Nemecké univerzity vlastnili a prevádzkovali rozličné kráľovstvá a veľkovojvodstvá, ktoré tvorili Ríšu.5 Profesori boli štátni úradníci a ako takí museli prísne poslúchať príkazy a nariadenia vydávané ich nadriadenými, byrokratmi z ministerstiev verejnej výučby. Toto úplné a bezpodmienečné podriadenie univerzít a ich učenia nadradenosti vlád spochybnila – márne – nemecká liberálna verejná mienka, keď v roku 1837 hanoverský kráľ prepustil sedem profesorov Univerzity v Göttingene, ktorí protestovali proti kráľovmu porušeniu ústavy. Vlády na reakciu verejnosti nedbali. Pokračovali v prepúšťaní profesorov, s ktorých politickými alebo náboženskými náukami nesúhlasili. No po čase sa uchýlili k rafinovanejším a účinnejším metódam, ako urobiť z profesorov verných zástancov oficiálnej politiky. Pred ich menovaním kandidátov dôkladne preosiali. Katedry dostali len spoľahliví muži. Tak otázka akademickej slobody ustúpila do pozadia. Profesori z vlastnej vôle učili len to, čo im vláda dovolila učiť.
Vojna roku 1866 ukončila pruský ústavný konflikt. Kráľova strana – konzervatívna strana junkerov vedená Bismarckom – zvíťazila nad pruskou Pokrokovou stranou, ktorá zastávala parlamentnú vládu, a takisto nad demokratickými skupinami južného Nemecka. V novom politickom usporiadaní, najprv Norddeutscher Bund a po roku 1871 Deutsches Reich, nezostalo miesto pre „cudzie" náuky manchesterizmu a laissez faire. Víťazi od Königgrätzu a Sedanu si mysleli, že sa nemajú čo učiť od „národa obchodníkov" – Britov – ani od porazených Francúzov.
Pri vypuknutí vojny roku 1870 sa jeden z najvýznamnejších nemeckých vedcov, Emil du Bois-Reymond, chválil, že Univerzita v Berlíne je „intelektuálnou telesnou strážou domu Hohenzollernovcov". Pre prírodné vedy to neznamenalo veľa. No pre vedy o ľudskom konaní to malo veľmi jasný a presný zmysel. Držitelia katedier dejín a Staatswissenschaften (t. j. politickej vedy, vrátane všetkého, čo sa týka ekonómie a financií) vedeli, čo od nich ich panovník očakáva. A tovar dodali.
Od roku 1882 do roku 1907 mal Friedrich Althoff na starosti univerzitné záležitosti na pruskom ministerstve výučby. Pruské univerzity ovládal ako diktátor. Keďže Prusko malo najväčší počet lukratívnych profesúr, a teda ponúkalo najpriaznivejšie pole pre ctižiadostivých učencov, profesori v ostatných nemeckých štátoch, ba aj profesori z Rakúska a Švajčiarska, sa usilovali zabezpečiť si miesta v Prusku. Tak Althoff mohol spravidla aj ich prinútiť, aby fakticky prijali jeho zásady a názory. Vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa spoločenských vied a historických disciplín sa Althoff celkom spoliehal na radu svojho priateľa Gustava von Schmollera. Schmoller mal neomylný čuch na oddeľovanie oviec od capov.
V druhej a tretej štvrtine devätnásteho storočia napísali niektorí nemeckí profesori cenné príspevky k ekonomickej teórii. Je pravda, že najpozoruhodnejšie príspevky tohto obdobia, totiž Thünenove a Gossenove, neboli dielom profesorov, ale mužov, ktorí nezastávali učiteľské miesta. Avšak knihy profesorov Hermanna, Mangoldta a Kniesa zostanú v dejinách ekonomického myslenia pamätné. No po roku 1866 muži, ktorí nastúpili na akademickú dráhu, mali pre „bezkrvné abstrakcie" len pohŕdanie. Uverejňovali historické štúdie, najradšej také, ktoré sa zaoberali pracovnými pomermi nedávnej minulosti. Mnohí z nich boli pevne presvedčení, že prvoradou úlohou ekonómov je pomáhať „ľudu" v oslobodzovacej vojne, ktorú vedie proti „vykorisťovateľom", a že Bohom danými vodcami ľudu sú dynastie, najmä Hohenzollernovci.
