Dôkaz, že si spisovateľ sám protirečil, môže byť nevyhnutnou etapou, nikdy však nesmie byť konečným cieľom vecnej a plodnej kritiky. Je to len pomerne chudobný stupeň kritického poznania vedieť, že v nejakom systéme väzí chyba, ktorá by koniec koncov mysliteľne mohla byť aj len náhodnou a osobnou chybou autora. Skutočné prekonanie pevne zostaveného systému nie je možné inak, než ak sa podarí presne na vlas dokázať bod, na ktorom omyl do systému vnikol, a dráhy, po ktorých sa v ňom rozšíril a rozvetvil. Východiskový bod, vývoj a katastrofu omylu, ktorá vrcholí v sebaprotirečení, treba pochopiť tak dobre a, takmer by som povedal, aj ako protivník tak súcitne, ako sa naopak človek usiluje pochopiť súvislosti systému, ktorému sa oddáva.
Celkom svojrázne vyhrotené pomery spôsobili, že v prípade Marxa nadobudla otázka sebaprotirečenia oveľa väčší význam, než aký jej obyčajne prislúcha, a tomu zodpovedajúc som aj ja tej otázke venoval široký priestor. Práve voči takému významnému a vplyvnému mysliteľovi sa však tým menej smieme vyhýbať druhej, ako sa domnievam, aj v tomto prípade vecne ešte plodnejšej a poučnejšej časti kritickej úlohy.
Začnime otázkou, ktorá nás ihneď privedie k hlavnej veci: akou cestou dospel Marx k teoretickej základnej téze svojho učenia, k téze, že všetka hodnota spočíva jedine a výlučne na stelesnených množstvách práce?
Že táto téza nie je nejaká samozrejmá, a teda dôkaz vôbec nepotrebujúca axióma, je mimo akejkoľvek pochybnosti. Hodnota a námaha nie sú, ako som už raz na inom mieste vyložil, nijako dva také spolupatričné pojmy, že by človek musel byť bezprostredne uchopený poznaním, že námaha je dôvodom hodnoty. „Že som sa s nejakou vecou trápil, je jeden fakt, že vec za tú námahu aj stojí, druhý, od neho odlišný, a že oba fakty nejdú vždy ruka v ruke, je zo skúsenosti príliš bezpečne potvrdené, než aby o tom mohla byť možná akákoľvek pochybnosť. Každá z nespočetných neúspešných námah, ktoré sa denne z technickej nešikovnosti alebo z chybnej špekulácie alebo jednoducho z nešťastia premárnia na bezcenný výsledok, o tom podáva svedectvo. Nemenej však aj každý z početných prípadov, v ktorých sa málo námahy odmení vysokou hodnotou."²³
Ak sa teda napriek tomu pre nejakú oblasť tvrdí nevyhnutný a zákonitý súlad oboch veličín, tak sa človek musí sebe i svojim čitateľom zodpovedať z nejakých dôvodov, ktoré dokážu takéto tvrdenie podoprieť.
Marx teraz aj vo svojom systéme predkladá nejaké odôvodnenie. Domnievam sa však, že dokážem presvedčiť o tom, že zvolená cesta odôvodnenia bola od základu neprirodzená, nezodpovedajúca povahe problému; že ďalej odôvodnenie prednesené v systéme zjavne nebolo tým, prostredníctvom ktorého sám Marx dospel k svojmu presvedčeniu, – ale že bolo dodatočne vymyslené ako umelo upravená podpera pre z iných dojmov načerpanú predpojatú mienku; že napokon – a to je najrozhodujúcejšie – je dôkazové vedenie presiaknuté nahromadeným počtom najzjavnejších logických a metodických chýb, ktoré ho zbavujú akejkoľvek dôkaznej sily.
Pozrime sa bližšie.
Základná téza, ktorú Marx predkladá svojim čitateľom na uverenie, znie, že výmenná hodnota tovarov – lebo len na ňu, nie na úžitkovú hodnotu je zameraná jeho analýza – nachádza dôvod a mieru v množstvách práce stelesnených v tovaroch.
Tak výmenné hodnoty, respektíve ceny tovarov, ako aj množstvá práce, ktoré sú potrebné na ich reprodukciu, sú navonok vystupujúce veličiny, ktoré sú vcelku celkom dobre prístupné skúsenostnému zisteniu. Pre Marxa by teda zjavne bolo najbližšie, aby sa pri získavaní presvedčenia o téze, ktorej správnosť alebo nesprávnosť sa musí vtlačiť do skúsenostných faktov, odvolal na skúsenosť, inými slovami: aby pre svoju tézu, prístupnú čisto empirickému dôkazu, aj nastúpil čisto empirický dôkaz. To však Marx nerobí. Nedá sa pritom ani povedať, že by okolo tohto možného a istotne aj príhodného prameňa poznania a dôkazu nepozorne prešiel. Ale, ako ukazujú výklady jeho tretieho zväzku, veľmi dobre vie, aké sú empirické fakty a že sú proti jeho téze. Vie, že ceny tovarov sa nestanovujú v pomere k stelesnenému množstvu práce, ale k celkovým výrobným nákladom, ktoré zahŕňajú aj ďalšie prvky. Najprirodzenejšej skúške svojej tézy sa preto určite nevyhol náhodou, ale v jasnom vedomí, že na tejto ceste sa výsledok priaznivý jeho téze dosiahnuť nedá.
Existuje však ešte druhý, pre tvrdenia takéhoto druhu takisto celkom prirodzený postup dôkazu a presviedčania, totiž psychologický. Možno totiž – pomocou v našej vede veľmi bežnej kombinácie indukcie a dedukcie – skúmať pohnútky, ktorými sa ľudia riadia jednak pri uskutočňovaní výmenných obchodov a stanovovaní výmenných cien, jednak pri svojej súčinnosti na výrobe, a z povahy týchto pohnútok možno vyvodiť závery o typickom spôsobe konania ľudí, pričom by sa okrem iného mysliteľne mohla ukázať aj súvislosť medzi pravidelne požadovanými a priznávanými cenami a množstvom práce potrebnej na zhotovenie tovarov. Práve pri podobných otázkach bola táto metóda často a s najlepším úspechom použitá – obvyklé zdôvodnenie napríklad zákona ponuky a dopytu, zákona výrobných nákladov, výklad pozemkovej renty atď. sa zakladajú na nej – a aj sám Marx ju nezriedka, prinajmenšom v hrubých rysoch, používal. Iba práve pri svojom základnom tvrdení sa jej opäť vyhýba. Hoci tvrdená vonkajšia súvislosť medzi výmennými hodnotami a množstvami práce by zjavne mohla nájsť svoje plné pochopenie až odhalením psychologických medzičlánkov, ktoré obe spájajú, vzdáva sa výkladu týchto vnútorných súvislostí; raz dokonca príležitostne vyhlasuje „hlbšiu analýzu“ „oboch spoločenských hybných síl“ – „dopytu a ponuky“, ktorá by práve viedla k onomu vnútornému prepojeniu, za „tu nie na mieste“ (III. 169), pričom sa toto „tu“ síce najprv vzťahuje len na exkurz o vplyve dopytu a ponuky na tvorbu cien, fakticky a prakticky sa však, pokiaľ ide o skutočne „hlbokú“ a dôkladnú analýzu, rozprestiera na celý Marxov systém a osobitne aj na založenie jeho najdôležitejšej základnej myšlienky.
Aj tu však treba opäť pozorovať čosi zvláštne. Marx totiž ani okolo tejto druhej možnej a prirodzenej metódy skúmania neprechádza s nezaujatou ľahostajnosťou. Skôr sa jej aj tu zámerne vyhýba a s plným vedomím toho, aký výsledok by priniesla a že tento výsledok by jeho tvrdeniu nebol priaznivý. V treťom zväzku totiž ony v výrobe a vo výmene pôsobiace popudy, ktorých „hlbšej analýzy“ sa tu i inde vzdáva, pod ich hrubým súhrnným názvom „konkurencia“ skutočne vyvoláva a vie a vykladá, že tieto popudy v skutočnosti nevedú k prispôsobeniu cien množstvám práce stelesneným v tovaroch, ale naopak ich od tohto meradla odtláčajú a tlačia k úrovni, ktorá zodpovedá spolupôsobeniu aspoň druhého, koordinovaného činiteľa. Veď je to práve „konkurencia“, ktorá podľa Marxa spôsobuje tvorbu slávnej priemernej miery zisku a „premenu“ čistých pracovných hodnôt na od nich odlišné „výrobné ceny“, zahŕňajúce porciu priemerného zisku.
Namiesto toho, aby Marx svoje tvrdenie zdôvodnil zo skúsenosti alebo z jej pôsobiacich pohnútok empiricky či psychologicky, dáva prednosť tretiemu, pre takúto látku istotne trochu zvláštnemu postupu dôkazu: ceste čisto logického dôkazu, dialektickej dedukcie z podstaty výmeny.
Marx našiel už u starého Aristotela myšlienku, že „výmena nemôže byť bez rovnosti, rovnosť však nie bez súmerateľnosti“ (I. 35). Na túto myšlienku nadväzuje. Výmenu dvoch tovarov si predstavuje v obraze rovnice, vyvodzuje, že v oboch vymieňaných a tým sebe rovno postavených veciach musí existovať „čosi spoločné rovnakej veľkosti“, a podujíma sa toto spoločné, na ktoré musia byť sebe rovno postavené veci ako výmenné hodnoty „redukovateľné“, vyhľadať (I. 11).
