako Platónovi filozofi, obchodníkmi vo svojich postaveniach vedúcich socialistického spoločenstva nikdy byť nemôžu, aj keby nimi predtým boli.

Všeobecná je sťažnosť, že vedeniam spoločensko-hospodárskych podnikov chýba iniciatíva. Verí sa, že by sa to dalo odstrániť zmenami v organizácii. Aj to je ťažký omyl. V spoločensko-hospodárskom podniku nemožno vložiť vedenie celkom do rúk jedného muža, lebo treba sa obávať, že sa dopustí chýb, ktoré spôsobia spoločenstvu ťažkú škodu. Ak sa však rozhodujúce rozhodnutia spravia závislými od hlasovaní v kolégiách alebo od súhlasu nadriadených miest, potom sa práve kladú medze iniciatíve jednotlivca. Kolégiá sú zriedka naklonené zavádzať smelé novoty. Chýbanie slobodnej iniciatívy vo verejnom podniku sa nezakladá na nedostatkoch organizácie; je odôvodnené v podstate tohto podniku. Neslobodno zveriť úradníkovi, nech je akokoľvek vysoko postavený, slobodné disponovanie výrobnými prostriedkami, a to tým menej, čím silnejšie ho materiálne zainteresujeme na dobrom výsledku jeho činnosti. Lebo za straty možno vedúceho bez majetku prakticky vždy brať na zodpovednosť len morálnym spôsobom. Materiálnej šanci na zisk by tak stáli oproti len morálne šance na stratu. Vlastník naproti tomu nesie zodpovednosť sám, lebo škodu, ktorá vzniká nevydarenými podnikmi, v prvom rade sám pociťuje. Práve v tom spočíva charakteristický rozdiel medzi liberálnym a socialistickým spôsobom výroby.

Odkedy najnovšie udalosti v Rusku, Maďarsku, Nemecku a Rakúsku dopomohli socialistickým stranám k moci a tým priblížili uskutočnenie socialistického programu zospoločenštenia do bezprostrednej blízkosti, začali sa aj marxistickí spisovatelia bližšie zaoberať problémami zariadenia socialistického spoločenstva. No aj teraz sa jadrovým otázkam ešte stále opatrne vyhýbajú a prenechávajú opovrhovaným „utopistom“, aby sa nimi zaoberali. Sami uprednostňujú obmedziť sa na to, čo treba urobiť najprv; prinášajú vždy len programy o ceste k socializmu, nie o socializme samotnom. Len jedno môžeme zo všetkých týchto spisov vidieť, že veľký problém hospodárskej kalkulácie v socialistickom štáte im nijako nevošiel do vedomia.

Ako posledný a rozhodujúci krok pri uskutočnení socialistického programu zospoločenštenia sa Ottovi Bauerovi javí zospoločenštenie bánk. Keď budú všetky banky zospoločenštené a zlúčené do jedinej centrálnej banky, stane sa ich správna rada „najvyšším hospodárskym úradom, najvyšším riadiacim orgánom celého národného hospodárstva. Až zospoločenštením bánk získava spoločnosť moc plánovite riadiť svoju prácu, plánovite ju rozdeľovať na jednotlivé odvetvia výroby, plánovite ju prispôsobovať potrebe ľudu“¹⁵. O peňažnom poriadku, ktorý má v socialistickom spoločenstve panovať po uskutočnení zospoločenštenia bánk, sa u Bauera nehovorí. Tak ako iní marxisti aj on sa usiluje ukázať, ako jednoducho a samozrejme sa budúci socialistický spoločenský poriadok rozvíja z pomerov rozvinutého kapitalizmu. „Stačí preniesť moc, ktorú dnes akcionári bánk vykonávajú prostredníctvom nimi volených správnych rád, na zástupcov celku ľudu“¹⁶, aby sa banky socializovali a aby sa tým položil záverečný kameň do budovy socializmu. Bauer pritom necháva svojich čitateľov úplne v nejasnosti o tom, že podstata bánk sa zospoločenštením a zlúčením do jedinej centrálnej banky úplne mení. Keď sa raz všetky banky pohltia v jedinej banke, potom je ich podstata celkom pretvorená; sú potom schopné vydávať obeživo bez akéhokoľvek obmedzenia. Tým sa peňažný poriadok, aký máme dnes, sám od seba odstráni¹⁷. Ak sa však navyše jediná centrálna banka zospoločenští aj v spoločenstve, ktoré je už inak úplne socialistické, potom sa trhový obeh odstráni a každý výmenný obeh sa zruší. Potom banka prestáva byť bankou, jej špecifické funkcie zanikajú, pretože pre ňu v takejto spoločnosti vôbec niet miesta. Môže byť, že sa názov banka zachová, že sa najvyššie hospodárske vedenie socialistického spoločenstva bude nazývať riaditeľstvom banky a že si zriadi sídlo v budove, ktorú predtým zaberala banka. Ale bankou už potom nie je, neplní žiadnu z tých funkcií, ktoré banky plnia v hospodárskom poriadku spočívajúcom na osobitnom vlastníctve výrobných prostriedkov a na používaní všeobecného výmenného sprostredkovateľa, peňazí. Neposkytuje už žiadne úvery, pretože v socialistickom spoločenstve pochopiteľne nemôže byť žiadnych úverov. Bauer sám nehovorí, čo je banka, ale vo svojom spise uvádza kapitolu o zospoločenštení bánk vetami: „Všetky disponibilné kapitály ... sa zlievajú v bankách“¹⁸. Nemusel si on ako marxista položiť otázku, čím vlastne bude činnosť bánk po zrušení kapitálového vzťahu?