3. Methodenstreit
V Untersuchungen Menger odmietol epistemologické idey, ktoré boli základom spisov historickej školy. Schmoller uverejnil dosť pohŕdavú recenziu tejto knihy. Menger zareagoval v roku 1884 pamfletom Die Irrtümer des Historismus in der Deutschen Nationalökonomie. Rozličné publikácie, ktoré táto polemika vyvolala, sú známe pod názvom Methodenstreit, spor o metódy.
Methodenstreit prispel k objasneniu nastolených problémov len málo. Menger bol priveľmi pod vplyvom empirizmu Johna Stuarta Milla, než aby doviedol svoje vlastné stanovisko k jeho plným logickým dôsledkom. Schmoller a jeho žiaci, zaviazaní brániť neudržateľnú pozíciu, si ani neuvedomovali, o čo v tejto polemike išlo.
Termín Methodenstreit je, pravdaže, zavádzajúci. Lebo nešlo o to objaviť najvhodnejší postup pri riešení problémov bežne považovaných za ekonomické problémy. Spornou vecou bolo v podstate to, či môže existovať taká vec ako veda, iná než dejiny, zaoberajúca sa aspektmi ľudského konania.
Predovšetkým tu bol radikálny materialistický determinizmus, filozofia v tom čase v Nemecku takmer všeobecne prijímaná fyzikmi, chemikmi a biológmi, hoci nikdy nebola výslovne a jasne sformulovaná. Ako to títo ľudia videli, ľudské idey, vôľové akty a činy sú vyvolané fyzikálnymi a chemickými udalosťami, ktoré prírodné vedy raz opíšu rovnako, ako dnes opisujú vznik chemickej zlúčeniny zo spojenia niekoľkých zložiek. Ako jedinú cestu, ktorá by mohla viesť k tomuto konečnému vedeckému výkonu, presadzovali experimentovanie vo fyziologických a biologických laboratóriách.
Schmoller a jeho žiaci túto filozofiu vášnivo odmietali, nie preto, že si uvedomovali jej nedostatky, ale preto, že bola nezlučiteľná s náboženskými zásadami pruskej vlády. Fakticky jej dávali prednosť pred náukou, ktorá sa len málo líšila od Comtovho pozitivizmu (ktorým, pravdaže, verejne pohŕdali pre jeho ateizmus a francúzsky pôvod). V skutočnosti musí pozitivizmus, vykladaný rozumne, vyústiť do materialistického determinizmu. No väčšina Comtových nasledovníkov nebola v tomto ohľade otvorená. Ich úvahy nie vždy vylučovali záver, že zákony sociálnej fyziky (sociológie), ktorých ustanovenie bolo podľa ich názoru najvyšším cieľom vedy, by sa dali objaviť tým, čo nazývali „vedeckejšou" metódou spracovania materiálu zhromaždeného tradičnými postupmi historikov. Toto bola pozícia, ktorú Schmoller zaujal voči ekonómii. Znova a znova vyčítal ekonómom, že predčasne vyvodili závery z kvantitatívne nedostatočného materiálu. Tým, čo podľa jeho názoru bolo potrebné na to, aby sa namiesto unáhlených zovšeobecnení britských ekonómov „od písacieho stola" nastolila realistická veda o ekonómii, bolo viac štatistiky, viac dejín a viac zhromažďovania „materiálu". Z výsledkov takéhoto bádania, tvrdil, by ekonómovia budúcnosti raz „indukciou" vyvinuli nové poznatky.
