Každý, kto pri konaní v hospodárskom živote volí medzi uspokojením dvoch potrieb, z ktorých možno uspokojiť len jednu, vynáša hodnotové súdy. Hodnotové súdy zachytávajú najprv a bezprostredne len samotné uspokojenie potreby; od neho sa potom vracajú k statkom prvého rádu a ďalej k statkom vyšších statkových rádov. Spravidla je človek pri zmysloch bez ďalšieho schopný oceniť statky prvého rádu. Za jednoduchých pomerov sa mu aj bez námahy darí utvoriť si súd o význame, ktorý preňho majú statky vyššieho rádu. Tam však, kde sa stav vecí stáva o niečo zložitejším a súvislosti sú ťažšie prehľadné, musia sa robiť jemnejšie úvahy, aby sa ocenenie výrobných prostriedkov uskutočnilo správne – pravdaže len v zmysle oceňujúceho subjektu a nie v nejakom objektívnom, akosi všeobecne platnom zmysle. Izolovane hospodáriacemu roľníkovi nemusí byť ťažké rozhodnúť sa medzi rozšírením chovu dobytka a rozšírením lovu. Výrobné cesty, ktoré treba nastúpiť, sú tu ešte pomerne krátke a náklad, ktorý vyžadujú, i výnos, ktorý sľubujú, možno ľahko prehliadnuť. Celkom inak je to však vtedy, keď sa má voliť napríklad medzi využitím vodného toku na výrobu elektrickej sily a rozšírením ťažby uhlia a vytvorením zariadení na lepšie využitie energie obsiahnutej v uhlí. Tu je okľukových výrobných postupov veľmi mnoho a každý jednotlivý z nich je taký dlhý, tu sú podmienky úspechu podnikov, ktoré treba uviesť do chodu, také rozmanité, že sa v žiadnom prípade nemožno uspokojiť s iba vágnymi odhadmi, a sú potrebné presnejšie prepočty, aby si človek utvoril súd o hospodárnosti postupu.
Počítať možno len s jednotkami. Jednotka subjektívnej úžitkovej hodnoty statkov však nemôže existovať. Medzný úžitok nepredstavuje hodnotovú jednotku, lebo ako je známe, hodnota dvoch jednotiek z danej zásoby nie je dvakrát taká veľká ako hodnota j e d n e j jednotky, ale nutne musí byť väčšia. Hodnotový súd nemeria, on stupňuje, on škáluje². Aj izolovaný hospodár hospodárstva bez výmeny preto nemôže, ak má tam, kde sa hodnotový súd neukazuje bezprostredne evidentne, urobiť rozhodnutie a musí svoj súd vybudovať len na viac alebo menej presnom prepočte, operovať so subjektívnou úžitkovou hodnotou samotnou; musí skonštruovať substitučné vzťahy medzi statkami, podľa ktorých potom môže počítať. Spravidla sa mu pritom nepodarí všetko previesť na jednu jednotku; no len čo sa mu vôbec podarí previesť všetky prvky, ktoré treba zahrnúť do prepočtu, na také hospodárske statky, ktoré možno zachytiť bezprostredne evidentným hodnotovým súdom, teda na statky prvého rádu a na pracovné strádanie, vystačí si tým pre svoj prepočet. Že to je možné len za celkom jednoduchých pomerov, je zaiste zrejmé. Pre zložitejšie a dlhšie výrobné postupy by to v žiadnom prípade nepostačovalo.
Vo výmennom hospodárstve vystupuje objektívna výmenná hodnota statkov ako jednotka hospodárskeho prepočtu. To prináša trojaký prospech. Po prvé umožňuje vybudovať prepočet na oceňovaní všetkých hospodárov zúčastnených na výmene. Subjektívna úžitková hodnota jednotlivca ako čisto individuálny jav nie je bezprostredne porovnateľná so subjektívnou úžitkovou hodnotou iných ľudí. Porovnateľnou sa stáva až vo výmennej hodnote, ktorá vzniká zo súhry subjektívneho oceňovania všetkých hospodárov zúčastnených na výmennom styku. Potom však prepočet podľa výmennej hodnoty prináša kontrolu nad účelným použitím statkov. Kto chce kalkulovať zložitý výrobný proces, hneď spozoruje, či pracuje hospodárnejšie ako ostatní, alebo nie; ak nemôže vzhľadom na výmenné pomery panujúce na trhu uskutočniť výrobu rentabilne, spočíva v tom poukaz na to, že iní dokážu predmetné statky vyššieho rádu lepšie zhodnotiť. Napokon však prepočet podľa výmennej hodnoty umožňuje prevedenie hodnôt na jednu jednotku. Na to možno, keďže statky sú navzájom substituovateľné podľa výmenného pomeru trhu, zvoliť ľubovoľný statok. V peňažnom hospodárstve sa tu volia peniaze.