Chcel by som vsuvkou poznamenať, že už prvý predpoklad, podľa ktorého sa vo výmene dvoch vecí má prejaviť ich „rovnosť“, sa mi zdá veľmi nemoderný – na čom by však napokon veľmi nezáležalo –, ale aj veľmi nerealistický, alebo, povedané dobrou slovenčinou, nesprávne premyslený. Tam, kde panuje rovnosť a presná rovnováha, predsa nezvykne nastať nijaká zmena doterajšieho pokojného stavu. Ak teda v prípade výmeny vec končí tým, že tovary menia svojho vlastníka, je to oveľa skôr znamením toho, že v hre bola nejaká nerovnosť alebo prevaha, ktorej výchylkou bola zmena vynútená – práve tak, ako medzi zložkami k sebe priblížených zložených telies vznikajú nové chemické zlúčeniny, keď „chemická príbuznosť“ k zložkám priblíženého cudzieho telesa nie je práve rovnako silná, ale silnejšia než k zložkám doterajšieho zloženia. Veď aj moderná národná ekonómia je v skutočnosti jednomyseľná v tom, že staré scholasticko-teologické chápanie „ekvivalencie“ vymieňaných hodnôt je nesprávne. Nechcem však tomuto bodu prikladať ďalšiu váhu a obraciam sa ku kritickému skúmaniu tých logických a metodických operácií, ktorými Marx ako hľadané „spoločné“ vydestilúva prácu.
Práve tieto operácie sú to, o ktorých som už vyššie naznačil, že sa mi zdajú tvoriť najboľavejší bod Marxovej teórie. Vykazujú takmer toľko vedeckých kardinálnych chýb, koľko majú myšlienkových článkov – ktorých nie je práve málo –, a nesú zjavné stopy toho, že boli dodatočne vyšpekulované a umelo zostrojené, aby vopred utvorená mienka vyšla najavo ako zdanlivo prirodzený výsledok skutočného postupu bádania.
Marx pri hľadaní pre výmennú hodnotu charakteristického „spoločného“ volí nasledujúci postup. Necháva prejsť prehliadkou rozličné vlastnosti, ktoré objekty vo výmene sebe rovno postavené vôbec majú, potom podľa metódy vylučovania vyradí všetky tie, ktoré skúškou neobstoja, až nakoniec zostane už len jediná vlastnosť. Táto – je to vlastnosť byť výrobkom práce – musí potom byť hľadanou spoločnou vlastnosťou.
Tento postup je čosi zvláštny, no sám osebe nie zavrhnutiahodný. Je istotne čosi zvláštne, keď si namiesto toho, aby tušenú charakteristickú vlastnosť pozitívne podrobil skúške – čo by však viedlo k jednej z oboch skôr rozoberaných, Marxom zámerne obchádzaných metód –, presvedčenie, že práve ona je hľadanou vlastnosťou, zaobstaráva len negatívnou cestou, totiž že všetky ostatné vlastnosti ňou nie sú, jedna ňou však predsa byť musí. Predsa však táto metóda môže viesť k želanému cieľu, ak sa s ňou narába s potrebnou obozretnosťou a úplnosťou; t. j. ak sa s úzkostlivou starostlivosťou dbá na to, aby sa veru všetko, čo tam patrí, do logického sita aj skutočne vložilo, a aby sa potom pri ani jedinom článku, ktorý sa cestou preosievania vylúči, neurobil omyl.
Ako však Marx postupuje?
Od začiatku vkladá do sita len tie veci s výmennou hodnotou, ktoré majú vlastnosť, ktorú chce napokon ako „spoločnú“ vysiať, a všetky inakšie necháva vonku. Robí to ako niekto, kto naliehavo želá, aby z urny vyšla biela guľa, a tento výsledok obozretne podporuje tým, že do urny nevkladá iné než biele gule. Rozsah svojho skúmania podstaty výmennej hodnoty totiž od začiatku obmedzuje na „tovary“, pričom tento pojem, hoci ho práve starostlivo nedefinuje, v každom prípade chápe užšie než pojem „statkov“ a zužuje ho na výrobky práce v protiklade k prírodným darom. Nuž je predsa nabíledni: ak výmena skutočne znamená rovnosurodé postavenie, ktoré predpokladá prítomnosť „spoločného rovnakej veľkosti“, tak toto spoločné treba predsa hľadať a nájsť pri všetkých druhoch statkov, ktoré vstupujú do výmeny; nielen pri výrobkoch práce, ale aj pri prírodných daroch, ako sú pozemky, drevo na kmeni, pri vodných silách, ložiskách uhlia, kameňolomoch, ložiskách ropy, minerálnych vodách, zlatých baniach a podobne.13 Za týchto okolností je vylúčiť statky s výmennou hodnotou, ktoré nie sú výrobkami práce, pri hľadaní spoločného, ktoré je základom výmennej hodnoty, metodickým smrteľným hriechom. Nie je to inak, ako keby fyzik chcel základ vlastnosti spoločnej všetkým telesám, napríklad ťiaže, skúmať preosievaním vlastností jedinej skupiny telies, napríklad priehľadných telies, tak, že necháva prejsť prehliadkou všetky vlastnosti spoločné priehľadným telesám, o všetkých ostatných ich vlastnostiach dokáže, že nemôžu byť základom ťiaže, a na základe toho napokon vyhlási, že príčinou ťiaže musí byť priehľadnosť!
Vylúčenie prírodných darov (ktoré by otcovi myšlienky o rovnosurodom postavení vo výmene, Aristotelovi, istotne nebolo prišlo na um) sa dá ospravedlniť tým menej, že niektoré prírodné dary, ako pozemky, patria k najdôležitejším objektom majetku a obchodu, a že sa už vôbec nedá tvrdiť, že by sa pri prírodných daroch výmenné hodnoty vždy stanovovali len celkom náhodne a svojvoľne. Na jednej strane sa náhodné ceny vyskytujú aj pri výrobkoch práce, a na druhej strane ceny prírodných darov často vykazujú najzreteľnejšie vzťahy k pevným oporným bodom alebo určujúcim dôvodom. Že napríklad kúpna cena pozemkov tvorí násobok ich renty riadiaci sa krajinsky obvyklou úrokovou mierou, je práve tak známe, ako je isté, že drevo na kmeni alebo uhlie v bani pri rozdielnej akosti alebo v rozdielnych polohách s nerovnakými pomermi dopravy nedosahuje rozdielnu cenu z holej náhody a podobne.
Marx sa tiež chráni výslovne sa zodpovedať z toho, že a prečo časť statkov s výmennou hodnotou od začiatku zo skúmania vylúčil. Aj tu, ako tak často, vie cez chúlostivé miesta svojho uvažovania prekĺznuť so šmykľavou dialektickou obratnosťou. Najprv sa vyhýba upozorniť svojho čitateľa na to, že jeho pojem „tovaru“ je užší než pojem statku s výmennou hodnotou vôbec. Pre neskoršie obmedzenie skúmania na tovary nesmierne obratne pripravuje prirodzený nadväzný bod prostredníctvom zdanlivo celkom neškodnej, všeobecnej frázy postavenej na čelo svojej knihy, že „bohatstvo spoločností, v ktorých panuje kapitalistický spôsob výroby, sa javí ako obrovská zbierka tovarov“. Táto veta je úplne nesprávna, ak sa výraz tovar chápe vo význame výrobkov práce, ktorý mu Marx neskôr podsúva. Veď prírodné dary, vrátane pozemkov, tvoria veľmi značnú a ani v najmenšom nie ľahostajnú zložku národného bohatstva. No nezaujatý čitateľ ľahko prejde cez túto nepresnosť, lebo predsa nevie, že Marx neskôr výrazu tovar pripíše oveľa užší zmysel.
Ani v nasledujúcom texte sa to ešte neobjasní. Naopak, v prvých odsekoch prvej kapitoly sa striedavo hovorí o „veci", o „úžitkovej hodnote", o „statku" a o „tovare", bez toho, aby sa medzi posledným z nich a prvými urobilo ostré rozlíšenie. „Užitočnosť veci" – píše sa na s. 10 – „z nej robí úžitkovú hodnotu". „Telo tovaru ... je úžitkovou hodnotou alebo statkom". Na s. 11 čítame: „Výmenná hodnota sa javí ... ako kvantitatívny pomer ..., v ktorom sa úžitkové hodnoty jedného druhu vymieňajú za úžitkové hodnoty iného druhu". Všimnime si, že tu sa ako pole javu výmennej hodnoty priam ešte označuje úžitková hodnota = statok. A frázou: „Pozrime sa na vec bližšie", ktorá iste nie je spôsobilá ohlásiť preskočenie na iné, užšie pole skúmania, Marx pokračuje: „Jednotlivý tovar, napr. jeden quarter pšenice, sa vymieňa v najrozličnejších proporciách s inými artiklami". A „Vezmime ďalej dva tovary" atď. V tom istom odseku sa dokonca ešte raz vracia výraz „veci", a to práve v obrate dôležitom pre problém, že „v dvoch rozličných veciach existuje čosi spoločné rovnakej veľkosti" (totiž tých vecí, ktoré sú vo výmene navzájom kladené ako rovnaké). Na nasledujúcej strane 12 však Marx uskutočňuje hľadanie „spoločného" len pre „výmennú hodnotu tovarov", bez toho, aby čo i len slovkom upozornil, že tým chce zúžiť pole skúmania na časť vecí majúcich výmennú hodnotu.14 A hneď na ďalšej strane, s. 13, sa toto zúženie znova opúšťa a výsledok práve získaný pre užšiu oblasť tovarov sa aplikuje na širší okruh úžitkových hodnôt statkov. „Úžitková hodnota alebo statok má teda hodnotu len preto, že je v ňom spredmetnená alebo materializovaná abstraktne ľudská práca!"
Keby Marx na rozhodujúcom mieste nebol zúžil skúmanie na produkty práce, ale bol hľadal to spoločné aj pri prírodných daroch majúcich výmennú hodnotu, bolo by hmatateľné, že práca tým spoločným byť nemôže. Keby bol uskutočnil ono zúženie výslovne a zjavne, bol by sa on sám a boli by sa jeho čitatelia neomylne potkli o hrubú metodickú chybu, museli by sa usmiať nad tým naivným kúskom, ktorým sa vlastnosť byť produktom práce šťastlivo vydestiluje ako spoločná vlastnosť istého okruhu potom, čo sa predtým z toho istého okruhu osobitne vylúčili všetky veci s výmennou hodnotou, ktoré doň od prírody rovnako patria, no nie sú produktmi práce. Ten kúsok sa dal urobiť len tak, ako ho urobil Marx, nebadane, dialektikou rýchlo a ľahko sa zošmykujúcou ponad chúlostivý bod. Vyslovujúc svoj úprimný obdiv nad obratnosťou, s akou Marx vedel takýto chybný postup prezentovať prijateľne, môžem prirodzene predsa len konštatovať, že ten postup bol úplne chybný.