Schmoller bol taký zmätený, že nevidel nezlučiteľnosť svojej vlastnej epistemologickej náuky s odmietaním pozitivistického útoku na dejiny. Neuvedomoval si priepasť, ktorá oddeľovala jeho názory od názorov nemeckých filozofov, ktorí zbúrali pozitivistické idey o použití a spracovaní dejín – najprv Dilthey a neskôr Windelband, Rickert a Max Weber. V tom istom článku, v ktorom karhal Mengerove Grundsätze, recenzoval aj prvú významnú knihu Diltheyovu, jeho Einleitung in die Geisteswissenschaften. No nepochopil, že duch Diltheyovej náuky znamenal zničenie základnej tézy jeho vlastnej epistemológie, totiž že z historickej skúsenosti by sa dali vydestilovať akési zákony spoločenského vývoja.
4. Politické aspekty Methodenstreitu
Britská filozofia slobodného obchodu zvíťazila v devätnástom storočí v krajinách západnej a strednej Európy. Zbúrala vratkú ideológiu autoritárskeho sociálneho štátu (landesfürstlicher Wohlfahrtsstaat), ktorá v osemnástom storočí usmerňovala politiku nemeckých kniežatstiev. Dokonca aj Prusko sa dočasne priklonilo k liberalizmu. Vrcholnými bodmi jeho obdobia slobodného obchodu boli colný tarif Zollvereinu z roku 1865 a Živnostenský poriadok (Gewerbeordnung) z roku 1869 pre územie Norddeutscher Bund (neskôr Deutsches Reich). No veľmi skoro začala Bismarckova vláda zavádzať svoju Sozialpolitik, systém intervencionistických opatrení, ako je pracovné zákonodarstvo, sociálne zabezpečenie, pro-odborárske postoje, progresívne zdaňovanie, ochranárske clá, kartely a dumping.3
Ak sa niekto pokúsi vyvrátiť zničujúcu kritiku, ktorú ekonómia vznáša proti vhodnosti všetkých týchto intervencionistických schém, je nútený poprieť samotnú existenciu – nehovoriac o epistemologických nárokoch – vedy o ekonómii, ako aj praxeológie. Práve to vždy robili všetci zástancovia autoritárstva, vládnej všemohúcnosti a politiky „blahobytu". Vyčítajú ekonómii, že je „abstraktná", a obhajujú „názorný" (anschaulich) spôsob riešenia príslušných problémov. Zdôrazňujú, že záležitosti v tejto oblasti sú príliš zložité na to, aby sa dali opísať vzorcami a teorémami. Tvrdia, že rozličné národy a rasy sa od seba natoľko líšia, že ich konanie nemožno pochopiť jednotnou teóriou; je potrebných toľko ekonomických teórií, koľko je národov a rás. Iní dodávajú, že aj v rámci toho istého národa alebo rasy je ekonomické konanie odlišné v rozličných historických epochách. Tieto a podobné námietky, často navzájom nezlučiteľné, sa predkladajú s cieľom zdiskreditovať ekonómiu ako takú.
V skutočnosti ekonómia z univerzít Nemeckej ríše úplne zmizla. Na univerzite v Bonne zostal osamelý epigón klasickej ekonómie, Heinrich Dietzel, ktorý však nikdy nepochopil, čo znamená teória subjektívnej hodnoty. Na všetkých ostatných univerzitách sa učitelia usilovali zosmiešniť ekonómiu a ekonómov. Nestojí za to zaoberať sa tým, čo sa namiesto ekonómie podávalo na univerzitách v Berlíne, Mníchove a iných ríšskych mestách. Dnes nikoho nezaujíma všetko to, čo Gustav von Schmoller, Adolf Wagner, Lujo Brentano a ich početní stúpenci napísali vo svojich objemných knihách a časopisoch.