Podobnej nejasnosti sa dopúšťajú aj všetci ostatní spisovatelia, ktorí sa zaoberajú problémami usporiadania socialistického spoločenstva. Nevidia, že vyradením výmeny a tvorby cien na trhu sa odstraňujú základy hospodárskej kalkulácie a že by sa na ich miesto muselo postaviť niečo iné, ak sa nemá zrušiť všetko hospodárenie a nemá nastať úplný chaos. Verí sa, že socialistické inštitúcie by sa mohli bez ďalšieho vyvinúť z inštitúcií súkromnokapitalistického hospodárstva. To neplatí v žiadnom prípade. Priam groteskné sa to však stáva, keď sa hovorí o bankách, o vedení banky a podobne v socialistickom spoločenstve.

Odkaz na pomery, ktoré sa vyvinuli vo Veľkorusku a v Uhorsku pod vládou sovietov, nehovorí vôbec nič. To, čo tam vidíme, nie je nič iné ako obraz zničenia jestvujúceho poriadku spoločenskej výroby, na ktorého miesto nastupuje uzavreté roľnícke domáce hospodárstvo. Všetky výrobné odvetvia spočívajúce na spoločenskej deľbe práce sa nachádzajú v úplnom rozklade. To, čo sa deje pod vládou Lenina a Trockého, nie je nič iné ako rozvrat a ničenie. Či musí socializmus nutne mať tieto následky, ako sa nazdávajú liberáli, alebo či je to len následok okolnosti, že sovietska republika je napádaná zo zahraničia, ako tvrdia socialisti, je otázka, ktorá nás tu nezaujíma. Treba len konštatovať, že socialistické spoločenstvo vlády rád sa problému hospodárskej kalkulácie vôbec nedotklo a ani nemalo dôvod dotknúť sa ho. Lebo tam, kde sa v sovietskom Rusku napriek všetkým zákazom vlády ešte vôbec vyrába pre trh, sa tiež počíta v peniazoch, pretože natoľko ešte jestvuje osobitné vlastníctvo výrobných prostriedkov a tovary sa predávajú za peniaze. Ani vláda sa tomu nemôže vyhnúť, ba dokonca tým, že sama zväčšuje množstvo obiehajúcich peňazí, potvrdzuje nutnosť zachovať peňažný poriadok aspoň na čas prechodu.