Peňažný prepočet má svoje hranice. Peniaze nie sú mierou hodnoty, ani mierou ceny. Hodnota sa predsa nemeria v peniazoch. Ani ceny sa nemerajú v peniazoch, ony spočívajú v peniazoch. Peniaze ako hospodársky statok nie sú »hodnotovo stabilné«, ako sa naivne zvykne predpokladať pri ich použití ako standard of deferred payments. Výmenný pomer existujúci medzi statkami a peniazmi je podrobený neustálym, hoci spravidla nie príliš prudkým výkyvom, ktoré pochádzajú nielen zo strany ostatných hospodárskych statkov, ale aj zo strany peňazí. To pravdaže ruší hodnotový prepočet zo všetkého najmenej, veď on vzhľadom na nikdy neutíchajúce zmeny ostatných hospodárskych podmienok zvykne brať do úvahy len krátke časové obdobia, obdobia, v ktorých aspoň »dobré« peniaze spravidla podliehajú zo svojej strany len menším výkyvom výmenných pomerov. Nedostatočnosť peňažného prepočtu hodnoty nepramení v hlavnej časti z toho, že sa počíta vo všeobecne používanom výmennom prostriedku, v peniazoch, ale z toho, že je to vôbec výmenná hodnota, ktorá sa kladie za základ prepočtu, a nie subjektívna úžitková hodnota. Do prepočtu tak nemôžu vstúpiť všetky tie hodnotu určujúce momenty, ktoré stoja mimo výmenného styku. Kto počíta rentabilitu vybudovania vodnej sily, nemôže do tohto prepočtu vsadiť krásu vodopádu, ktorá by musela pod zariadením utrpieť, iba ak by azda zohľadnil pokles cestovného ruchu a podobne, čo má vo výmennom styku svoju výmennú hodnotu. A predsa tu ide o okolnosť, ktorá sa pri otázke, či sa má stavba uskutočniť alebo nie, berie do úvahy. Tieto momenty sa zvyknú označovať ako »mimohospodárske«. To môže byť pravda. O terminológiách sa nemá viesť spor. No úvahy, ktoré vedú k tomu, aby sa aj ony zohľadnili, nemožno označiť za iracionálne. Krása krajiny alebo budovy, zdravie, šťastie a spokojnosť ľudí, česť jednotlivcov alebo celých národov, sú, ak ich ľudia uznajú za významné, aj vtedy, keď sa nezdajú vo výmennom styku substituovateľné, a preto nevstupujú do nijakého výmenného pomeru, práve tak motívmi racionálneho konania ako tie hospodárske vo vlastnom zmysle. Že ich peňažný prepočet nemôže zachytiť, je dané v jeho podstate, no nemôže to znižovať význam peňažného prepočtu pre naše hospodárske konanie a nekonanie. Lebo všetky tie ideálne statky sú statkami prvého rádu, môžu byť bezprostredne zachytené naším hodnotovým súdom, a nerobí preto nijaké ťažkosti zohľadniť ich, aj keď musia zostať mimo peňažného prepočtu. Že ich peňažný prepočet nezohľadňuje, nerobí ich rešpektovanie v živote ťažším, skôr ho uľahčuje. Ak presne vieme, ako draho nás stojí krása, zdravie, česť, hrdosť, nič nám nemôže brániť, aby sme ich primerane zohľadnili. Citlivej duši sa môže zdať trápne, že musí vážiť ideálne statky proti materiálnym. Tým však nie je vinný peňažný prepočet, to spočíva v podstate vecí. Aj tam, kde sa hodnotové súdy vynášajú bezprostredne bez hodnotového a peňažného prepočtu, nemožno sa vyhnúť voľbe medzi materiálnym a ideálnym uspokojením. Aj izolovaný hospodár, aj socialistická spoločnosť musia voliť medzi »ideálnymi« a »materiálnymi« statkami. Šľachetné povahy nikdy nepocítia ako trápne, keď majú voliť medzi cťou a napríklad potravou. Budú vedieť, ako majú v takých prípadoch konať. Aj keď česť nemožno jesť, predsa sa možno kvôli cti zrieknuť jedla. Iba tí, ktorí chcú byť zbavení trýzne takej voľby, pretože by sa nedokázali rozhodnúť zriecť sa materiálnych pôžitkov kvôli ideálnym výhodám, vidia už v samotnej voľbe znesvätenie pravých hodnôt.