Politický význam diela historickej školy spočíval v tom, že učinilo Nemecko bezpečným pre myšlienky, ktorých prijatie urobilo u nemeckého ľudu populárnymi všetky tie katastrofálne politiky, ktoré vyústili do veľkých pohrôm. Agresívny imperializmus, ktorý dvakrát skončil vojnou a porážkou, bezhraničná inflácia začiatku dvadsiatych rokov, Zwangswirtschaft a všetky hrôzy nacistického režimu boli dielom politikov, ktorí konali tak, ako ich učili zástancovia historickej školy.
Schmoller a jeho priatelia a žiaci obhajovali to, čo sa nazýva štátnym socializmom; t. j. systém socializmu – plánovania –, v ktorom by vrcholné riadenie bolo v rukách junkerskej aristokracie. Práve k tejto odrode socializmu smerovali Bismarck a jeho nástupcovia. Bojazlivý odpor, na ktorý narážali zo strany malej skupiny podnikateľov, bol zanedbateľný, a to nie tak preto, že títo odporcovia neboli početní, ako skôr preto, že ich snaženiu chýbalo akékoľvek ideologické zázemie. V Nemecku už neostali nijakí liberálni myslitelia. Jediný odpor, ktorý sa strane štátneho socializmu kládol, prichádzal od marxistickej strany sociálnych demokratov. Tak ako schmollerovskí socialisti – katedroví socialisti (Kathedersozialisten) –, aj marxisti obhajovali socializmus. Jediný rozdiel medzi oboma skupinami spočíval vo výbere ľudí, ktorí by mali ovládať najvyšší plánovací úrad: junkeri, profesori a byrokracia hohenzollernovského Pruska, alebo funkcionári sociálnodemokratickej strany a ich pridružených odborov.
Jedinými vážnymi protivníkmi, s ktorými musela schmollerovská škola v Nemecku bojovať, boli teda marxisti. V tomto spore získali marxisti veľmi skoro prevahu. Mali totiž aspoň súbor náuky, akokoľvek chybnej a protirečivej, kým učenie historickej školy bolo skôr popretím akejkoľvek teórie. Pri hľadaní aspoň trochu teoretickej opory si schmollerovská škola krok za krokom začala vypožičiavať z duchovného fondu marxistov. Napokon sám Schmoller do veľkej miery prijal marxistickú náuku o triednom konflikte a o „ideologickom" preniknutí myslenia triednou príslušnosťou mysliteľa. Jeden z jeho priateľov a kolegov profesorov, Wilhelm Lexis, rozvinul teóriu úroku, ktorú Engels označil za parafrázu marxistickej teórie vykorisťovania.6 Bolo dôsledkom spisov zástancov Sozialpolitik, že prívlastok „buržoázny" (bürgerlich) nadobudol v nemeckom jazyku hanlivý nádych.
Drvivá porážka v prvej svetovej vojne otriasla prestížou nemeckých kniežat, aristokratov a byrokratov. Stúpenci historickej školy a Sozialpolitik preniesli svoju vernosť na rozličné odštiepenecké skupiny, z ktorých napokon vzišla Nemecká národnosocialistická robotnícka strana, nacisti.
Priamu líniu, ktorá vedie od diela historickej školy k nacizmu, nemožno ukázať načrtnutím vývoja niektorého zo zakladateľov školy. Veď protagonisti éry Methodenstreit dokončili beh svojho života ešte pred porážkou roku 1918 a vzostupom Hitlera. No život najvýznamnejšieho muža druhej generácie školy ilustruje všetky fázy nemeckej univerzitnej ekonómie v období od Bismarcka po Hitlera.