Pozrime sa však ďalej. Práve opísaným kúskom Marx dosiahol len toľko, že práca vôbec mohla vstúpiť do súťaže. Umelým zúžením okruhu sa vôbec len stala pre tento úzky okruh „spoločnou" vlastnosťou. Ale popri nej mohli ako spoločné prichádzať do úvahy aj iné vlastnosti. Ako sa teraz títo ostatní súperi vyradia?
Deje sa to dvoma ďalšími myšlienkovými článkami, z ktorých každý obsahuje len niekoľko slov, no v nich jednu z najťažších logických chýb.
V prvom článku Marx vylučuje všetky „geometrické, fyzikálne, chemické alebo iné prírodné vlastnosti tovarov". Lebo „ich telesné vlastnosti vôbec prichádzajú do úvahy len natoľko, nakoľko ich samy robia užitočnými, teda úžitkovými hodnotami. Na druhej strane je však výmenný pomer tovarov zjavne charakterizovaný abstrahovaním od ich úžitkových hodnôt". Lebo „v jeho rámci (vo výmennom pomere) platí jedna úžitková hodnota práve toľko ako každá iná, ak je len prítomná v náležitej proporcii" (I. 12).
„Čo by bol Marx povedal na nasledujúcu argumentáciu? Na opernej scéne majú traja vynikajúci speváci, tenor, bas a barytón, každý plat 20.000 zl. Pýtame sa: aká je tá spoločná okolnosť, pre ktorú sa v plate stavajú navzájom na roveň? a ja odpovedám: V otázke platu platí dobrý hlas práve toľko ako každý iný, dobrý tenorový hlas práve toľko ako dobrý basový alebo dobrý barytónový hlas, ak je len vôbec prítomný v náležitej proporcii. Následkom toho sa v otázke platu „zjavne" abstrahuje od dobrého hlasu, následkom toho dobrý hlas nemôže byť spoločnou príčinou vysokého platu. – Že je táto argumentácia chybná, je jasné. Rovnako jasné je však aj to, že Marxov záver, podľa ktorého je presne skopírovaná, nie je ani o vlas správnejší. Obe trpia tou istou chybou. Zamieňajú abstrahovanie od istej okolnosti vôbec s abstrahovaním od osobitných modalít, za ktorých sa táto okolnosť vyskytuje. To, čo je v našom príklade pre otázku platu ľahostajné, je očividne len osobitná modalita, za ktorej sa dobrý hlas javí, či ako tenor, či ako bas, či ako barytónový hlas, ale rozhodne nie dobrý hlas vôbec. A práve tak sa pri výmennom pomere tovarov síce abstrahuje od osobitnej modality, za ktorej sa úžitková hodnota tovarov môže javiť, či tovar slúži na výživu, bývanie, odievanie atď., ale rozhodne nie od úžitkovej hodnoty vôbec. Že sa od tej poslednej jednoducho neabstrahuje, mohol Marx vyvodiť už z toho, že nijaká výmenná hodnota nemôže existovať tam, kde nie je prítomná úžitková hodnota – skutočnosť, ktorú je Marx sám opätovne nútený priznať." (Böhm-Bawerk)15
Ešte horšie je to však s nasledujúcim článkom dôkazového postupu. „Ak sa odhliadne od úžitkovej hodnoty tiel tovaru" – pokračuje Marx doslova – „zostáva im už len jedna vlastnosť, totiž že sú produktmi práce". Naozaj? pýtam sa dnes tak, ako som sa pýtal pred 12 rokmi: už len jedna vlastnosť? Nezostáva statkom s výmennou hodnotou spoločná napr. aj vlastnosť, že sú v pomere k potrebe vzácne? Alebo že sú predmetom dopytu a ponuky? Alebo že sú apropriované? Alebo že sú „prírodnými produktmi"? Veď že sú práve tak prírodnými, ako aj produktmi práce, nehovorí nikto zreteľnejšie než sám Marx, keď raz vyslovuje: „Telá tovaru sú spojeniami dvoch prvkov, prírodnej látky a práce". Alebo nie je výmenným hodnotám spoločná aj vlastnosť, že svojim výrobcom spôsobujú náklady – vlastnosť, na ktorú sa Marx v treťom zväzku tak presne rozpomína?
Prečo by teraz – pýtam sa aj dnes znova – nemal princíp hodnoty spočívať práve tak dobre v niektorej z týchto spoločných vlastností namiesto vo vlastnosti byť produktom práce? Veď v prospech tej poslednej Marx nepredniesol ani len stopu pozitívneho dôvodu; jeho jediným dôvodom je negatívny, že totiž šťastlivo odabstrahovaná úžitková hodnota nie je princípom výmennej hodnoty. Neprislúcha však tento negatívny dôvod celkom v rovnakej miere všetkým ostatným spoločným vlastnostiam, ktoré Marx prehliadol?
Áno, ešte viac! Na tej istej s. 12, na ktorej Marx odabstrahoval vplyv úžitkovej hodnoty na výmennú hodnotu s odôvodnením, že jedna úžitková hodnota platí toľko ako každá iná, ak je len prítomná v náležitej proporcii, rozpráva nám o produktoch práce nasledovné:
„Avšak aj produkt práce sa nám už pod rukou premenil. Ak abstrahujeme od jeho úžitkovej hodnoty, abstrahujeme aj od telesných súčastí a foriem, ktoré z neho robia úžitkovú hodnotu. Už nie je viac stolom alebo domom alebo priadzou alebo nejakou inou užitočnou vecou. Všetky jeho zmyslové vlastnosti sú zotreté. Už nie je viac ani produktom stolárskej práce alebo staviteľskej práce alebo pradiarskej práce alebo nejakej inej určitej produktívnej práce. S užitočným charakterom produktov práce mizne užitočný charakter prác v nich zobrazených, miznú teda aj rozličné konkrétne formy týchto prác; už sa viac nerozlišujú, ale sú všetky spolu redukované na rovnakú ľudskú prácu, na abstraktne ľudskú prácu."
Možno zreteľnejšie a výslovnejšie povedať, že pre výmenný pomer platí nielen jedna úžitková hodnota, ale aj jeden druh práce a produktov práce „práve toľko ako každý iný, ak je len prítomný v náležitej proporcii"? Že inými slovami presne ten istý stav vecí, na základe ktorého Marx práve vyslovil svoj vylučovací verdikt proti úžitkovej hodnote, jestvuje aj so zreteľom na prácu? Práca a úžitková hodnota majú kvalitatívnu a kvantitatívnu stránku. Tak isto ako je úžitková hodnota ako stôl, dom alebo priadza kvalitatívne rozdielna, tak isto je to aj práca ako stolárska práca, staviteľská práca alebo pradiarska práca. A tak isto ako možno prácu rozdielneho druhu porovnávať podľa jej množstva, práve tak možno úžitkové hodnoty rozdielneho druhu porovnávať podľa veľkosti úžitkovej hodnoty. Je absolútne nevypátrateľné, prečo by mal identický stav vecí viesť u jedného súpera k vylúčeniu, u druhého ku korunovácii cenou! Keby bol Marx náhodou prevrátil poradie skúmania, bol by mohol presne tým istým aparátom záverov, ktorým vylúčil úžitkovú hodnotu, vylúčiť prácu a potom zasa tým istým aparátom záverov, ktorým korunoval prácu, vyhlásiť úžitkovú hodnotu za jedinú zvyšnú, a teda hľadanú spoločnú vlastnosť a hodnotu objasniť ako „roztok úžitkovej hodnoty". Domnievam sa, že sa nie zo žartu, ale s plnou vážnosťou dá tvrdiť, že v oboch odsekoch s. 12, v ktorých prvom sa odabstrahuje vplyv úžitkovej hodnoty a v druhom sa demonštruje práca ako hľadané spoločné, by si subjekty mohli navzájom vymeniť miesto bez akejkoľvek zmeny vonkajšej logickej správnosti; že do nezmenenej vetnej stavby prvého odseku by sa namiesto úžitkovej hodnoty všade mohla dosadiť práca a produkty práce, a do stavby druhého namiesto práce všade úžitková hodnota!
Taká je logika a metodika, akou Marx do svojho systému zavádza svoju základnú tézu o práci ako jedinom základe hodnoty. Pokladám za úplne vylúčené, že tento dialektický hokuspokus bol pre samého Marxa dôvodom a prameňom presvedčenia. Mysliteľ Marxovho rangu – a cením si ho ako mysliteľskú silu úplne prvého rangu – by bol, keby šlo preňho o to, aby si svoje vlastné presvedčenie ešte len utvoril a skutočnú súvislosť vecí naozaj ešte len hľadal slobodným, nestranným pohľadom, celkom nemožne nemohol od počiatku hľadať takouto pokrivenou a protiprírodnou cestou, celkom nemožne nemohol z púhej nešťastnej náhody postupne vtápať do všetkých opísaných logických a metodických chýb a ako prírodne vzniknutý, vopred nepoznaný a vopred nezamýšľaný výsledok takejto bádateľskej cesty priniesť domov tézu o práci ako jedinom prameni hodnoty.
Domnievam sa, že skutočný stav vecí bol iný. Vôbec nepochybujem, že Marx bol o svojej téze skutočne a úprimne presvedčený. Ale dôvody jeho presvedčenia nie sú tie, ktoré napísal do systému. Boli to vari vôbec viac dojmy než dôvody.