Že podstata problému, o ktorý ide, v sovietskom štáte ešte viditeľne nevyšla najavo, ukazujú najlepšie Leninove výklady v jeho spise o „Najbližších úlohách sovietskej moci“. Vo výkladoch diktátora sa stále vracia myšlienka, že najbližšou a najnaliehavejšou úlohou ruského komunizmu je „organizácia účtovníctva a kontroly v podnikoch, v ktorých už boli kapitalisti vyvlastnení, a vo všetkých ostatných hospodárskych podnikoch“³⁹. No Lenin má ďaleko k tomu, aby rozpoznal, že tu ide o celkom nový problém, ktorý nemožno vyriešiť duchovnými prostriedkami „buržoáznej“ kultúry. Ako pravý realpolitik nemyslí ďalej než na úlohy najbližšieho dňa. Okolo seba ešte stále vidí peňažný obeh a nevšíma si, že s postupom socializácie musia aj peniaze strácať svoje postavenie všeobecne používaného výmenného prostriedku natoľko, nakoľko mizne osobitné vlastníctvo a s ním aj výmena. „Buržoázne“ účtovníctvo, ktoré počíta v peniazoch, chce Lenin znova zaviesť do sovietskych podnikov, to je zmysel jeho výkladov. Preto chce vlastne aj „buržoáznych odborníkov“ znova milostivo prijať²⁰. Ostatne Lenin si všíma práve tak málo ako Bauer, že v socialistickom spoločenstve nie je funkcia bánk v ich súčasnom zmysle mysliteľná. Chce ďalej pokračovať v „poštátnení bánk“ a pristúpiť „k premene bánk na uzlové body spoločenského účtovníctva za socializmu“²¹.

Vôbec sú Leninove predstavy o hospodárstve socializmu, ku ktorému sa usiluje priviesť svoj ľud, dosť nejasné. „Socialistický štát“, mieni, „môže vzniknúť len ako sieť produktívno-konzumujúcich komún, ktoré svedomito účtujú svoju výrobu a svoju spotrebu, hospodária s prácou úsporne, neúnavne zvyšujú produktivitu práce a tým dosahujú možnosť skrátiť pracovný deň na sedem, na šesť hodín a ešte menej“²². „Každá továreň, každá dedina sa javí ako produktívno-konzumujúca komúna, ktorá má právo a povinnosť po svojom uplatňovať všeobecné ustanovenia sovietskych zákonov (po svojom, nie v zmysle ich porušovania, ale v zmysle rôznosti foriem ich uskutočňovania v živote) a po svojom riešiť problém výpočtu výroby a rozdeľovania produktov“²³. „Vzorové komúny musia a budú slúžiť zaostalým komúnam ako vychovávatelia, učitelia a popoháňači.“ Úspechy vzorových komún sa budú vo všetkých podrobnostiach zverejňovať, aby sa stali dobrým príkladom. Komúny, ktoré vykazujú dobré „obchodné výsledky hospodárenia“, sa budú „skrátením určitej časti pracovného dňa, zvýšením zárobku, prenechaním väčšieho množstva kultúrnych a estetických statkov a hodnôt atď.“ bezodkladne odmeňovať²⁴.

Z toho vidieť, že Leninovým ideálom je taký spoločenský stav, v ktorom sú výrobné prostriedky vlastníctvom celého spoločenstva, nie vlastníctvom jednotlivých okresov, obcí alebo dokonca robotníkov podniku. Jeho ideál je socialistický, nie syndikalistický. To u marxistu, akým Lenin je, nebolo treba osobitne zdôrazňovať. Nápadné to nie je u teoretika Lenina, ale u štátnika Lenina, vodcu syndikalistickej a maloroľníckej ruskej revolúcie. No my máme momentálne do činenia len so spisovateľom a môžeme jeho ideál posudzovať sám osebe bez toho, aby nás rušil obraz skutočnosti. Každý jednotlivý poľnohospodársky alebo priemyselný veľkopodnik tvorí teda článok veľkého pracovného spoločenstva. Tí, čo sú v ňom činní, majú právo samosprávy; majú ďalekosiahly vplyv pri usporiadaní výroby a potom zasa pri rozdeľovaní statkov pridelených im na spotrebu. Avšak pracovné prostriedky sú vlastníctvom celej spoločnosti, a preto pripadá aj produkt spoločnosti, aby disponovala jeho rozdelením. Ako teraz, musíme sa pýtať, sa bude v takto organizovanom socialistickom spoločenstve v hospodárstve počítať? Na to dáva Lenin len celkom nedostatočnú odpoveď, keď odkazuje na štatistiku. Treba štatistiku „vniesť do más, popularizovať ju, aby sa pracujúci postupne sami naučili chápať a vidieť, ako a koľko treba pracovať, ako a koľko sa možno zotaviť, – aby sa porovnávanie obchodných výsledkov hospodárenia jednotlivých komún stalo predmetom všeobecného záujmu a učenia sa“²⁵. Z týchto skúpych náznakov nemožno vyvodiť, čo si tu Lenin pod štatistikou predstavuje, či myslí na peňažnú kalkuláciu, alebo na naturálnu kalkuláciu. V každom prípade musíme odkázať na to, čo bolo vyššie povedané o nemožnosti rozpoznať v socialistickom spoločenstve peňažné ceny výrobných statkov a o ťažkostiach, ktoré stoja v ceste naturálnej kalkulácii²⁶. Pre hospodársku kalkuláciu by bola štatistika použiteľná len vtedy, keby mohla viesť za hranice naturálnej kalkulácie, ktorej nepatrnú vhodnosť na tieto účely sme preukázali. To je prirodzene tam, kde sa v obehu netvorí žiadny výmenný pomer statkov, nemožné.