Peňažný výpočet má zmysel iba v hospodárskom riadení. Tu sa používa na to, aby sa nakladanie s hospodárskymi statkami prispôsobilo pravidlám hospodárnosti. Hospodárske statky doň pritom vstupujú len v tých množstvách, ktoré sa vymieňajú za peniaze. Každé rozšírenie oblasti použitia peňažného výpočtu vedie k omylom. Peňažný výpočet zlyháva, keď sa ho niekto pokúša použiť v historických skúmaniach o vývoji hospodárskych pomerov ako meradlo sveta statkov; zlyháva, keď sa s jeho pomocou niekto pokúša odhadnúť národný majetok a národný dôchodok; keď sa ním chce vypočítať hodnota statkov, ktoré stoja mimo výmenného styku, ako napríklad keď sa niekto usiluje vyčísliť v peniazoch straty na ľuďoch spôsobené vysťahovalectvom alebo vojnami³. To sú diletantské hračky, hoci sa im niekedy venujú aj veľmi prenikaví národohospodári.
No v rámci týchto hraníc, ktoré v hospodárskom živote nikdy neprekračuje, dokáže peňažný výpočet poskytnúť všetko to, čo musíme od hospodárskeho výpočtu požadovať. Dáva nám ukazovateľa cesty cez zdrvujúce množstvo hospodárskych možností. Umožňuje nám rozšíriť hodnotový úsudok, ktorý sa v bezprostrednej evidencii viaže iba na statky pripravené na pôžitok a v najlepšom prípade ešte na výrobné statky najnižších rádov, na všetky statky vyššieho rádu. Robí hodnotu vypočítateľnou, a tým nám vôbec len dáva základy pre všetko hospodárenie so statkami vyššieho rádu. Keby sme ho nemali, potom by bola každá výroba s rozsiahlymi procesmi, potom by boli všetky dlhšie kapitalistické okľukové výrobné postupy tápaním v tme.
Sú to dve podmienky, ktoré umožňujú hodnotový výpočet v peniazoch. Po prvé musia byť vo výmennom styku nielen statky prvého rádu, ale aj statky vyššieho rádu, pokiaľ ich má zachytiť. Keby neboli vo výmennom styku, potom by nedochádzalo k tvorbe výmenných pomerov. Je pravda, že aj úvahy, ktoré musí robiť izolovaný hospodár, keď chce vo svojom dome prostredníctvom výroby vymieňať prácu a múku za chlieb, sa nelíšia od tých, ktoré robí, keď chce na trhu vymieňať chlieb za šaty, a v istom zmysle má teda pravdu ten, kto označuje každé hospodárske konanie, teda aj výrobu izolovaného hospodára, za výmenu⁴. No duch j e d n é h o človeka samého – a nech by bol akokoľvek geniálny – je príliš slabý na to, aby zachytil dôležitosť každého jednotlivého z nekonečne mnohých statkov vyššieho rádu. Nijaký jednotlivec nedokáže ovládať nekonečné množstvo rozličných výrobných možností natoľko, aby bol schopný bez pomocného výpočtu vynášať bezprostredne evidentné hodnotové úsudky. Rozdelenie moci nakladať s hospodárskymi statkami spoločenského hospodárstva, ktoré hospodári na základe deľby práce, medzi mnohé indivíduá spôsobuje istý druh duchovnej deľby práce, bez ktorej by výrobný výpočet a hospodárstvo neboli možné.
Druhá podmienka je tá, že je v používaní všeobecne rozšírené výmenné prostriedku, peniaze, ktoré zohrávajú svoju sprostredkovateľskú úlohu aj pri výmene výrobných statkov. Keby to tak nebolo, potom by nebolo možné previesť všetky výmenné pomery na jednotného menovateľa.
Iba za jednoduchých pomerov dokáže hospodárstvo vystačiť bez peňažného výpočtu. V stiesnenosti uzavretého domáceho hospodárstva, kde otec rodiny dokáže prehliadnuť celý hospodársky mechanizmus, možno význam zmien výrobného postupu viac-menej presne odhadnúť aj bez opory, ktorú duchu poskytuje. Výrobný proces tu prebieha za pomerne malého použitia kapitálu. Razí si len málo kapitalistických okľukových výrobných postupov; to, čo sa vyrába, sú spravidla pôžitkové statky alebo aspoň statky vyššieho rádu, ktoré nie sú od pôžitkových statkov priveľmi vzdialené. Deľba práce je ešte len v úplných začiatkoch; jeden a ten istý robotník zvládne prácu celého výrobného postupu od jeho začiatku až po dokončenie statku pripraveného na pôžitok. To všetko je vo vyspelej spoločenskej výrobe inak. Nemožno v skúsenostiach dávno prekonanej doby jednoduchej výroby hľadať argument pre možnosť vystačiť v hospodárení bez peňažného výpočtu.