Predovšetkým dojmy autority. Smith a Ricardo, veľké autority, predsa učili – ako sa aspoň vtedy verilo – tú istú tézu. Zdôvodnili ju však práve tak málo ako Marx, ba iba ju postulovali z istých všeobecných, hmlistých dojmov. Naopak, tam, kde sa pozreli presnejšie, a pre oblasti, kde sa presnejšiemu pohľadu nedalo vyhnúť, jej výslovne protirečili. Pre rozvinuté empirické hospodárstvo učil Smith celkom tak ako Marx vo svojom treťom zväzku, že hodnoty a ceny gravitujú k nákladovej úrovni, ktorá okrem práce zahŕňa aj priemerný kapitálový zisk, a Ricardo v slávnej sekcii IV. kapitoly „On value“ rovnako so všetkou jasnosťou a výslovnosťou vyložil, že popri bezprostrednej a sprostredkovanej práci aj veľkosť a trvanie kapitálovej investície určujúco vplývajú na hodnotu tovarov. Aby mohli bez viditeľného protirečenia podliehať filozofickej obľúbenej myšlienke o práci ako „pravom“ zdroji hodnoty, museli sa s ňou uchýliť do bájnej krajiny a bájneho času, keď ešte neexistovali kapitalisti ani vlastníci pôdy. Tu sa dala tvrdiť bez vyvrátenia, pretože bola nekontrolovaná. Nekontrolovaná skúsenosťou, ktorá pre ňu neexistuje, a nekontrolovaná vedecko-psychologickou analýzou, lebo sa takejto analýze – celkom tak ako Marx – vyhli: nezdôvodňovali, postulovali ako „prirodzený“ stav idylu pracovnej hodnoty.16
Do takýchto nálad a názorov, ktoré autoritou Smitha a Ricarda nadobudli ohromnú, hoci nie nespornú vážnosť, vstúpil Marx ako dedič. A ako horlivý socialista im rád veril. Niet divu, že voči myšlienke, ktorá tak výborne dokázala podoprieť jeho hospodársky svetonázor, nebol skeptickejší než nejaký Ricardo, ktorému predsa musela ísť značne proti srsti. Niet divu ani to, že protirečivými výrokmi klasikov sa nedal podnietiť ku kritickým pochybnostiam o téze pracovnej hodnoty, ale ich vykladal len ako pokusy klasikov vyhnúť sa obchádzkou nepríjemným dôsledkom nepohodlnej pravdy. Skrátka, niet divu, že na základe toho istého materiálu, ktorý klasikov zviedol k ich jednostranným, sčasti hmlistým, sčasti protirečivým a vôbec nezdôvodneným výrokom, sám za seba veril v tie isté tézy, ale silno, bezpodmienečne a so žeravým presvedčením. Pre seba nepotreboval ďalšie dôvody. Len pre svoj systém potreboval formálne zdôvodnenie.
Že sa v ňom nemohol jednoducho oprieť o klasikov, je pochopiteľné, lebo tí predsa nič nezdôvodnili. Aj to, že nemohol ani apelovať na skúsenosť, ani sa pokúsiť o hospodársko-psychologické zdôvodnenie, vieme, lebo tieto cesty by ho zjavne priviedli k pravému opaku jeho dôkazovej tézy. Tak sa teda obrátil na logicko-dialektickú špekuláciu, ktorá jeho duchovnému zameraniu aj tak vyhovovala. A tu znelo heslo: pomôž, čo môže pomôcť! Vedel, čo chcel a čo musel dosiahnuť, a tak s obdivuhodnou rafinovanosťou tak dlho umelo upravoval a doháňal trpezlivé pojmy a premisy, kým vopred známy výsledok skutočne nevyšiel navonok v slušne vyzerajúcej záverovej forme. Možno bol pritom svojím presvedčením tak oslepený, že logické a metodické obludnosti, ktoré sa pritom nutne museli vyskytnúť, vôbec nevnímal; možno ich vnímal, ale sám pred sebou ich ospravedlňoval ako iba formálne výpomoci, aby pravde, podľa jeho najhlbšieho presvedčenia vecne zdôvodnenej, dopomohol aj k jej náležitému systematickému zaodeniu: o tom nemôžem súdiť ja a dnes pravdepodobne už vôbec nikto. To, čo by som však chcel tvrdiť, je, že azda nikdy inokedy taká myšlienkovo mocná hlava, akou bol Marx, nepredviedla takú ťažko, tak nepretržite a tak hmatateľne nesprávnu logiku, ako to robí Marx v systematickom zdôvodnení svojej základnej tézy.
Túto nesprávnu tézu teraz vpletá do svojho systému. S obdivuhodnou taktickou obratnosťou, ktorá sa hneď pri jeho ďalších krokoch znova skvelo preukazuje. Hoci totiž svoju tézu odvodil pri starostlivom vyhýbaní sa dôkazu zo skúsenosti len „z hĺbky duše“, nedá sa predsa celkom odmietnuť myšlienka podrobiť výsledok tejto apriorickej špekulácie skúške na skúsenosti. Keby to neurobil sám Marx, urobili by to predpokladateľne jeho čitatelia na vlastnú päsť. Ako teraz Marx koná?
Delí. V jednom bode je nekongruencia jeho tézy so skúsenosťou do očí bijúca. Tento bod sám uchopí, chytajúc býka za rohy. V dôsledku svojho základného princípu totiž učil, že hodnota rôznych tovarov sa má tak, ako pracovný čas potrebný na ich výrobu (I. 14). Teraz je aj pre letmého pozorovateľa zjavné, že táto téza neobstojí voči istým faktom, že napr. denný produkt sochára, umeleckého stolára, výrobcu huslí, strojára atď. má určite nie rovnako veľkú, ale oveľa vyššiu hodnotu než denný produkt obyčajného remeselníka alebo továrenského robotníka, hoci v oboch je „stelesnené“ rovnaké množstvo pracovného času. Marx teraz tieto fakty sám uvádza majstrovským dialektickým obratom. Berie ich na vedomie tónom, akoby neobsahovali rozpor s jeho základným princípom, ale len ľahkú variantu toho istého, ktorá sa ešte drží v rámci pravidla a vyžaduje len isté objasnenie alebo presnejšie určenie tohto pravidla. Vyhlasuje totiž, že prácou v zmysle svojej teorémy chce rozumieť „vynaloženie jednoduchej pracovnej sily“, „ktorú v priemere má vo svojom telesnom organizme každý obyčajný človek bez osobitného rozvoja“; inými slovami „jednoduchú priemernú prácu“ (I. 19), podobne už (I. 13). „Komplikovanejšia práca“ – pokračuje potom – „platí len ako umocnená alebo skôr znásobená jednoduchá práca, takže menšie kvantum komplikovanej práce sa rovná väčšiemu kvantu jednoduchej práce. Že táto redukcia neustále prebieha, ukazuje skúsenosť. Tovar môže byť produktom najkomplikovanejšej práce, jeho hodnota ho kladie na roveň produktu jednoduchej práce a predstavuje teda sama len určité kvantum jednoduchej práce. Rôzne proporcie, v ktorých sú rôzne druhy práce redukované na jednoduchú prácu ako svoju mernú jednotku, sa stanovujú spoločenským procesom za chrbtom výrobcov, a preto sa im zdajú dané obyčajom.“
Pre náhlivo pospiechajúceho čitateľa môže táto odpoveď znieť skutočne celkom hodnoverne. Ak sa však pozrieme čo i len trochu chladnokrvne a triezvo, dojem sa obráti na opak.
Fakt, s ktorým máme do činenia, je, že produkt jedného dňa alebo jednej hodiny kvalifikovanej práce má väčšiu hodnotu než produkt jedného dňa alebo jednej hodiny jednoduchej práce, že napr. denný produkt sochára sa hodnotou rovná piatim denným produktom kameňolamača. Marx učil, že veci kladené pri výmene navzájom na roveň musia obsahovať „spoločné rovnakej veľkosti“, a týmto spoločným má byť práca a pracovný čas. Práca vôbec? To by sa dalo predpokladať z prvých, všeobecných výkladov Marxa až po s. 13, ale to by evidentne neplatilo: lebo päť dní práce nie je určite „tá istá veľkosť“ ako jeden deň práce. Preto Marx teraz nehovorí už práca bez ďalšieho, ale „jednoduchá práca“: spoločným má teda byť obsah rovnakého množstva práce určitého druhu, totiž jednoduchej práce.
To však, posúdené s chladnou krvou, platí ešte menej, lebo v sochárskom produkte nie je vôbec stelesnená žiadna „jednoduchá práca“, nieto ešte jednoduchá práca rovnakého množstva ako v piatich denných produktoch kameňolamača. Triezva pravda je, že oba produkty stelesňujú rôzne druhy práce v rôznom množstve, a to je predsa, ako pripustí každý nezaujatý, vyslovený opak skutkovej podstaty, ktorú Marx vyžaduje a musí tvrdiť: totiž že stelesňujú prácu rovnakého druhu v rovnakom množstve!
Marx síce hovorí: komplikovaná práca „platí“ ako znásobená jednoduchá práca, ale „platiť“ nie je „byť“, a teória smeruje na podstatu vecí. Prirodzene, ľudia môžu v nejakom ohľade pokladať jeden deň sochárskej práce za rovný piatim dňom kameňolamačskej práce, tak ako môžu napr. aj jedného srnca pokladať za rovného piatim zajacom. Ale tak ako by takéto rovnanie neoprávňovalo štatistika s vedeckou vážnosťou tvrdiť o revíri, v ktorom sa nachádza 100 srncov a 500 zajacov, že je v ňom 1000 zajacov, práve tak málo je cenový štatistik alebo teoretik hodnoty oprávnený vážne tvrdiť, že v dennom produkte sochára je stelesnených päť dní jednoduchej práce a že toto je reálny dôvod, prečo sa pri výmene kladie na roveň piatim denným produktom kameňolamača. Čo všetko sa dá dokázať, ak si človek dovolí tam, kde ho „byť“ nechá v štichu, vypomáhať si „platiť“ a „nechať platiť“, sa o chvíľku pokúsim ešte ilustrovať na príklade bezprostredne prispôsobenom problému hodnoty. Predtým však musím vsunúť ešte inú úvahu.
