Narodil sa 12. júna 1856 v Reichenbergu (dnes Liberec) v Čechách ako syn železničného riaditeľa.[1]
Pôsobenie ako politický úradník na dolnorakúskom miestodržiteľstve, následne doplňujúce národohospodárske štúdiá v Berlíne.[1]
Po pôsobení na dolnorakúskom miestodržiteľstve sa habilitoval prácou o ekonómovi Johannovi Heinrichovi von Thünen (1783 – 1850).[1]
Vydanie prvých vedeckých biografií o Karlovi Marxovi (1884 a 1885).
Od roku 1885 člen predstavenstva spolku Deutscher Schulverein, od roku 1905 jeho prvý predseda.[1]
Ako súkromný docent vyučoval Gross na Viedenskej univerzite do roku 1897, naposledy ako mimoriadny profesor.[1]
Ku koncu prvej svetovej vojny, keď vojnové hospodárstvo dosiahlo svoje plné centralisticko-byrokratické a plánovité rozvinutie, bol Gross zvolený za posledného predsedu Poslaneckej snemovne monarchie.[1]
Člen Dočasného národného zhromaždenia Nemeckého Rakúska.[2]
Groß sa hlásil k tradícii Adolpha Wagnera a zastával jeho tézu o ustavičnom rozširovaní úloh štátu, ktorému dlhodobo kladie hranice iba rodina.[1]
Groß sa sám hlásil k tradícii Alberta Friedricha Eberharda Schäffleho.
Groß wurde von Menger bei der Aufzählung seiner Habilitanten anlässlich seiner Emeritierung nicht erwähnt — ein zwiespältiges Verhältnis trotz formaler Verbindung über die Wiener Habilitation.[1]
Gustav Gross v kontexte celej školy: päť generácií, ich línie učiteľov a žiakov, krúžky a kolegiálne väzby.
Zobraziť v rodokmeni →