Lebo v jednoduchých pomeroch uzavretého domáceho hospodárstva možno prehliadnuť celú cestu od začiatku výrobného procesu až po jeho dokončenie a vždy posúdiť, či ten alebo onen postup dáva viac statkov pripravených na pôžitok. To už nie je možné v neporovnateľne zložitejších pomeroch nášho hospodárstva. Aj pre socialistickú spoločnosť bude bez ďalšieho jasné, že 1000 hl vína je lepších ako 800 hl, a môže bez ďalšieho urobiť rozhodnutie, či sú jej milších 1000 hl vína než 500 hl oleja alebo nie. Na zistenie tohto nie je potrebný nijaký výpočet; tu rozhoduje vôľa konajúcich hospodárskych subjektov. No keď je raz toto rozhodnutie urobené, potom sa len začína vlastná úloha racionálneho hospodárskeho riadenia: ekonomickým spôsobom postaviť prostriedky do služby účelov. To sa môže stať iba s pomocou hospodárskeho výpočtu. Ľudský duch sa nedokáže vyznať v mätúcom množstve medziproduktov a výrobných možností, keď mu táto opora chýba. Stál by bezradne pred všetkými otázkami postupu a stanovišťa⁵.
Je to ilúzia, keď sa niekto domnieva, že by bolo možné v socialistickom hospodárstve nahradiť peňažný výpočet naturálnym výpočtom. Naturálny výpočet môže v hospodárstve bez výmenného styku vždy zachytiť len statky pripravené na pôžitok, úplne zlyháva pri všetkých statkoch vyššieho rádu. Len čo sa niekto vzdá voľnej tvorby peňažných cien statkov vyššieho rádu, znemožnil tým racionálnu výrobu vôbec. Každý krok, ktorý nás odvádza od osobitného vlastníctva výrobných prostriedkov a od používania peňazí, nás odvádza aj od racionálneho hospodárstva.
Toto bolo možné prehliadnuť, lebo všetko to, čo už zo socializmu vidíme okolo seba uskutočnené, sú len socialistické oázy v hospodárstve s peňažným stykom, ktoré je do istej miery predsa len ešte slobodné. V t o m j e d n o m zmysle možno súhlasiť s inak neudržateľným a len z agitačných dôvodov zastávaným tvrdením socialistov, že poštátnenie a zoštátnenie podnikov ešte nepredstavuje kus socializmu, totiž že tieto podniky sú vo svojom hospodárskom vedení podopierané obklopujúcim ich hospodárskym organizmom slobodného styku natoľko, že podstatná zvláštnosť socialistického hospodárstva pri nich vôbec nemohla vyjsť najavo. V štátnych a obecných podnikoch sa uskutočňujú technické zlepšenia, lebo ich účinok možno pozorovať v rovnakých súkromných podnikoch doma i v zahraničí, a lebo súkromný priemysel, ktorý vyrába prostriedky týchto zlepšení, dáva podnet na ich zavedenie. V týchto podnikoch možno zistiť výhody pretvorení, lebo sú dookola obklopené spoločnosťou spočívajúcou na osobitnom vlastníctve výrobných prostriedkov a na peňažnom styku, takže dokážu počítať a viesť účtovné knihy, čo by socialistické podniky v čisto socialistickom prostredí nedokázali.
Bez hospodárskeho výpočtu niet hospodárstva. V socialistickom spoločenstve nemôže, keďže uskutočnenie hospodárskeho výpočtu je nemožné, vôbec jestvovať hospodárstvo v našom zmysle. V malom a vo vedľajších jednotlivostiach sa azda aj naďalej môže konať racionálne. No vo všeobecnosti by sa o racionálnej výrobe už nedalo hovoriť. Nejestvoval by prostriedok, ako rozpoznať, čo je racionálne, a tak by výroba nemohla byť vedome zameraná na hospodárnosť. Čo to znamená, aj celkom odhliadnuc od následkov pre zásobovanie ľudí statkami, je jasné. Racionalita konania je vytlačená z oblasti, na ktorej leží jej vlastná doména. Bude potom vôbec ešte môcť jestvovať racionalita konania, ba vôbec ešte racionalita a logika v myslení? Historicky vyrástol ľudský racionalizmus z hospodárstva. Bude sa vôbec ešte môcť udržať, keď bude odtiaľto vytlačený?
Istý čas azda predsa len bude spomienka na skúsenosti nazhromaždené v priebehu tisícročí slobodného hospodárstva schopná zadržať úplný úpadok hospodárskeho umenia. Staré druhy postupov sa zachovajú, nie preto, že sú racionálne, ale preto, že sa zdajú posvätené tradíciou. Medzitým sa stanú neracionálnymi, lebo už nebudú zodpovedať novým pomerom. Všeobecným spätným úpadkom hospodárskeho myslenia zaznamenajú zmeny, ktoré ich urobia nehospodárnymi. Zásobovanie už nebude prebiehať anarchicky, to je pravda. Nad všetkými konaniami slúžiacimi krytiu potrieb bude panovať rozkaz najvyššieho miesta. No na miesto hospodárstva anarchického spôsobu výroby nastúpi nezmyselné počínanie nerozumného aparátu. Kolesá sa budú otáčať, no budú bežať naprázdno.