Marx totiž v citovanom mieste robí pokus ospravedlniť svoj manéver s „redukciou“ komplikovanej práce na jednoduchú, a to skúsenosťou. „Že táto redukcia neustále prebieha, ukazuje skúsenosť. Tovar môže byť produktom najkomplikovanejšej práce, jeho hodnota ho kladie na roveň produktu jednoduchej práce a predstavuje teda sama len určité kvantum jednoduchej práce.“
Dobre. Nechajme to zatiaľ platiť a pozrime sa len trochu presnejšie, akým spôsobom a ktorými faktormi sa má určiť redukčné meradlo pre túto Marxom uvádzanú skúsenostnú redukciu. Tu narazíme na veľmi prirodzený, ale pre marxovskú teóriu veľmi kompromitujúci postreh, že redukčné meradlo nie je určené ničím iným než samotnými faktickými výmennými pomermi. Nie je a priori určené ani určiteľné z nejakej vlastnosti inherentnej kvalifikovaným prácam, v akom pomere majú byť pri tvorbe hodnoty svojich produktov prepočítavané na jednoduchú prácu, ale rozhoduje len skutočný výsledok, skutočné výmenné pomery. Marx to sám hovorí: „jeho hodnota ho kladie na roveň produktu jednoduchej práce“, a odvoláva sa na „spoločenský proces“, ktorým sa „za chrbtom výrobcov stanovujú rôzne proporcie, v ktorých sú rôzne druhy práce redukované na jednoduchú prácu ako svoju mernú jednotku“, a že tieto proporcie sa preto „zdajú dané obyčajom“.
Čo za týchto okolností znamená odvolávanie sa na „hodnotu“ a na „spoločenský proces“ ako určujúce činitele redukčného meradla? – Znamená to, ak odhliadneme od všetkého ostatného, holý, čistý kruh vo vysvetlení. Predmetom vysvetlenia majú byť predsa výmenné pomery tovarov, napríklad aj to, prečo sa soška, ktorá stála jeden deň sochárskej práce, vymieňa za fúru lomového kameňa, ktorá stála päť dní práce kamenára, a nie azda za väčšie alebo menšie množstvo lomového kameňa, ktoré stojí desať alebo iba tri dni práce. Čo nám hovorí Marx na vysvetlenie? Výmenný pomer je taký a nie iný, pretože deň sochárskej práce treba redukovať práve na päť dní jednoduchej práce. A prečo ho treba redukovať práve na päť dní? Pretože skúsenosť ukazuje, že je takto redukovaný spoločenským procesom. A ktorý je tento spoločenský proces? Ten istý, ktorý sa má vysvetliť: ten istý, ktorým sa práve produkt jedného dňa sochárskej práce v hodnote kladie na roveň produktu piatich dní obyčajnej práce. Keby sa fakticky pravidelne vymieňal len za produkt troch jednoduchých pracovných dní, Marx by nás práve tak vyzval, aby sme redukčné meradlo 1 : 3 uznali za to, ktoré zodpovedá skúsenosti, a opreli oň vysvetlenie, že a prečo sa soška musí vymeniť práve za produkt troch pracovných dní kamenára, nie viac a nie menej! Skrátka, je jasné, že touto cestou sa o vlastnej príčine, prečo sa produkty rozličných druhov práce vymieňajú navzájom v tom či onom pomere, vôbec nič nedozvieme; vymieňajú sa tak, hovorí nám Marx, hoci trochu inými slovami, pretože sa podľa skúsenosti tak vymieňajú!
Mimochodom ešte poznamenávam, že epigóni Marxa, azda v poznaní práve opísaného kruhu, urobili pokus postaviť redukciu zložitej práce na jednoduchú na inú, reálnu základňu. „Nie je to fikcia, ale fakt“ – hovorí Grabski²⁸ – „že jedna hodina zložitej práce obsahuje v sebe niekoľko hodín jednoduchej práce“. Lebo treba, „aby sme zostali dôslední, vziať do úvahy aj tú prácu, ktorá bola vynaložená na osvojenie si zručnosti“. Myslím, že netreba veľa slov na to, aby sa stala zjavnou úplná nedostatočnosť aj tohto vysvetlenia. Proti tomu, že sa k vykonávacej práci pripočíta pomerne na ňu pripadajúca časť učebnej práce, nechcem vôbec nič namietať. Ale zjavne by sa rozdiely v platnosti zložitej práce oproti jednoduchej dali vysvetliť z tohto prirážkového pripočítania len vtedy, keby jeho veľkosť zodpovedala veľkosti onoho rozdielu. Napríklad v nami predpokladanom prípade by v jednej hodine vykonávanej sochárskej práce skutočne väzilo päť hodín jednoduchej práce len vtedy, keby na každú hodinu vykonávania pripadali štyri hodiny učenia, alebo, prepočítané na väčšie jednotky, keby z 50 rokov života, ktoré sochár zasvätí učením a vykonávaním svojmu povolaniu, musel 40 rokov učiť sa, aby mohol 10 rokov vykonávať. Že takýto alebo čo i len približne podobný pomer v skutočnosti nastáva, to však zaiste nikto tvrdiť nebude chcieť. Obraciam sa preto od zjavne nedostatočnej hypotézy z núdze, ktorú vyslovil epigón, opäť späť k učeniu samého majstra, aby som spôsob a dosah jeho omylov ešte ilustroval na príklade, v ktorom Marxov chybný spôsob usudzovania, ako sa domnievam, vystupuje najzreteľnejšie na svetlo.
Práve tým istým spôsobom argumentácie by sa totiž dala tvrdiť a hájiť aj veta, že princíp a meradlo výmennej hodnoty spočíva v látkovom obsahu tovarov, že sa tovary vymieňajú v pomere látkového množstva v nich stelesneného. Desať kíl látky v jednej tovarovej forme sa kedykoľvek vymieňa za desať kíl látky v inej tovarovej forme. Keď proti tomuto tvrdeniu prirodzene namietneme, že je to predsa zjavne nesprávne, keďže sa veď napríklad 10 kíl zlata nevymieňa za 10, ale za 40 000 kíl železa alebo za ešte viac kíl uhlia, replikujeme podľa Marxovho vzoru: pri tvorbe hodnoty záleží na obsahu obyčajnej priemernej látky. Tá funguje ako merná jednotka. Kvalifikované, jemné, vzácne látky „platia len ako umocnená alebo skôr znásobená jednoduchá látka, takže menšie množstvo kvalifikovanej látky sa rovná väčšiemu množstvu jednoduchej látky. Že táto redukcia ustavične prebieha, ukazuje skúsenosť. Tovar môže pozostávať z najvyberanejšej látky – jeho hodnota ho kladie na roveň tovarom utvoreným z obyčajnej látky a predstavuje teda sama len určité množstvo obyčajnej látky“. „Spoločenský proces“, ktorého skutočná existencia sa zaiste nedá spochybniť, ustavične redukuje napríklad libru surového zlata na 40 000, libru surového striebra na 1 500 libier surového železa. Spracovanie zlata, napríklad obyčajným zlatníkom alebo rukou veľkého umelca, vytvára ďalšie odtienky v kvalifikácii látky, ktorým prax podľa skúsenosti vyhovie osobitnými redukčnými meradlami. Keď sa teda libra zlatých prútov vymieňa za železné prúty s hmotnosťou 40 000 libier, alebo keď sa zlatý pohár stvárnený Benvenutom Cellinim pri rovnakej hmotnosti vymieňa za 4 000 000 libier železa, nie je to porušenie, ale potvrdenie vety, že sa tovary vymieňajú v pomere „priemernej látky“, ktorú predstavujú!
Domnievam sa, že nezaujatý čitateľ ľahko v týchto argumentáciách znova spozná obe ingrediencie Marxovho receptu: substituovanie „platenia“ za „bytie“ a kruh vo vysvetlení, ktorý spočíva v odvodzovaní redukčného meradla z faktických výmenných pomerov v spoločnosti, ktoré práve potrebujú vysvetlenie!
Tak sa Marx vyrovnal s najkričiavejším protirečením faktov voči svojej teórii – dialekticky nesporne s veľkou obratnosťou, vo veci samej prirodzene, ako to ani inak nemohlo byť, celkom nedostatočným spôsobom.
Popri tom však jestvujú ešte iné, stupňom menej nápadné nezhody so skutočnou skúsenosťou, totiž tie, ktoré sa odvodzujú z podielu kapitálovej investície na určovaní faktických cien statkov, tie isté, ktoré, ako bolo vyššie poznamenané, Ricardo rozoberá v IV. oddiele kapitoly „On value“. Voči týmto nezhodám volí Marx iný smer. Voči nim zatiaľ celkom zatvára oči. Ignoruje ich počas dvoch zväzkov. Robí, akoby neexistovali, tým, že ich počas celého prvého a druhého zväzku predpokladovo abstrahuje preč. Vychádza totiž počas celého ďalšieho výkladu svojej náuky o hodnote, rovnako aj pri rozvíjaní svojej teórie nadhodnoty, vždy z čiastočne mlčky podržaného, čiastočne výslovne vysloveného „predpokladu“, že sa tovary skutočne vymieňajú za svoje hodnoty, to jest presne v pomere práce v nich stelesnenej.17
Aj tento predpokladový druh abstrakcie spája opäť s mimoriadne obratným dialektickým ťahom. Jestvujú totiž isté faktické odchýlky od teoretického pravidla, od ktorých teoretik skutočne smie abstrahovať: to sú náhodné a prechodné výkyvy trhových cien okolo ich pravidelného trvalého stavu. Marx neopomenie pri takých príležitostiach, pri ktorých vyhlasuje, že chce abstrahovať od odchýlok cien od hodnôt, obrátiť pozornosť čitateľov na také „náhodné okolnosti“, od ktorých by sa malo „odhliadnuť“, ako na „ustavičné oscilácie trhových cien“, ktorých „stúpanie a klesanie sa kompenzuje“ a ktoré „sa samy redukujú na priemernú cenu ako svoje vnútorné pravidlo“.18 Takým poukazom si získava súhlas čitateľov pre svoju abstrakciu, no že pritom abstrahuje nielen od náhodných výkyvov, ale aj od celkom pevných, trvalých, typických „odchýlok“, ktorých existencia tvorí priam integrujúcu súčasť samého pravidla, ktoré sa má vysvetliť, zostáva pre nie celkom pozorne prizerajúceho sa čitateľa skryté, a on netušiac prekĺzne ponad metodický smrteľný hriech autora.
