Liberalizmus

Hoci myšlienkové korene politického liberalizmu siahajú až do klasického staroveku a jeho ideály sa s renesanciou opäť vynárajú v Taliansku, začiatok jeho súvislého vývoja možno len ťažko klásť skôr než do Anglicka 17. storočia. Tam a v Holandsku našlo duchovné nastavenie, ktoré sa už prejavilo v spisoch mužov ako Erazmus a Montaigne, najprv svoj výraz v politických hnutiach; a hoci v mnohom ohľade časovo azda vývoj v Holandsku predchádzal, predsa len boli udalosti a diskusie v Anglicku natoľko ďalekosiahlejšieho účinku (a je aj vplyv vývoja v Nizozemsku ešte príliš nejasný), že politické zápasy v Anglicku medzi rokmi 1603 a 1688 nemožno nepovažovať za vlastný prameň modernej liberálnej idey štátu. Bola to potom strana úspešnej „slávnej revolúcie“ z roku 1688, whigovia, ktorá až do francúzskej revolúcie zostala nositeľkou týchto ideálov, ktoré v dielach Johna Locka našli svoj klasický výraz, teoreticky ich rozpracovali škótski sociálni filozofi od Davida Huma po Dugalda Stewarta a napokon sa prostredníctvom ich žiakov, predovšetkým v „Edinburgh Review“, dočkali širokého rozšírenia.

Komplex ideálov, ktorý túto tradíciu charakterizoval, sa dá najlepšie zhrnúť pod tromi úzko súvisiacimi zásadami „slobody názoru“, „vlády zákona“ a „súkromného vlastníctva“ a s tým spätého konkurenčného hospodárstva.

Z týchto troch princípov je vo viac než jednom ohľade princíp slobody názoru najdôležitejší. Tak presvedčenie, že iba slobodná diskusia vedie k postupnému prekonávaniu omylu a že aj to, čo sa veľkej väčšine (alebo dokonca „znalcom“) dnes javí ako nepochybný omyl, môže v sebe niesť zárodok budúceho nového poznania, ako aj s tým spojené pochopenie moci ideí ako rozhodujúcej sily formujúcej spoločnosť, sú azda najcharakteristickejšími a najďalekosiahlejšími prvkami liberálnej tradície. Počnúc zápasom o náboženskú slobodu a slobodu svedomia (s Rogerom Williamsom v amerických kolóniách ako jej najdôležitejším raným priekopníkom) sa všeobecná zásada postupne presadila ako sloboda tlače, sloboda slova a zhromažďovania a ako akademická sloboda vyučovania. Od klasických formulácií Johna Miltona v 17. storočí až po málo známe, no vecne azda najuspokojivejšie zhrnutie liberálneho argumentu od Samuela Baileyho a neskôr od Johna Stuarta Milla a Waltera Bagehota existoval v tejto oblasti v Anglicku súvislý vývoj, ktorý kontinentálna Európa dohnala až v explozívnych výbuchoch revolúcií rokov 1789 a 1848. Jeho najdôležitejším dôsledkom je v krajinách so starou liberálnou tradíciou hlboko zakorenené presvedčenie, že každej zmene spoločenského poriadku musí predchádzať zmena prevládajúcich názorov, a preto musí byť každé sľubné reformné hnutie zamerané na dlhodobý horizont, a predovšetkým že pri prakticky každej forme vlády je v poslednom dôsledku verejná mienka tým, čo určuje politiku.

Sotva menej zásadný než tento prvý princíp a úzko s ním spätý je princíp vlády zákona alebo „právneho štátu“. Podstatné je tu prísne viazanie každého výkonu moci a pevné, akúkoľvek svojvôľu vylučujúce pravidlá, pravidlá, ktoré sa rovnakým spôsobom uplatňujú na všetkých členov spoločnosti a zároveň v konkrétnom prípade neviažu vlády o nič menej než ovládaných. Cieľom tejto zásady je odstránenie všetkých privilégií vytvorených právnym poriadkom, t. j. formálna rovnosť pred zákonom, a zároveň, ako to už s plnou zreteľnosťou vyjadril John Locke, všeobecné zmenšenie moci, ktorú ľudia vykonávajú nad ľuďmi. Jej základom je túžba rozšíriť oblasť slobody rozhodovania jednotlivca čo najviac, urobiť zásahy štátnej moci viazaním na pevné pravidlá čo najviac predvídateľnými a zároveň ich obmedziť na také prípady, v ktorých nie sú určené na zvýhodnenie známych osôb, ale na to, aby pre všetkých ponúkli priaznivejšie príležitosti, pričom sa však jednotlivcovi ponechá, ako ich využije. Nie vždy sa rozpozná, že tento spočiatku čisto formálny princíp v skutočnosti zahŕňa veľmi ďalekosiahle vecné obmedzenie rozsahu prípustnej štátnej činnosti: ak musí štát rôznych ľudí napriek rôznym vlohám a postaveniu zaobchádzať rovnako, výsledok musí byť nerovný; a aby napríklad osobám nerovnakým v ich schopnostiach zaistil rovnaké šance, musel by s nimi zaobchádzať nerovnako. Práve to však zásada rovnosti pred zákonom vylučuje.

Tretím základným prvkom je sčasti dôsledok a zároveň predpoklad predchádzajúcich: uznanie súkromného vlastníctva, predovšetkým aj výrobných prostriedkov, a tým aj vlastnej zodpovednosti jednotlivca za ich použitie a za zabezpečenie vlastnej obživy. „Life, Liberty, and Property“ bola klasická formula slobodomyseľných Angličanov 17. a 18. storočia a dokonca aj v sociálnom ohľade najradikálnejšia skupina anglickej občianskej vojny, „Levellers“ (často neprávom považovaní za predchodcov socializmu), urobila z nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva jeden zo svojich ústredných programových bodov. V skutočnosti najtesnejšie súvisí sloboda vlastníctva a zmluvy s vládou zákona: jedno nie je možné bez druhého. Požiadavka hospodárskej slobody sa však vedome vlastne nastolila až potom, keď jej ďalekosiahle skutočné uskutočnenie ukázalo jej výhody. Zápas proti privilégiám a o obmedzenie moci kráľa sa spočiatku viedol v záujme rovnoprávnosti štátnych občanov; a jeho dôsledkom bolo, že vplyv správy na hospodárstvo sa znížil na minimum. Adam Smith v podstate musel už len obhajovať rozšírenie princípu, ktorý vo vnútrozemí do veľkej miery platil a bol úspešný, na zahraničný obchod a k tomu ukázať, prečo sa hospodárska sloboda osvedčila ako taká úspešná.

Je dôležité všimnúť si, že učenie tohto staršieho liberalizmu sa v podstate vzťahovalo len na predmet štátnej činnosti, nie však na formu vlády. Z jeho všeobecnej nechuti voči akémukoľvek použitiu sily vo vnútorných i vonkajších vzťahoch štátov azda vyplývalo, že starší liberalizmus musel v otázke, kto by mal vykonávať vládnu moc, prikláňať k jedinej známej metóde pokojného rozhodnutia, k metóde väčšinového rozhodovania: „Radšej hlavy počítať, než ich rozbíjať.“ Ale v podstate mu viac záležalo na zmenšení dôležitosti politických rozhodnutí než na tom, kto ich vykonáva.