Predstavme si situáciu socialistického spoločenstva. Sú tam stovky a tisíce dielní, v ktorých sa pracuje. Najmenej z nich vyrába tovar pripravený na použitie; väčšina vyrába výrobné prostriedky a polotovary. Všetky tieto podniky sú navzájom v spojení. Postupne ich prechádza každý hospodársky statok, kým sa stane pripraveným na pôžitok. V neúnavnom mechanizme tohto procesu však hospodárskemu vedeniu chýba akákoľvek možnosť vyznať sa. Nemôže zistiť, či sa obrobok na ceste, ktorú musí prejsť, zbytočne nezdržiava, či sa na jeho dokončenie nemrhá prácou a materiálom. Akú možnosť by malo dozvedieť sa, či je ten alebo onen druh výroby výhodnejší? V najlepšom prípade môže porovnať akosť a množstvo na pôžitok pripraveného konečného výsledku výroby, ale len v najzriedkavejších prípadoch bude schopné porovnať náklad vynaložený pri výrobe. Vie presne, k akým cieľom má smerovať jeho hospodárske riadenie, alebo sa domnieva, že to vie, a má podľa toho konať, t. j. má dosiahnuť sledované ciele s najmenším nákladom. Aby našlo najlacnejšiu cestu, musí počítať. Tento výpočet môže byť, prirodzene, iba hodnotovým výpočtom; je bez ďalšieho jasné a nepotrebuje to bližšie zdôvodnenie, že nemôže byť technický, nemôže byť vybudovaný na objektívnej úžitkovej hodnote (osožnosti) statkov a služieb.
V hospodárskom poriadku spočívajúcom na osobitnom vlastníctve výrobných prostriedkov vedú hodnotový výpočet všetci samostatní členovia spoločnosti. Každý sa na jeho vzniku zúčastňuje dvojakým spôsobom, raz ako spotrebiteľ, druhý raz ako výrobca. Ako spotrebiteľ stanovuje poradie statkov pripravených na použitie a spotrebu; ako výrobca vťahuje statky vyššieho rádu do toho použitia, v ktorom sľubujú vyniesť najvyšší výnos. Tým dostávajú aj všetky statky vyššieho rádu poradie, ktoré im prislúcha podľa okamžitého stavu spoločenských výrobných pomerov a spoločenských potrieb. Súčinnosťou oboch hodnotiacich procesov sa stará o to, aby hospodársky princíp všade, v spotrebe rovnako ako vo výrobe, dosiahol nadvládu. Vytvára sa tá presne odstupňovaná sústava cien, ktorá každému v každom okamihu dovoľuje uviesť jeho vlastnú potrebu do súladu s kalkulom hospodárnosti.
To všetko nevyhnutne chýba v socialistickom spoločenstve. Hospodárske vedenie azda presne vie, aké statky najnaliehavejšie potrebuje. No tým našlo len jednu časť toho, čo je pre hospodársky výpočet potrebné. Druhú časť, ohodnotenie výrobných prostriedkov, musí postrádať. Hodnotu, ktorá prislúcha celku výrobných prostriedkov, dokáže zistiť; tá sa samozrejme rovná hodnote, ktorá prislúcha celku potrieb ním uspokojených. Dokáže aj vypočítať, aká veľká je hodnota jednotlivého výrobného prostriedku, keď vypočíta význam výpadku v uspokojovaní potrieb, ktorý vzniká jeho odpadnutím. No nedokáže ju previesť na jednotný cenový výraz, ako to dokáže slobodné hospodárstvo, v ktorom možno všetky ceny previesť na spoločný výraz v peniazoch.
V socialistickom hospodárstve, ktoré síce nemusí nevyhnutne úplne odstrániť peniaze, ale znemožňuje vyjadrenie cien výrobných prostriedkov (vrátane práce) v peniazoch, nemôžu peniaze v hospodárskom výpočte zohrávať nijakú úlohu1.