Lebo metodickým smrteľným hriechom je, keď človek vo vedeckom skúmaní ignoruje práve to, čo má vysvetliť. Nuž Marxova teória nadhodnoty predsa nesleduje nič iné než v jeho zmysle podané vysvetlenie kapitálového zisku. Kapitálový zisk však väzí práve v oných ustavičných odchýlkach cien tovarov od výšky ich číreho pracovného nákladu. Keď teda človek tieto „odchýlky“ ignoruje, ignoruje priam hlavnú časť toho, čo sa má vysvetliť. Pred 12 rokmi som tú istú metodickú chybu vytkol tak Rodbertusovi, ktorý sa jej rovnakým spôsobom dopustil, ako aj samému Marxovi.³¹ Nech mi je dovolené zopakovať záverečné slová mojej vtedajšej kritiky:
„Oni (prívrženci vykorisťovacej teórie) tvrdia zákon, že hodnota všetkých tovarov spočíva v pracovnom čase v nich stelesnenom, aby v najbližšom okamihu napadli ako „protizákonné“, „neprirodzené“, „nespravodlivé“ všetky tvorby hodnoty, ktoré s týmto „zákonom“ neharmonizujú, napríklad hodnotové diferencie, ktoré pripadajú ako nadhodnota kapitalistovi, a aby odporúčali ich vykorenenie. Najprv teda ignorujú výnimku, aby mohli svoj zákon hodnoty proklamovať ako všeobecný. A potom, čo si takto vylúdili jeho všeobecnú platnosť, znova si všímajú výnimky, aby ich pranierovali ako prehrešky proti zákonu. Tento spôsob usudzovania nie je naozaj o nič lepší, než keď človek pozoruje, že je mnoho pochabých ľudí, ignoruje, že sú aj múdri ľudia, dospeje tým k „všeobecne platnému zákonu“, že „všetci ľudia sú pochabí“, a potom žiada vykorenenie „protizákonne“ existujúcich múdrych!“ (Böhm-Bawerk)³²
Pre svoj výklad získal síce Marx svojím abstrakčným manévrom veľkú taktickú výhodu. „Predpokladovo“ vylúčil rušivú skutočnosť zo svojho systému a nedostáva sa preto, pokým môže toto vylúčenie udržať, do nijakého konfliktu s ňou. To platí pre zvyšnú, zďaleka najväčšiu časť prvého, pre celý druhý a aj pre prvú štvrtinu tretieho zväzku. V tomto strednom toku Marxovho systému plynie prúd jeho logických rozvíjaní a spojení so skutočne imponujúcou uzavretosťou a vnútornou dôslednosťou. Marx tu smie robiť dobrú logiku, pretože cestou „predpokladu“ vopred uviedol fakty do súladu so svojimi ideami a môže preto týmto zostať verný bez toho, aby narazil na oné, a kde Marx smie robiť dobrú logiku, tam to aj dokáže, a to majstrovským spôsobom. Tieto stredné partie systému, akokoľvek nesprávne môže byť jeho východisko, navždy upevnia svojou mimoriadnou vnútornou dôslednosťou slávu svojho pôvodcu ako mysliteľskej sily prvého rangu. A – čo ako vedľajší účinok zaiste nemálo prospelo praktickému vplyvu Marxovho systému – počas tohto dlhého, vo vnútornej dôslednosti v podstate skutočne bezúhonného stredného toku získavajú čitatelia, ktorí raz šťastne prekonali búrlivý začiatok, čas vžiť sa do Marxovho myšlienkového sveta a získať dôveru k myšlienkovým pochodom, ktoré teraz skutočne tak pekne plynú jeden z druhého a tak usporiadane sa skladajú do celku. Tak sú to čitatelia upevnení v dôvere, na ktorých Marx vystupuje s onými tvrdými požiadavkami, ktoré je v treťom zväzku napokon nútený položiť.
Lebo akokoľvek to Marx odkladá – raz musí otvoriť oči pre fakty skutočného života. Musí napokon pred svojimi čitateľmi priznať, že sa tovary v skutočnom živote, a to pravidelne a nevyhnutne, nevymieňajú v pomere pracovného času v nich stelesneného, ale čiastočne pod, čiastočne nad týmto pomerom, podľa toho, či investovaný kapitál vyžaduje menšiu alebo väčšiu sumu priemerného profitu, skrátka, že popri pracovnom čase tvorí aj kapitálová investícia koordinovaný určujúci dôvod výmenného pomeru tovarov. Z toho vyrastajú pre Marxa dve tvrdé úlohy. Po prvé sa musí pokúsiť ospravedlniť pred svojimi čitateľmi z toho, že spočiatku a tak dlho učil, že práca tvorí jediný určujúci dôvod výmenných pomerov; a po druhé musí – čo bola azda ešte tvrdšia úloha – pre faktá nepriateľské voči jeho teórii dodať svojim čitateľom ešte aj teoretické vysvetlenie, ktoré sa zjavne nemohlo bezo zvyšku rozplynúť v jeho pracovnej teórii hodnoty, na druhej strane jej však predsa ani nemalo protirečiť.
Že pri týchto výkladoch sa už nedalo vystačiť so správnou, priamou logikou, je pochopiteľné. Teraz prežívame protiklad k zmätenému začiatku systému. Tam musel Marx, aby odvodil teorému, ktorú nebolo možné odvodiť priamou cestou z faktov, sčasti znásilniť tieto fakty, sčasti a najmä logiku, a zmieriť sa s niektorými z najneuveriteľnejších myšlienkových prehreškov. Teraz sa situácia opakuje. Teraz sa s teorémami, ktoré dva zväzky dlho samy, a teda nerušene ovládali pole, opäť stretávajú fakty, ktoré sa s nimi prirodzene znášajú práve tak málo ako na začiatku. Napriek tomu sa má harmónia systému zachovať. To sa nemôže stať inak než opäť na úkor logiky. V Marxovom systéme preto prežívame na prvý pohľad zarážajúce, no za vylíčených pomerov vlastne celkom prirodzené divadlo, že rozsahom ďaleko prevažujúca časť systému predstavuje majstrovský kúsok prísnej, uzavretej logiky, hodný myšlienkovej sily svojho autora, do ktorého sú však na dvoch, žiaľ práve rozhodujúcich miestach vsunuté pasáže neuveriteľne slabého a nedbalého vedenia myšlienky: prvý raz celkom na začiatku, kde sa teória prvý raz oddelila od faktov, a druhý raz po prvej štvrtine tretieho zväzku, kde sa fakty opäť posúvajú do zorného poľa čitateľa; do úvahy tu prichádza najmä desiata kapitola tretej knihy (s. 151 – 179).
Časť tohto obsahu sme už spoznali a naučili sa posudzovať; je to Marxova sebaobrana proti výčitke rozporu medzi zákonom výrobných cien a „zákonom hodnoty“.19 Teraz nám ešte zostáva hodiť pohľad na druhú úlohu označenej kapitoly, na teoretické vysvetlenie, ktorým Marx zavádza do svojho systému teóriu výrobných cien zohľadňujúcu skutočné pomery.20 Táto úvaha nás privádza ešte k jednému z najpoučnejších a pre Marxov systém najcharakteristickejších bodov: k postaveniu „konkurencie“ v jeho systéme.
„Konkurencia“ je, ako som už raz vyššie naznačil, akýsi súhrnný názov pre všetky tie psychické podnety a motívy, ktorými sa trhové strany riadia vo svojom správaní a ktoré tak získavajú vplyv na tvorbu cien. Ten, kto chce kúpiť, má svoje motívy, ktoré pri kúpe sleduje a z ktorých mu vzniká istá smernica pre výšku ceny, ktorú je spočiatku alebo v krajnom prípade ochotný ponúknuť. A práve tak má predávajúci a výrobca isté motívy, ktoré ho určujú, aby svoj tovar predal za isté ceny, za iné nie, aby svoju výrobu pri určitej výške ceny pokračoval alebo ju aj rozšíril, pri inej výške ju však zastavil. V konkurencii kupujúcich a predávajúcich sa teraz všetky tieto podnety a určujúce dôvody stretávajú a kto sa pri vysvetľovaní tvorby ceny odvoláva na konkurenciu, odvoláva sa v podstate pod súhrnným názvom na hru a pôsobenie všetkých tých psychických motívov a podnetov, ktoré boli u oboch trhových strán vedúce.
Marx sa teraz vo všeobecnosti usiluje prideliť konkurencii a silám, ktoré v nej pôsobia, čo najpodriadenejšie postavenie vo svojom systéme. Prehliada ich, alebo sa aspoň snaží znížiť spôsob a mieru ich vplyvu, kde a ako môže. To sa pri rôznych príležitostiach prejavuje drastickým spôsobom.
Najprv už pri odvodení svojho zákona pracovnej hodnoty. Každý nezaujatý vie a vidí, že onen vplyv, ktorý vynaložené množstvo práce vôbec má na trvalú podobu cien statkov – tento vplyv síce nie je tak výlučnej povahy, ako to tvrdí Marxov zákon hodnoty –, je sprostredkovaný len hrou ponuky a dopytu, prípadne konkurenciou. Pri ojedinelých výmenách alebo pri monopole sa môžu objaviť ceny, ktoré (aj odhliadnuc od nárokov investovaného kapitálu) stoja mimo akéhokoľvek pomeru k stelesnenému pracovnému času. Marx to prirodzene tiež vie. Ale spočiatku, pri odvodení svojho zákona hodnoty, na to neprivedie reč. Keby to urobil, nedala by sa veru odbiť ďalšia otázka a skúmanie, akým spôsobom a cez aké medzičlánky má spomedzi všetkých motívov a faktorov, ktoré sa stávajú účinnými pod vlajkou konkurencie, pripadnúť práve pracovnému času jediný rozhodujúci vplyv na výšku ceny. A tu nevyhnutná úplná analýza oných motívov by neomylne postavila do popredia úžitkovú hodnotu tovarov oveľa silnejšie, než ako sa to mohlo Marxovi hodiť, ukázala by mnohé v inom svetle a mnohé napokon vôbec, čomu Marx vo svojom systéme nechcel priznať platnosť.
