Liberalizmus

Napísané v roku 1973 pre taliansku Enciclopedia del Novicento, kde sa článok objaví v talianskom preklade približne v tom istom čase ako táto kniha.

1. Rôzne pojmy liberalizmu

Tento termín sa dnes používa v rozmanitých významoch, ktoré majú len málo spoločného okrem toho, že opisujú otvorenosť voči novým myšlienkam, vrátane niektorých, ktoré sú v priamom rozpore s tými, ktoré sa ním pôvodne označovali počas devätnásteho a v ranejších častiach dvadsiateho storočia. Tu sa bude uvažovať jedine o tom širokom prúde politických ideálov, ktoré počas tohto obdobia pod menom liberalizmus pôsobili ako jedna z najvplyvnejších intelektuálnych síl usmerňujúcich vývoj v západnej a strednej Európe. Toto hnutie však vychádza z dvoch odlišných zdrojov a obe tradície, ktoré z nich vzišli, hoci sa vo všeobecnosti v rôznej miere miešali, spolunažívali len v neľahkom partnerstve a musia sa zreteľne rozlišovať, ak má byť vývoj liberálneho hnutia pochopený.

Jedna tradícia, oveľa staršia než meno „liberalizmus“, sa odvodzuje od klasickej antiky a svoju modernú podobu nadobudla počas neskorého sedemnásteho a osemnásteho storočia ako politické doktríny anglických whigov. Poskytla model politických inštitúcií, ktorý nasledovala väčšina európskeho liberalizmu devätnásteho storočia. Bola to individuálna sloboda, ktorú „vláda podľa zákona“ zaistila občanom Veľkej Británie, čo inšpirovalo hnutie za slobodu v krajinách kontinentu, kde absolutizmus zničil väčšinu stredovekých slobôd, ktoré sa v Británii do veľkej miery zachovali. Tieto inštitúcie sa však na kontinente vykladali vo svetle filozofickej tradície, veľmi odlišnej od evolučných koncepcií prevládajúcich v Británii, totiž racionalistického či konštruktivistického názoru, ktorý žiadal premyslenú prestavbu celej spoločnosti v súlade so zásadami rozumu. Tento prístup vychádzal z novej racionalistickej filozofie, ktorú rozvinul predovšetkým René Descartes (ale aj Thomas Hobbes v Británii) a svoj najväčší vplyv získal v osemnástom storočí prostredníctvom filozofov francúzskeho osvietenstva. Voltaire a J.-J. Rousseau boli dvoma najvplyvnejšími postavami intelektuálneho hnutia, ktoré vyvrcholilo Francúzskou revolúciou a z ktorého sa odvodzuje kontinentálny či konštruktivistický typ liberalizmu. Jadrom tohto hnutia, na rozdiel od britskej tradície, nebola ani tak určitá politická doktrína ako skôr všeobecný duševný postoj, požiadavka emancipácie od všetkých predsudkov a všetkých presvedčení, ktoré nebolo možné rozumovo zdôvodniť, a úniku spod autority „kňazov a kráľov“. Jeho najlepším vyjadrením je pravdepodobne výrok B. de Spinozu, že „slobodný je ten človek, ktorý žije jedine podľa príkazov rozumu“.

Tieto dva myšlienkové prúdy, ktoré poskytli hlavné zložky toho, čo sa v devätnástom storočí začalo nazývať liberalizmom, sa v niekoľkých podstatných postulátoch, ako sloboda myslenia, slova a tlače, zhodovali natoľko, že vytvorili spoločnú opozíciu voči konzervatívnym a autoritárskym názorom, a preto sa javili ako súčasť spoločného hnutia. Väčšina prívržencov liberalizmu by tiež vyznávala vieru v individuálnu slobodu konania a v akúsi rovnosť všetkých ľudí, no bližšie skúmanie ukazuje, že táto zhoda bola sčasti len verbálna, keďže kľúčové pojmy „sloboda“ a „rovnosť“ sa používali v poniektorom odlišných významoch. Kým pre staršiu britskú tradíciu bola hlavnou hodnotou sloboda jednotlivca v zmysle ochrany zákonom proti akémukoľvek svojvoľnému donucovaniu, v kontinentálnej tradícii zaujímala najvyššie miesto požiadavka sebaurčenia každej skupiny vo veci jej formy vlády. To viedlo k skorému spojeniu a takmer stotožneniu kontinentálneho hnutia s hnutím za demokraciu, ktoré sa zaoberá iným problémom než tým, ktorý bol hlavnou starosťou liberálnej tradície britského typu.

Počas obdobia svojho formovania ešte tieto myšlienky, ktoré sa v devätnástom storočí stali známymi ako liberalizmus, neboli týmto menom označované. Prídavné meno „liberálny“ postupne nadobudlo svoju politickú konotáciu v neskoršej časti osemnásteho storočia, keď sa používalo v takých príležitostných obratoch, ako keď Adam Smith písal o „liberálnom pláne rovnosti, slobody a spravodlivosti“. Ako názov politického hnutia sa však liberalizmus objavuje až na začiatku nasledujúceho storočia, najprv keď ho v roku 1812 použila španielska strana Liberales, a o niečo neskôr, keď bol prijatý ako názov strany vo Francúzsku. V Británii sa takto začal používať až potom, čo sa whigovia a radikáli spojili do jednej strany, ktorá sa od začiatku štyridsiatych rokov 19. storočia stala známou ako Liberálna strana. Keďže radikáli boli inšpirovaní prevažne tým, čo sme opísali ako kontinentálnu tradíciu, dokonca aj anglická Liberálna strana sa v čase svojho najväčšieho vplyvu zakladala na splynutí oboch spomenutých tradícií.

Vzhľadom na tieto skutočnosti by bolo zavádzajúce nárokovať si pojem „liberálny“ výlučne pre ktorúkoľvek z dvoch odlišných tradícií. Tie sa príležitostne označovali ako „anglický“, „klasický“ alebo „evolučný“, respektíve ako „kontinentálny“ či „konštruktivistický“ typ. V nasledujúcom historickom prehľade sa budú uvažovať oba typy, no keďže iba prvý vyvinul určitú politickú doktrínu, neskorší systematický výklad sa naň bude musieť sústrediť.

Tu treba spomenúť, že USA nikdy nevyvinuli liberálne hnutie porovnateľné s tým, ktoré počas devätnásteho storočia zasiahlo väčšinu Európy, súperilo v Európe s mladšími hnutiami nacionalizmu a socializmu, dosiahlo vrchol svojho vplyvu v sedemdesiatych rokoch 19. storočia a potom pomaly upadalo, no až do roku 1914 stále určovalo klímu verejného života. Dôvodom neprítomnosti podobného hnutia v USA je hlavne to, že hlavné ašpirácie európskeho liberalizmu boli do veľkej miery stelesnené v inštitúciách Spojených štátov už od ich založenia, a sčasti to, že vývoj politických strán tam nebol priaznivý pre rast strán založených na ideológiách. Vskutku, to, čo sa v Európe nazýva alebo nazývalo „liberálnym“, sa dnes v USA s istým oprávnením nazýva „konzervatívnym“; pričom v poslednom čase sa tam pojem „liberálny“ používa na opis toho, čo by sa v Európe nazvalo socializmom. No o Európe rovnako platí, že žiadna z politických strán, ktoré používajú označenie „liberálny“, sa už nepridŕža liberálnych zásad devätnásteho storočia.