Pomyslime na stavbu novej železničnej trate. Má sa vôbec stavať, a ak áno, ktorá z niekoľkých mysliteľných trás sa má vybudovať? V slobodnom trhovom a peňažnom hospodárstve možno zostaviť kalkuláciu v peniazoch. Nová trať zlacní určité zásielky tovaru, a teraz možno vypočítať, či je toto zlacnenie také veľké, že prevyšuje výdavky, ktoré si stavba a prevádzka novej línie vyžadujú. To možno vypočítať len v peniazoch. Postavením rôznorodých naturálnych výdavkov a naturálnych úspor proti sebe sa tu k cieľu dospieť nedá. Ak niet možnosti priviesť na spoločný výraz pracovné hodiny rôzne kvalifikovanej práce, železo, uhlie, stavebný materiál každého druhu, stroje a iné veci, ktoré si stavba a prevádzka železníc vyžadujú, potom kalkuláciu nemožno uskutočniť. Hospodárne trasovanie je možné len vtedy, keď možno všetky prichádzajúce do úvahy statky priviesť na peniaze. Pravdaže, peňažná kalkulácia má svoje nedokonalosti a svoje vážne nedostatky, no práve nemáme nič lepšie, čo by sme postavili na jej miesto; na praktické účely života peňažná kalkulácia zdravého peňažníctva predsa len postačuje. Ak sa jej zriekneme, potom sa každý hospodársky kalkul stane jednoducho nemožným.
Socialistické spoločenstvo si pravda bude vedieť pomôcť. Vysloví mocenské slovo a rozhodne sa pre plánovanú stavbu alebo proti nej. No toto rozhodnutie sa v najlepšom prípade uskutoční na základe vágnych odhadov; nikdy nebude vybudované na základe presného hodnotového kalkulu.
Statické hospodárstvo sa môže zaobísť bez hospodárskej kalkulácie. Tu sa veď v hospodárskej oblasti stále znova opakuje to isté, a ak predpokladáme, že prvé zariadenie statického socialistického hospodárstva sa uskutoční na základe posledných výsledkov slobodného hospodárstva, potom by sme si azda mohli predstaviť hospodársky racionálne riadenú socialistickú výrobu. Lenže to je možné práve len v myšlienkach. Celkom nehľadiac na to, že statické hospodárstvo v živote nikdy jestvovať nemôže, pretože sa dáta neprestajne menia, takže statika hospodárenia je len myšlienkovým predpokladom – hoci pre naše myslenie a pre rozvinutie nášho poznania o hospodárskej oblasti nevyhnutným –, ktorému v živote nezodpovedá nijaký stav, musíme predsa predpokladať, že prechod k socializmu už v dôsledku vyrovnania príjmových rozdielov a ním podmienených posunov v spotrebe a tým aj vo výrobe pozmení všetky dáta natoľko, že nadviazanie na posledný stav slobodného hospodárstva je nemožné. Potom však máme pred sebou socialistický hospodársky poriadok, ktorý sa plaví po oceáne možných a mysliteľných hospodárskych kombinácií bez kompasu hospodárskej kalkulácie.
Každá hospodárska zmena sa tak v socialistickom spoločenstve stáva podujatím, ktorého úspech nemožno ani vopred odhadnúť, ani neskôr spätne zistiť. Všetko tu tápe v tme. Socializmus je zrušením racionality hospodárstva.
V každom väčšom podniku sú jednotlivé prevádzky alebo prevádzkové oddelenia v účtovníctve do istej miery samostatné. Vzájomne si zúčtúvajú materiály a prácu, a kedykoľvek je možné zostaviť pre každú jednotlivú skupinu osobitnú bilanciu a kalkulačne zachytiť hospodárske výsledky jej činnosti. Týmto spôsobom možno zistiť, s akým úspechom každé jednotlivé oddelenie pracovalo, a podľa toho pojať rozhodnutia o pretvorení, obmedzení, zrušení alebo rozšírení jestvujúcich skupín a o zriadení nových. Isté chyby sú pri takýchto výpočtoch pravda nevyhnutné. Sčasti pramenia z ťažkostí, ktoré vznikajú pri rozdeľovaní režijných nákladov. Iné chyby zasa vznikajú z nevyhnutnosti počítať v mnohom ohľade s nie presne zistiteľnými dátami, napr. keď sa pri zisťovaní rentability určitého postupu vypočíta amortizácia použitých strojov za predpokladu určitej dĺžky ich použiteľnosti. No všetky takéto chyby možno udržať v istých úzkych medziach, takže celkový výsledok kalkulácie nenarúšajú. To, čo zostáva neistého, ide na vrub neistoty budúcich pomerov, ktorá je v dynamickom stave národného hospodárstva nevyhnutne daná.
Zdá sa teda nasnadě pokúsiť sa analogickým spôsobom aj v socialistickom spoločenstve o samostatné zúčtovanie jednotlivých výrobných skupín. No to je celkom a úplne nemožné. Lebo ono samostatné zúčtovanie jednotlivých odvetví jedného a toho istého podniku spočíva výlučne na tom, že sa práve v trhovom styku pre všetky druhy použitých statkov a prác utvárajú trhové ceny, ktoré možno vziať za základ kalkulácie. Tam, kde slobodný trhový styk chýba, niet utvárania cien; bez utvárania cien niet hospodárskej kalkulácie.