Preto sa pri tej príležitosti, pri ktorej by mu systematicky úplné zdôvodnenie jeho zákona hodnoty uložilo za povinnosť výklad sprostredkovateľskej úlohy konkurencie, cez tento bod spočiatku celkom mlčky prešmykne. Neskôr naň síce spomenie, no podľa miesta a spôsobu zmienky nie ako na dôležitý člen teoretického systému, ale v letmých, príležitostných poznámkach, ktoré tú skutočnosť uvedú niekoľkými slovami ako niečo, čo sa viac-menej rozumie samo sebou, a bez toho, aby sa namáhal s hlbším zdôvodnením.
- že výmena tovarov nie je len „náhodná alebo príležitostná“;
- že tovary „sa na oboch stranách vyrábajú v množstvách približne zodpovedajúcich vzájomnej potrebe, čo prináša so sebou vzájomná skúsenosť odbytu a čo tak vyrastá ako výsledok zo samotnej pokračujúcej výmeny“, a že „nijaký prirodzený alebo umelý monopol neumožňuje jednej z kontrahujúcich strán predávať nad hodnotou, ani ju nenúti predávať pod ňou“.
Marx tu teda požaduje ako podmienku toho, aby jeho zákon hodnoty vôbec mohol vstúpiť do účinnosti, čulú obojstrannú konkurenciu, ktorá už aj trvala dosť dlho na to, aby prispôsobila výrobu podľa skúsenosťou doloženého odbytu, prípadne potreby kupujúcich. Toto miesto si musíme dobre zapamätať.
Presnejšie zdôvodnenie sa k nemu nepripája. Naopak, krátko nato, a to práve uprostred tých výkladov, v ktorých Marx ešte pomerne najpodrobnejšie hovorí o konkurencii, jej oboch „stranách“, dopyte a prísune, a jej vzťahu k tvorbe cien, výslovne odmieta „hlbšiu analýzu týchto dvoch spoločenských hybných síl“ ako „tu nevhodnú“!21
Ale ešte viac! Aby ešte ďalej znížil význam ponuky a dopytu pre teoretický systém a zaiste aj aby ospravedlnil svoje teoretické zanedbanie týchto faktorov, vymyslel Marx vlastnú, pozoruhodnú teóriu, ktorú, keď ju už predtým letmo načrtol v príležitostných náznakoch, rozvíja na s. 169 a 170 tretieho zväzku. Vychádza z toho, že keď jeden z oboch faktorov prevažuje nad druhým, napr. dopyt nad prísunom, alebo naopak, tvoria sa nepravidelné trhové ceny, ktoré sa odchyľujú od „trhovej hodnoty“ tvoriacej „centrum kolísania“ pre tieto trhové ceny; že naproti tomu, keď sa tovary majú predávať za túto svoju normálnu trhovú hodnotu, dopyt a prísun sa musia práve kryť. A na to nadväzuje nasledujúcou pozoruhodnou argumentáciou: „Keď sa dopyt a prísun kryjú, prestávajú pôsobiť. Keď dve sily pôsobia rovnomerne v opačnom smere, rušia sa navzájom, nepôsobia vôbec navonok, a javy, ktoré za tejto podmienky prebiehajú, sa musia vysvetliť inak než zásahom týchto dvoch síl. Keď sa dopyt a prísun navzájom rušia, prestávajú čokoľvek vysvetľovať, nepôsobia na trhovú hodnotu a nechávajú nás práve preto v tme o tom, prečo sa trhová hodnota vyjadruje práve v tejto sume peňazí a v nijakej inej.“ Z pomeru dopytu a prísunu sa teda dajú síce vysvetliť „odchýlky od trhovej hodnoty“, ktoré sú vyvolané prevahou jednej sily nad druhou, nie však výška samotnej trhovej hodnoty.
Že táto zvláštna teória dobre zapadá Marxovi do systému, je nasnade. Ak sa pre výšku trvalých cien z pomeru ponuky a dopytu vôbec nič nedá vysvetliť, potom bolo veru aj celkom v poriadku, že sa Marx vo svojom základnom položení o tieto bezvýznamné faktory ďalej nestaral a bez okolkov zaviedol do systému ten faktor, ktorý podľa jeho mienky jediný vykonáva reálny vplyv na výšku hodnoty, totiž prácu.
Nie menej nasnade však je, ako sa domnievam, že oná zvláštna teória je úplne mylná. Jej argumentácia spočíva, ako tak často u Marxa, na hre so slovami.
Je celkom správne, že pri predaji tovaru za jeho normálnu trhovú hodnotu sa v istom zmysle musia dopyt a ponuka kryť: t. j. že za túto cenu sa po tovare účinne žiada práve toľko, koľko sa ho ponúka. To však platí nielen pri predaji za normálnu trhovú hodnotu, ale pri každej, aj pri odchylnej, nepravidelnej trhovej cene. Ďalej je každému, a aj Marxovi celkom dobre známe, že ponuka a dopyt sú pružné veličiny. Okrem fakticky k výmene dospievajúceho dopytu a prísunu jestvuje vždy aj ešte „vylúčený“ dopyt a prísun; množstvo ľudí, ktorí tovar pre svoju potrebu rovnako žiadajú, no cenu ponúkanú ich silnejšími konkurentmi ponúknuť nechcú alebo nemôžu, a množstvo ľudí, ktorí by boli rovnako ochotní žiadaný tovar dodať, no len za vyššie ceny, než aké prichádzajú do úvahy na súčasnom trhu. Slovo, že sa ponuka a dopyt „kryjú“, neplatí teda vôbec o celom dopyte a prísune, ale len o úspešnej časti. Napokon je však aj známa vec, že mechanika trhu nachádza svoju úlohu práve vo výbere úspešnej časti z celkového dopytu a celkovej ponuky, a že najdôležitejším prostriedkom tohto výberu je tvorba ceny. Nemôže sa kúpiť viac tovarov, než koľko sa predá. Z oboch strán sa preto môže k uplatneniu dostať len rovnaký počet záujemcov (resp. záujemcov o rovnaké množstvo tovaru). Výber tohto rovnakého počtu sa teraz uskutočňuje tým, že cena sa automaticky posunie na takú výšku, ktorou sa vylúčia nadpočetní na oboch stranách, takže cena je zároveň pre nadpočetných záujemcov o kúpu priveľmi vysoká a pre nadpočetných záujemcov o predaj priveľmi nízka. Na určení tejto výšky ceny majú teraz podiel nielen tí, ktorí sa dostanú k uplatneniu, ale aj pomery vylúčených uchádzačov,22 a už preto je mylné usudzovať z rovnosti k uplatneniu dospievajúcej časti ponuky a dopytu na úplné zrušenie účinku vychádzajúceho z ponuky a dopytu vôbec.
Je to však mylné aj z iného dôvodu. Predpokladajme aj sami, že s tvorbou ceny má do činenia len kvantitatívne v rovnováhe stojaca úspešná časť ponuky a dopytu, tak je celkom mylným a nevedeckým predpokladom, že sily, ktoré sa práve udržiavajú v rovnováhe, preto „prestávajú“ pôsobiť. Naopak, ich pôsobením je práve dosiahnutý stav rovnováhy, a ak ide o to, aby sa tento stav rovnováhy so všetkými jeho zvláštnosťami, ku ktorým výrazným spôsobom patrí výška úrovne, v ktorej sa rovnováha našla, vysvetlil, tak sa to nemôže stať, ako sa domnieva Marx, len „inak než zásahom oboch síl“, ale naopak, môže sa to stať jedine zásahom síl udržiavajúcich sa v rovnováhe. Takéto abstraktné vety možno ostatne najpresvedčivejšie ozrejmiť na praktickom príklade.
Vypustíme balón. Každý vie, že balón stúpa vtedy a preto, keď a pretože je naplnený plynom, ktorý je redší ako atmosférický vzduch. Nestúpa však donekonečna, ale len do určitej výšky, v ktorej potom – pokiaľ iné vplyvy, ako únik plynu atď., nezmenia situáciu – zotrvá vznášajúc sa. Ako sa teda táto výška stúpania reguluje a akými faktormi sa určuje? Aj to je celkom jasné a priehľadné. Hustota atmosférického vzduchu smerom nahor klesá. Balón stúpa len dovtedy, kým je hustota práve ho obklopujúcej vrstvy vzduchu ešte väčšia ako jeho vlastná hustota, a prestáva stúpať, keď sa vlastná hustota a hustota okolitej vrstvy vzduchu navzájom práve udržiavajú v rovnováhe. Balón teda vystúpi tým vyššie, čím menšia je hustota jeho plniaceho plynu a v čím vyššej vrstve vzduchu sa v atmosférickom vzduchu nachádza rovnaký stupeň hustoty. Za týchto okolností je nasnedni, že vysvetlenie výšky stúpania nemožno získať vôbec inak ako odvolaním sa na vzájomné pomery hustoty balóna na jednej strane a atmosférického vzduchu na strane druhej.
Ako by však táto vec vyzerala podľa Marxovho myšlienkového okruhu? Pri dosiahnutej výške stúpania sa obe sily, hustota balóna a hustota okolitého vzduchu, navzájom práve udržiavajú v rovnováhe. Preto „prestávajú pôsobiť“, „prestávajú čokoľvek vysvetľovať“, „nepôsobia na výšku stúpania“, a ak teda chceme túto výšku vysvetliť, musíme ju „vysvetliť inak ako zásahom týchto dvoch síl“! Áno, ale čím potom?!
Alebo: keď desatinná váha pri vážení nejakého telesa ukáže 50 kíl, ako možno tento stav váhy vysvetliť? Pomerom tiaže váženého telesa na jednej strane a závažia slúžiaceho na váženie na strane druhej nie, lebo tieto dve sily sa pri príslušnom stave váhy navzájom práve udržiavajú v rovnováhe, prestávajú teda pôsobiť, a z ich pomeru nemožno vysvetliť vôbec nič, ani stav váhy!