Werner Sombart bol zďaleka najnadanejším zo Schmollerových žiakov. Mal iba dvadsaťpäť rokov, keď ho jeho učiteľ na vrchole Methodenstreit poveril úlohou zrecenzovať a zničiť Wieserovu knihu Der natürliche Wert. Verný žiak knihu odsúdil ako „úplne nepodloženú".⁶ O dvadsať rokov neskôr sa Sombart chválil, že dobrú časť svojho života zasvätil boju za Marxa.7 Keď v roku 1914 vypukla vojna, Sombart vydal knihu Händler und Helden (Kupci a hrdinovia).8 V nej hrubým a sprostým jazykom zavrhol všetko britské či anglosaské, no predovšetkým britskú filozofiu a ekonómiu, ako prejav nízkej hokynárskej mentality. Po vojne Sombart prepracoval svoju knihu o socializme. Pred vojnou vyšla v deviatich vydaniach.⁹ Kým predvojnové vydania velebili marxizmus, desiate vydanie ho fanaticky napádalo, najmä pre jeho „proletársky" charakter a pre nedostatok vlastenectva a nacionalizmu. O niekoľko rokov sa Sombart pokúsil oživiť Methodenstreit zväzkom plným nadávok proti ekonómom, ktorých myslenie nedokázal pochopiť.9 Potom, keď sa moci chopili nacisti, korunoval literárnu dráhu trvajúcu štyridsaťpäť rokov knihou o nemeckom socializme. Vedúcou myšlienkou tohto diela bolo, že Führer dostáva svoje rozkazy od Boha, najvyššieho Führera vesmíru, a že Führertum je trvalým zjavením.10
Taký bol pokrok nemeckej akademickej ekonómie od Schmollerovho velebenia hohenzollernovských kurfirstov a kráľov po Sombartovo svätorečenie Adolfa Hitlera.
5. Liberalizmus rakúskych ekonómov
Platón sníval o dobrotivom tyranovi, ktorý by múdremu filozofovi zveril moc ustanoviť dokonalý spoločenský systém. Osvietenstvo nevkladalo svoje nádeje do viac-menej náhodného objavenia sa dobre zmýšľajúcich panovníkov a prozreteľných mudrcov. Jeho optimizmus ohľadom budúcnosti ľudstva sa zakladal na dvojakej viere v dobrotu človeka a v jeho rozumnú myseľ. V minulosti dokázala menšina darebákov – skazených kráľov, svätokrádežných kňazov, skorumpovaných šľachticov – páchať zlo. No teraz – podľa osvietenskej náuky –, keď si človek uvedomil silu svojho rozumu, sa už netreba báť návratu do temnoty a pokleskov minulých vekov. Každé nové pokolenie pridá čosi k dobru, ktoré vykonali jeho predkovia. Ľudstvo je tak na prahu nepretržitého napredovania k uspokojivejším pomerom. Ustavičné napredovanie je prirodzenosťou človeka. Je márne nariekať nad údajne stratenou blaženosťou bájneho zlatého veku. Ideálny stav spoločnosti je pred nami, nie za nami.
Väčšinu liberálnych, pokrokových a demokratických politikov devätnásteho storočia, ktorí obhajovali zastupiteľskú vládu a všeobecné volebné právo, viedla pevná dôvera v neomylnosť rozumnej mysle obyčajného človeka. V ich očiach sa väčšiny nemohli mýliť. Myšlienky, ktoré vzišli z ľudu a ktoré schválili voliči, nemohli byť ničím iným než prospešnými pre spoločné blaho.
Je dôležité uvedomiť si, že argumenty, ktoré v prospech zastupiteľskej vlády predkladala malá skupina liberálnych filozofov, boli celkom iné a nezahŕňali nijaký odkaz na údajnú neomylnosť väčšín. Hume poukázal na to, že vláda sa vždy zakladá na mienke. Z dlhodobého hľadiska vždy zvíťazí mienka mnohých. Vláda, ktorú nepodporuje mienka väčšiny, musí skôr či neskôr stratiť svoju moc; ak neabdikuje, mnohí ju násilne zvrhnú. Národy majú napokon moc dosadiť k veslu tých mužov, ktorí sú ochotní vládnuť podľa zásad, ktoré väčšina pokladá za primerané. Z dlhodobého hľadiska niečo také ako nepopulárna vláda udržiavajúca systém, ktorý množstvo odsudzuje ako nespravodlivý, neexistuje. Zmyslom zastupiteľskej vlády nie je to, že väčšiny sú bohorovné a neomylné. Je ním zámer dosiahnuť mierovými prostriedkami napokon nevyhnutné prispôsobenie politického systému a mužov ovládajúcich jeho riadiaci mechanizmus ideológii väčšiny. Hrôzam revolúcie a občianskej vojny sa možno vyhnúť, ak možno neobľúbenú vládu hladko odstrániť pri najbližších voľbách.