Bolo by možné azda pomyslieť na to, aby sa medzi jednotlivými prevádzkovými skupinami pripustila výmena, aby sa touto cestou dospelo k utvoreniu výmenných pomerov (cien), a tak sa vytvoril základ pre hospodársku kalkuláciu aj v socialistickom spoločenstve. V rámci jednotného hospodárstva, ktoré nepozná súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, sa jednotlivé pracovné skupiny konštituujú ako samostatne oprávnené na dispozíciu, ktoré sa síce musia správať podľa pokynov najvyššieho hospodárskeho vedenia, no vzájomne si vecné statky a pracovné výkony prevádzajú len za odplatu, ktorá by sa mala plniť vo všeobecnom výmennom prostriedku. Tak si zhruba predstavujú zariadenie socialistickej prevádzky výroby, keď sa dnes hovorí o úplnej socializácii a podobne. Ale opäť sa pritom nedá obísť rozhodujúci bod. Výmenné pomery výrobných statkov sa môžu utvárať len na pôde súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov. Keď »uhoľné spoločenstvo« dodáva »železnému spoločenstvu« uhlie, nemôže sa utvoriť nijaká cena, ibaže by obe spoločenstvá boli vlastníkmi výrobných prostriedkov svojich prevádzok. To by však nebola socializácia, lež robotnícky kapitalizmus a syndikalizmus.
Pre socialistického teoretika stojaceho na pôde pracovnej teórie hodnoty je vec pravda celkom jednoduchá. »Len čo sa spoločnosť ujme výrobných prostriedkov a použije ich v bezprostrednom spoločenskom spojení na výrobu, stáva sa práca každého, nech je jej špecificky užitočný charakter akokoľvek rozdielny, od počiatku a priamo spoločenskou prácou. Množstvo spoločenskej práce, ktoré v produkte väzí, sa potom nemusí najprv zisťovať obchádzkou; každodenná skúsenosť priamo ukazuje, koľko z nej je v priemere potrebné. Spoločnosť môže jednoducho vypočítať, koľko pracovných hodín väzí v parnom stroji, v hektolitri pšenice z poslednej úrody, v sto štvorcových metroch súkna určitej kvality. ... Pravdaže, aj potom bude musieť spoločnosť vedieť, koľko práce každý úžitkový predmet na svoje zhotovenie vyžaduje. Bude musieť zariadiť výrobný plán podľa výrobných prostriedkov, k čomu osobitne patria aj pracovné sily. Úžitkové efekty rôznych úžitkových predmetov, navzájom odvážené a oproti množstvám práce potrebným na ich zhotovenie, určia napokon plán. Ľudia všetko vybavia veľmi jednoducho bez zásahu mnohokrát ospevovanej ‚hodnoty‘«⁷.
Nie je tu našou úlohou ešte raz predniesť kritické námietky proti pracovnej teórii hodnoty. V tejto súvislosti nás môžu zaujímať len natoľko, nakoľko sú významné pre posúdenie použiteľnosti práce pre hodnotovú kalkuláciu socialistického spoločenstva.
Pracovná kalkulácia podľa prvého zdania zohľadňuje aj prirodzené, mimo človeka ležiace podmienky výroby. V pojme spoločensky nutného priemerného pracovného času sa už zákon o klesajúcom výnose zohľadňuje natoľko, nakoľko pôsobí pre rozdielnosť prirodzených výrobných podmienok. Ak dopyt po nejakom tovare stúpne a musia sa preto na ťažbu pribrať horšie prirodzené výrobné podmienky, potom stúpne aj spoločenský pracovný čas v priemere potrebný na výrobu jednej jednotky. Ak sa podarí vypátrať priaznivejšie prirodzené výrobné podmienky, potom spoločensky potrebné kvantum práce klesne⁸. Toto zohľadnenie prirodzených podmienok výroby však siaha presne len tak ďaleko, ako sa prejavuje v zmenách spoločensky nutného množstva práce. Nad to pracovná kalkulácia zlyháva. Spotrebu vecných výrobných faktorov necháva celkom bez povšimnutia. Spoločensky nutný pracovný čas potrebný na výrobu oboch tovarov P a Q nech činí po 10 hodín. Na výrobu jednak jednej jednotky P, jednak jednej jednotky Q nech sa okrem práce použije aj materiál a, ktorého jedna jednotka sa vyrobí za jednu hodinu spoločensky nutnej práce, a to na výrobu P treba dve jednotky a a okrem toho 9 pracovných hodín, na výrobu Q jednu jednotku a a okrem toho 9 pracovných hodín. V pracovnej kalkulácii sa P a Q javia ako ekvivalenty, v hodnotovej kalkulácii by sa muselo P hodnotiť vyššie ako Q. Tamtá je nesprávna, jedine táto zodpovedá podstate a účelu kalkulácie. Je pravda, že toto viac, o ktoré hodnotová kalkulácia stavia P vyššie ako Q, tento materiálny substrát »je tu od prírody bez pričinenia človeka«⁹. No ak je tu len v takom množstve, že sa stáva predmetom hospodárenia, musí aj v nejakej forme vstúpiť do hodnotovej kalkulácie.