Vzhľadom na to, čo sme mohli konštatovať v doterajších výkladoch, musí byť nápadné, že priekopníci socialistického spôsobu výroby si pre tento spôsob v porovnaní s hospodárskou ústavou spočívajúcou na osobitnom vlastníctve výrobných prostriedkov nárokujú prednosť väčšej racionálnosti. V rámci tejto práce sa nemáme zaoberať touto mienkou natoľko, nakoľko sa opiera o tvrdenie, že v liberálnom hospodárstve nemôže byť racionálnosť hospodárenia nutne dokonalá, pretože sú činné určité sily, ktoré bránia jej presadeniu. Nás môže v tejto súvislosti zamestnávať len hospodársko-technické odôvodnenie tejto mienky. Zástancom tohto učenia sa vznáša pred očami nejasný pojem akejsi technickej racionálnosti, ktorá má byť v protiklade k hospodárskej racionálnosti, o ktorej si tiež nerobia presnú predstavu. Zvykne sa prehliadať, že „celá technická racionálnosť výroby je jedno s nízkou úrovňou špecifického nákladu pri výrobe“²⁷. Prehliada sa, že technický výpočet nestačí na rozpoznanie „stupňa všeúčelnosti a koncovej účelnosti“²⁸ nejakého procesu, že vždy dokáže len odstupňovať jednotlivé procesy podľa ich významu, nikdy nás však nedovedie k tým úsudkom, ktoré sú vyžadované celkovou hospodárskou situáciou. Len tým, že sa technika dokáže orientovať na rentabilite, sa prekonávajú ťažkosti uváženia, ktoré vyplývajú zo zložitosti súvislostí medzi ohromným systémom dnešnej výroby na jednej strane a potrebou a výkonnosťou podnikov a hospodárskych jednotiek na druhej strane, možno získať ten rozhľad po celkovej situácii, ktorý hospodársky racionálne konanie vyžaduje²⁹.

Je to nejasná predstava o primáte objektívnej úžitkovej hodnoty, ktorou sú tieto teórie ovládané. V skutočnosti môže objektívna úžitková hodnota nadobudnúť pre vedenie hospodárstva význam len prostredníctvom vplyvu, ktorý má cez subjektívnu úžitkovú hodnotu na tvorbu výmenných pomerov hospodárskych statkov. Primiešava sa druhá nejasná predstava: osobný úsudok pozorovateľa o užitočnosti statkov, ktorý stojí proti úsudku množstva ľudí zúčastnených na hospodárskom obehu. Ak niekto zistí, že je „neracionálne“ vynakladať na fajčenie, pitie a podobné pôžitky toľko, koľko sa na to v národnom hospodárstve vynakladá, tak má z hľadiska svojho osobného hodnotenia nepochybne pravdu. No pritom prehliada, že hospodárenie je len hľadaním prostriedkov a že poradie posledných cieľov je bez ujmy na všetkých racionálnych úvahách, ktoré ovplyvňujú ich stanovenie, vecou chcenia, a nie poznania.

Poznanie skutočnosti, že v socialistickom spoločenstve nie je možné racionálne hospodárenie, samozrejme nemôže hovoriť ani pre, ani proti socializmu. Kto je z etických dôvodov ochotný zasadzovať sa za socializmus aj za predpokladu, že spoločné vlastníctvo výrobných statkov zníži zásobovanie ľudí hospodárskymi statkami prvého rádu, alebo kto chce socializmus vedený asketickými ideálmi, ten sa tým vo svojom úsilí nedá ovplyvniť. Ešte menej to bude môcť odradiť tých kultúrnych socialistov, ktorí ako Muckle očakávajú od socializmu v prvom rade „vykúpenie z najhroznejšieho zo všetkých barbarstiev: z kapitalistického racionalizmu“³. No kto od socializmu dúfa v racionálne hospodárenie, ten bude nútený podrobiť svoje názory preskúmaniu.