Praví liberáli pevne zastávali názor, že trhová ekonomika, jediný ekonomický systém, ktorý zaručuje ustavične napredujúce zlepšovanie hmotného blahobytu ľudstva, môže fungovať iba v ovzduší nerušeného mieru. Obhajovali vládu volených zástupcov ľudu, pretože pokladali za samozrejmé, že iba tento systém trvalo zachová mier tak vo vnútorných, ako aj v zahraničných záležitostiach.
To, čo oddeľovalo týchto pravých liberálov od slepého uctievania väčšiny u samozvaných radikálov, bolo, že svoj optimizmus ohľadom budúcnosti ľudstva nezakladali na mystickej dôvere v neomylnosť väčšín, ale na presvedčení, že sila zdravého logického argumentu je neodolateľná. Neopomínali vidieť, že nesmierna väčšina obyčajných ľudí je príliš tupá a príliš lenivá na to, aby sledovala a vstrebala dlhé reťazce úvah. No dúfali, že tieto masy, práve pre svoju tuposť a lenivosť, si nebudú môcť pomôcť a prijmú myšlienky, ktoré im prinášajú intelektuáli. Od zdravého úsudku vzdelanej menšiny a od jej schopnosti presvedčiť väčšinu očakávali veľkí vodcovia liberálneho hnutia devätnásteho storočia ustavičné zlepšovanie ľudských záležitostí.
V tomto ohľade panovala plná zhoda medzi Carlom Mengerom a jeho dvoma najskoršími nasledovníkmi, Wieserom a Böhm-Bawerkom. Medzi nezverejnenými Mengerovými papiermi objavil profesor Hayek poznámku, ktorá znie: „Niet lepšieho prostriedku na odhalenie nezmyselnosti istého spôsobu uvažovania, než ho nechať prejsť celou jeho dráhou až do konca." Všetci traja sa radi odvolávali na Spinozovu argumentáciu v prvej knihe jeho Etiky, ktorá vrcholí slávnym výrokom „Sane sicut lux se ipsam et tenebras manifestat, sic veritas norma sui et falsi". Na vášnivú propagandu historickej školy aj marxizmu hľadeli pokojne. Boli plne presvedčení, že logicky neudržateľné dogmy týchto frakcií napokon všetci rozumní ľudia odmietnu práve pre ich nezmyselnosť a že masy obyčajných ľudí budú nevyhnutne nasledovať vedenie intelektuálov.11
Múdrosť tohto spôsobu argumentácie spočíva v tom, že sa vyhýba obľúbenej praxi stavať údajnú psychológiu proti logickému uvažovaniu. Je pravda, že omyly v uvažovaní sú často spôsobené sklonom jednotlivca uprednostniť mylný záver pred správnym. Existujú dokonca zástupy ľudí, ktorým ich citové náklonnosti jednoducho bránia v priamom myslení. No od konštatovania týchto skutočností je veľmi ďaleko k náukam, ktoré sa v poslednej generácii vyučovali pod označením „sociológia poznania". Ľudské myslenie a uvažovanie, ľudská veda a technika sú produktom spoločenského procesu v tom zmysle, že jednotlivý mysliteľ stojí pred úspechmi aj omylmi svojich predchodcov a vstupuje s nimi do akejsi virtuálnej diskusie, či už súhlasne, alebo nesúhlasne. Dejiny ideí dokážu urobiť pochopiteľnými zlyhania človeka rovnako ako jeho výkony tým, že analyzujú podmienky, za ktorých žil a pracoval. Iba v tomto zmysle je prípustné odvolávať sa na to, čo sa nazýva duch doby, národa, prostredia. No je to kruhové uvažovanie, ak sa niekto pokúša vysvetliť vznik nejakej myšlienky – tým menej ju ospravedlniť – odvolávaním sa na prostredie jej autora. Idey vždy vyvierajú z mysle jednotlivca a dejiny o nich nemôžu povedať nič viac, než že boli zrodené v určitom okamihu určitým jednotlivcom. Pre mylné myslenie človeka neexistuje iné ospravedlnenie než to, čo raz jedna rakúska vláda vyhlásila v prípade porazeného generála – že nikto nie je zodpovedný za to, že nie je géniom. Psychológia nám môže pomôcť vysvetliť, prečo nejaký človek vo svojom myslení zlyhal. No nijaké takéto vysvetlenie nedokáže premeniť to, čo je mylné, na pravdu.