Druhým nedostatkom pracovnej kalkulácie je nezohľadnenie rozdielnej kvality práce. Pre Marxa je všetka ľudská práca ekonomicky rovnakého druhu, pretože je vždy »produktívnym vynaložením ľudského mozgu, svalu, nervu, ruky atď.«. »Zložitá práca platí len ako umocnená, či skôr znásobená jednoduchá práca, takže menšie kvantum zložitej práce sa rovná väčšiemu kvantu jednoduchej práce. Že táto redukcia neustále prebieha, ukazuje skúsenosť. Tovar môže byť produktom najzložitejšej práce, jeho hodnota ho kladie naroveň produktu jednoduchej práce, a predstavuje preto sama len určité kvantum jednoduchej práce«¹⁰. Böhm-Bawerk nemá nepravdu, keď túto argumentáciu nazýva »teoretickým kúskom ohromujúcej naivity«¹¹. Pre posúdenie Marxovho tvrdenia možno celkom ponechať otvorené, či je možné nájsť jednotnú fyziologickú mieru všetkej ľudskej práce – tak fyzickej, ako aj takzvanej duševnej. Lebo isté je, že medzi ľuďmi samými jestvujú rozdiely schopností a zručností, ktoré so sebou prinášajú, že pracovné produkty a pracovné výkony majú rôznu kvalitu. To, čo musí byť pre rozhodnutie otázky, či je pracovná kalkulácia použiteľná ako hospodárska kalkulácia, rozhodujúce, je, či je možné priviesť rôznorodú prácu na jednotný menovateľ bez medzičlánku hodnotenia jej produktov hospodáriacimi subjektami. Dôkaz, ktorý sa Marx pre to snaží podať, sa nepodaril. Skúsenosť síce ukazuje, že sa tovary bez ohľadu na to, či sú produktmi jednoduchej alebo zložitej práce, kladú do výmenných pomerov. No to by bolo dôkazom toho, že sa určité množstvá jednoduchej práce bezprostredne kladú naroveň určitým množstvám zložitej práce, len vtedy, keby bolo dokázané, že práca je zdrojom výmennej hodnoty. To však nielenže nie je dokázané, ale je práve tým, čo chce Marx oným výkladom ešte len dokázať.
Že sa vo výmennom styku v mzdovej sadzbe utvoril substitučný pomer medzi jednoduchou a zložitou prácou – na čo Marx na onom mieste nenaráža – nie je takisto dôkazom tejto rovnorodosti. Toto stotožnenie je veď výsledkom trhového styku, nie jeho predpokladom. Pracovná kalkulácia by musela pre substitúciu zložitej práce jednoduchou prácou stanoviť svojvoľný pomer, čo vylučuje jej použiteľnosť pre hospodárske vedenie.
Dlho sa zastávalo presvedčenie, že pracovná teória hodnoty je pre socializmus nevyhnutná na to, aby eticky odôvodnila požiadavku zospoločenštenia výrobných prostriedkov. Dnes vieme, že je to omyl. Hoci ju väčšina jej socialistických prívržencov používala týmto spôsobom, a hoci sa ani sám Marx, akokoľvek zásadne zastával iné stanovisko, nedokázal celkom uchrániť pred týmto pochybením, predsa je jasné, že na jednej strane politická požiadavka zavedenia socialistického spôsobu výroby ani nepotrebuje oporu v pracovnej teórii hodnoty, ani od tohto učenia nijakú oporu získať nemôže, a že na druhej strane aj tí, ktorí zastávajú iný názor na podstatu a pôvod hospodárskej hodnoty, môžu byť svojím zmýšľaním socialisti. No v inom zmysle, než sa zvyčajne mieni, je pracovná teória hodnoty vnútornou nevyhnutnosťou pre tých, ktorí obhajujú socialistický spôsob výroby. Socialistická výroba vo veľkom by sa mohla javiť ako racionálne uskutočniteľná len vtedy, keby existovala objektívne poznateľná veličina hodnoty, ktorá by umožňovala hospodársku kalkuláciu aj v hospodárstve bez výmeny a bez peňazí. Ako taká by však mysliteľne mohla pripadať do úvahy len práca.