Domnievam sa, že omyl je dostatočne zreteľný, a nie menej zreteľné je aj to, že tá istá povaha omylu leží v základe výkladov, v ktorých Marx vyargumentúva preč vplyv ponuky a dopytu na výšku trvalých cien. Aby napokon nevzniklo nedorozumenie: zďaleka nie je mojím názorom, že odvolanie sa na formulu ponuky a dopytu už obsahuje úplné a uspokojivé vysvetlenie trvalých cien. Naopak, môj inde často a podrobne vyslovený názor smeruje k tomu, že treba presne analyzovať prvky, ktoré sú tým heslom len hrubo súhrnne označené, presne zistiť druh a mieru ich vzájomného vplyvu a takto dospieť aj k poznaniu tých prvkov, ktorým prislúcha osobitný vplyv práve na trvalý stav cien. No pre toto hlbšie vysvetlenie je vplyv pomeru ponuky a dopytu na tvorbu cien, ktorý Marx vyargumentúva preč, nepostrádateľným medzičlánkom: nevedie mimo neho, ale práve cez neho.
Nadviažme znova na našu niť. Na rozličných znakoch sme videli, ako veľmi sa Marx usiluje vo svojom systéme zatlačiť vplyv ponuky a dopytu do úzadia. Teraz však pred neho pri onom pozoruhodnom obrate, ktorý jeho systém robí po prvej štvrtine tretieho zväzku, predstupuje úloha vysvetliť, prečo trvalé ceny tovarov gravitujú nie podľa množstva zhmotnenej práce, ale podľa od nej sa odchyľujúcich „výrobných cien“.
Ako silu, ktorá toto spôsobuje, vysvetľuje – konkurenciu. Konkurencia vyrovnáva miery zisku, pôvodne pre rozličné výrobné odvetvia rozdielne podľa rozdielneho organického zloženia kapitálov, na všeobecnú priemernú mieru zisku, 57 a v súvislosti s tým musia ceny v dlhodobom horizonte gravitovať podľa výrobných cien, ktoré vynášajú jeden rovnaký priemerný zisk.
Stanovme rýchlo niekoľko bodov, ktoré sú pre posúdenie tohto vysvetlenia dôležité.
Po prvé je jasné, že odvolanie sa na konkurenciu obsahovo neznamená nič iné ako odvolanie sa na pôsobenie ponuky a dopytu. V onej, nami už raz vyššie predloženej pasáži, v ktorej Marx najvýstižnejšie opisuje proces vyrovnávania miery zisku konkurenciou kapitálov (III. 175 a nasl.), necháva napokon aj tento proces celkom výslovne spôsobiť „takým pomerom ponuky k dopytu, že priemerný zisk sa v rozličných výrobných sférach stáva tým istým, a preto sa hodnoty premieňajú na výrobné ceny“.
Po druhé je nepochybné, že pri tomto procese nejde o samotné kolísanie okolo gravitačného centra zodpovedajúceho teórii hodnoty prvých dvoch zväzkov, totiž okolo zhmotneného pracovného času, ale o definitívne odtlačenie cien na iné, trvalé gravitačné centrum, totiž na výrobnú cenu.
A teraz sa tlačí otázka za otázkou.
Ak podľa Marxa pomer dopytu a ponuky vôbec nemôže vyvíjať nijaký účinok na výšku trvalej ceny, ako môže „konkurencia“, ktorá je s práve týmto pomerom totožná, byť silou, ktorá posúva výšku trvalých cien z úrovne „hodnôt“ na od nej tak ďaleko odchýlenú úroveň výrobných cien?
Neprediera sa v tomto nútenom a teórii odporujúcom dovolávaní sa konkurencie ako Deus ex machina, ktorý odtláča trvalé ceny z teórii zodpovedajúceho gravitačného centra zhmotneného množstva práce na iné gravitačné centrum, skôr mimovoľne priznanie, že „spoločenské hybné sily“, ktoré riadia skutočný život, v sebe uzatvárajú a uplatňujú akési elementárne určujúce dôvody výmenných pomerov, ktoré nemožno zredukovať na pracovný čas, a že teda analýza pôvodnej teórie, ktorá vydestilovala ako základ výmenných pomerov nič iné ako pracovný čas, bola neúplná, skutočnosti nezodpovedajúca?
A ďalej: Marx nám sám povedal, a túto pasáž sme si dobre vštepili,23 že tovary sa približne vymieňajú podľa svojich hodnôt iba vtedy, keď jestvuje živá konkurencia; vtedy teda dovolával sa konkurencie ako faktora, ktorý má tendenciu pritláčať ceny tovarov k ich „hodnotám“. A teraz spoznávame konkurenciu ako silu, ktorá naopak odtláča ceny tovarov od ich „hodnôt“ a pritláča ich k výrobným cenám! Existuje pre tieto výroky, ktoré sa navyše nachádzajú v jednej a tej istej kapitole, v desiatej kapitole tretieho zväzku predurčenej pravdepodobne k osudovej slávnosti, nejaké zmierenie? A keby snáď Marx zamýšľal nájsť zmierenie v tom, že jedna veta platí pre prvotné stavy a druhá pre vyvinutú modernú spoločnosť – nemusíme mu vari namietnuť, – že v prvej kapitole svojho diela uviedol svoju pracovnú teóriu hodnoty nie z pomerov nejakej robinsonády, ale z pomerov spoločností, „v ktorých vládne kapitalistický spôsob výroby“ a ktorých „bohatstvo sa javí ako obrovská zbierka tovarov“? A nenárokuje si vari aj v celom svojom diele, aby sme pomery našich moderných spoločností nazerali a posudzovali vo svetle jeho pracovnej teórie? No ak sa pýtame, kde podľa jeho vlastných výrokov treba hľadať oblasť platnosti jeho zákona hodnoty v modernej spoločnosti, hľadáme úplne márne. Lebo buď nejestvuje nijaká konkurencia: potom sa tovary vôbec nevymieňajú podľa svojich hodnôt, podľa Marxa II. 156 a nasl., alebo pôsobí konkurencia: potom sa už vonkoncom nevymieňajú podľa svojich hodnôt, ale podľa svojich výrobných cien, podľa Marxa III. 176!
Tak sa v zlovestnej desiatej kapitole hromadí rozpor na rozpor. Nechcem už beztak tak ďaleko rozpradené skúmanie ešte predlžovať tým, že by som vymenoval aj všetky menšie rozpory a nepresnosti, ktorými sa táto kapitola hemží. Domnievam sa, že každý, kto túto kapitolu číta nepredpojato, bude mať pocit, že je takpovediac vybočená z rázu. Namiesto prísneho, výstižného, opatrného spôsobu vyjadrovania, namiesto železobetónovej logiky, na akú sme z najskvelejších častí Marxovho diela zvyknutí, nachádzame tu neistotu a odskakujúcu povahu nielen v argumentácii, ale aj v používaní technických výrazov. Aké nápadné je napríklad neustále sa meniace ponímanie dopytu a ponuky, ktoré sa raz celkom správne berú do úvahy ako pružné veličiny s rozdielmi intenzity, no raz, podľa najhoršieho vzoru dávno prekonanej „vulgárnej ekonómie“, ako jednoduché kvantity; alebo aký neuspokojivý a málo dôsledný je výklad o tom, akými faktormi sa riadi trhová hodnota, keď sa rozličné časti množstva tovaru prichádzajúceho na trh vyrábajú za nerovnakých výrobných podmienok a podobne!
Príčinu tohto javu nemožno nájsť len v tom, že túto kapitolu napísal starnúci Marx, lebo aj v neskorších častiach sa nachádza nejeden nádherne napísaný výklad. Aj musela byť oná zlovestná kapitola, na obsah ktorej už v prvom zväzku boli vsunuté temné narážky,³⁹ premyslená už zavčasu. Marx tu však píše zmätene a kolísavo preto, lebo nesmel písať jasne a ostro bez toho, aby sa nedostal do otvoreného rozporu a odvolania. Keby tu, kde vychádzal zo skutočných, v reálnom živote pozorovateľných výmenných pomerov, vniesol do nich svetlo s tou istou vážnosťou a tou istou dôkladnosťou, s akou dva zväzky dlho sledoval svoju hypotézu o pracovnej hodnote až po jej krajné logické dôsledky; keby tu heslu o „konkurencii“ dal vedecký obsah dôkladnou hospodársko-psychologickou analýzou „spoločenských hybných síl“, ktoré pod oným súhrnným názvom dospievajú k pôsobeniu; keby tu nepoľavil a neodpočinul si, kým bol nejaký medzičlánok neobjasnený, nejaký dôsledok nesledovaný do konca alebo kým sa nejaký vzťah javil temný či rozporný – a takmer každé slovo jeho terajšej desiatej kapitoly vyzýva k takému hlbšiemu skúmaniu alebo objasneniu – potom by bol krok za krokom dotlačený k vybudovaniu obsahovo celkom iného systému a nebolo by možné vyhnúť sa otvorenému rozporu a odvolaniu kardinálnych viet jeho pôvodného systému. Vyhnúť sa mu bolo možné len zahalením, rozmazanosťou a temnotou – to musel Marx, ak nie vedieť, tak aspoň inštinktívne cítiť, keď „hlbšiu analýzu spoločenských hybných síl“ výslovne odmietol.
A tým je, domnievam sa, označená aj alfa a omega všetkých Marxových omylov, rozporov a nejasností. Jeho systém neudržiava nijaký solídny, uzavretý dotyk so skutočnosťou. Marx získal základy svojho systému zo skutočnosti ani zdravou empíriou, ani solídnou hospodársko-psychologickou analýzou, ale zakladá ho na nijakej pevnejšej pôde než na pôde stuhnutej dialektiky. To je veľký hriech, ktorý Marx vkladá svojmu systému do kolísky. Z neho vyviera s nevyhnutnosťou všetko ostatné. Systém je usporiadaný istým smerom, skutočnosti bežia iným a tu i tam sa systému stavajú do cesty. Tu prahriech vždy plodí nový hriech. Pohoršenie nemá vyjsť najavo: tu sa vec buď zahalí do temnoty alebo rozmazanosti, alebo sa ohýba a krúti podobnými dialektickými umeniami ako na začiatku, alebo, pravda, kde to všetko nepomáha, si protirečí. To je znamenie, pod ktorým stojí desiata kapitola tretieho zväzku od Marxa: prináša dlho odkladanú zlú žatvu, ktorá musela vyrásť zo zlej sejby!