Rakúski ekonómovia bezvýhradne odmietli logický relativizmus obsiahnutý v učeniach pruskej historickej školy. Proti vyhláseniam Schmollera a jeho nasledovníkov tvrdili, že existuje súbor ekonomických teorém, ktoré platia pre každé ľudské konanie bez ohľadu na čas a miesto, na národné a rasové charakteristiky konajúcich a na ich náboženské, filozofické a etické ideológie.
Veľkosť služby, ktorú títo traja rakúski ekonómovia preukázali tým, že obhajovali vec ekonómie proti márnej kritike historizmu, nemožno preceniť. Zo svojich epistemologických presvedčení neodvodzovali nijaký optimizmus ohľadom budúceho vývoja ľudstva. Čokoľvek možno povedať v prospech správneho logického myslenia, nedokazuje to, že nadchádzajúce generácie ľudí prekonajú svojich predkov v intelektuálnom úsilí a výkonoch. Dejiny ukazujú, že po obdobiach obdivuhodných duchovných výkonov znovu a znovu nasledovali obdobia úpadku a spätného pohybu. Nevieme, či nasledujúca generácia splodí ľudí, ktorí budú schopní pokračovať v línii géniov, čo posledné storočia urobili takými slávnymi. Nevieme nič o biologických podmienkach, ktoré človeku umožňujú urobiť jeden krok vpred v pochode intelektuálneho pokroku. Nemôžeme vylúčiť domnienku, že ďalšiemu intelektuálnemu vzostupu človeka môžu byť položené hranice. A celkom isto nevieme, či na tomto vzostupe nie je bod, za ktorým už intelektuálnym vodcom nebude môcť uspieť v presviedčaní más a v tom, aby ich za sebou viedli.
Záver, ktorý rakúski ekonómovia vyvodili z týchto premís, znel, že hoci je povinnosťou priekopníckej mysle urobiť všetko, čo jej schopnosti umožňujú vykonať, neprislúcha jej robiť propagandu svojim ideám, tým menej používať pochybné metódy na to, aby svoje myšlienky urobila ľuďom prijateľnými. Nestarali sa o náklad svojich spisov. Menger nevydal druhé vydanie svojich slávnych Grundsätze, hoci kniha bola už dávno vypredaná, antikvariátne výtlačky sa predávali za vysoké ceny a vydavateľ ho znovu a znovu nabádal, aby súhlasil.
Hlavnou a jedinou starosťou rakúskych ekonómov bolo prispieť k pokroku ekonómie. Nikdy sa nesnažili získať podporu kohokoľvek inými prostriedkami než presviedčacou silou rozvinutou v ich knihách a článkoch. S ľahostajnosťou hľadeli na skutočnosť, že univerzity v nemecky hovoriacich krajinách, ba dokonca mnohé rakúske univerzity, boli nepriateľské voči ekonómii ako takej a ešte viac voči novým ekonomickým náukám subjektivizmu.
