Praxeológia: metodológia rakúskej ekonómie

Praxeológia je charakteristická metodológia rakúskej školy. Tento pojem prvý raz použil na rakúsku metódu Ludwig von Mises, ktorý bol nielen hlavným tvorcom a rozpracovateľom tejto metodológie, ale aj ekonómom, ktorý ju najúplnejšie a najúspešnejšie uplatnil pri budovaní ekonomickej teórie. Hoci je praxeologická metóda – mierne povedané – v súčasnej ekonómii, ako aj v spoločenských vedách všeobecne a vo filozofii vedy nemoderná, bola základnou metódou skoršej rakúskej školy, ako aj značnej časti staršej klasickej školy, najmä J. B. Saya a Nassaua W. Seniora.

Praxeológia spočíva na základnej axióme, že jednotlivé ľudské bytosti konajú, čiže na prvotnom fakte, že jednotlivci uskutočňujú vedomé činy smerujúce k zvoleným cieľom. Tento pojem konania kontrastuje s čisto reflexívnym, čiže mimovoľným správaním, ktoré nie je zamerané na ciele. Praxeologická metóda rozvíja slovnou dedukciou logické dôsledky tohto prvotného faktu. Stručne povedané, praxeologická ekonómia je štruktúrou logických dôsledkov faktu, že jednotlivci konajú. Táto štruktúra je vybudovaná na základnej axióme konania a má niekoľko vedľajších axióm, ako napríklad to, že jednotlivci sa navzájom líšia a že ľudské bytosti pokladajú voľný čas za hodnotný statok. Každého, kto je skeptický voči odvodeniu celého systému ekonómie z takého jednoduchého základu, odkazujem na Misesovo dielo Human Action. Okrem toho, keďže praxeológia začína pravdivou axiómou A, všetky tvrdenia, ktoré možno z tejto axiómy odvodiť, musia byť takisto pravdivé. Lebo ak A implikuje B a A je pravdivé, potom aj B musí byť pravdivé.

Uvážme niektoré z bezprostredných dôsledkov axiómy konania. Konanie implikuje, že správanie jednotlivca je účelové, čiže stručne povedané, že je zamerané na ciele. Okrem toho fakt jeho konania implikuje, že vedome zvolil určité prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov. Keďže si želá tieto ciele dosiahnuť, musia preňho byť hodnotné; podľa toho musí mať hodnoty, ktoré riadia jeho voľby. To, že používa prostriedky, implikuje, že verí, že má technologickú znalosť o tom, že určité prostriedky dosiahnu jeho želané ciele. Všimnime si, že praxeológia nepredpokladá, že voľba hodnôt alebo cieľov nejakej osoby je múdra či správna, ani že si zvolila technologicky správnu metódu ich dosiahnutia. Praxeológia tvrdí len to, že konajúci jednotlivec si osvojuje ciele a verí – či už mylne, alebo správne –, že ich môže dosiahnuť použitím určitých prostriedkov.

Okrem toho sa každé konanie v reálnom svete musí odohrávať v čase; každé konanie sa odohráva v nejakej prítomnosti a je zamerané na budúce (bezprostredné alebo vzdialené) dosiahnutie nejakého cieľa. Ak by všetky túžby nejakej osoby mohli byť okamžite naplnené, nebol by vôbec nijaký dôvod, aby konala.¹ Okrem toho to, že človek koná, implikuje, že verí, že konanie bude mať význam; inými slovami, že stav vecí vyplývajúci z konania uprednostní pred stavom vyplývajúcim z nekonania. Konanie teda implikuje, že človek nemá vševedúcu znalosť budúcnosti; lebo ak by mal takúto znalosť, nijaké jeho konanie by nemalo nijaký význam. Konanie teda implikuje, že žijeme vo svete neistej, čiže nie celkom istej budúcnosti. Podľa toho môžeme našu analýzu konania upraviť tak, že človek sa rozhodne použiť prostriedky podľa technologického plánu v prítomnosti, pretože očakáva, že svoje ciele dosiahne v nejakom budúcom čase.

Fakt, že ľudia konajú, nevyhnutne implikuje, že použité prostriedky sú vzhľadom na želané ciele vzácne; lebo ak by všetky prostriedky neboli vzácne, ale nadmieru hojné, ciele by už boli dosiahnuté a nebola by potreba konania. Inak povedané, zdroje, ktoré sú nadmieru hojné, už neplnia funkciu prostriedkov, pretože už nie sú predmetmi konania. Vzduch je teda nevyhnutný pre život, a tým aj pre dosahovanie cieľov; keďže však vzduch je nadmieru hojný, nie je predmetom konania, a preto ho nemožno považovať za prostriedok, ale skôr za to, čo Mises nazval „všeobecnou podmienkou ľudského blahobytu". Tam, kde vzduch nie je nadmieru hojný, sa môže stať predmetom konania, napríklad tam, kde je žiaduci chladný vzduch a teplý vzduch sa premieňa pomocou klimatizácie. Aj pri absurdne nepravdepodobnom príchode Edenu (alebo toho, čo sa pred niekoľkými rokmi v niektorých kruhoch pokladalo za bezprostredne hroziaci svet „po vzácnosti"), v ktorom by všetky túžby mohli byť naplnené okamžite, by stále existoval aspoň jeden vzácny prostriedok: čas jednotlivca, ktorého každá jednotka, ak je pridelená jednému účelu, nevyhnutne nie je pridelená nejakému inému cieľu.²

Také sú niektoré z bezprostredných dôsledkov axiómy konania. Dospeli sme k nim odvodením logických dôsledkov existujúceho faktu ľudského konania, a teda sme z pravdivej axiómy odvodili pravdivé závery. Okrem toho, že tieto závery nemožno „testovať" historickými či štatistickými prostriedkami, niet ani potreby ich testovať, keďže ich pravdivosť už bola ustanovená. Historický fakt vstupuje do týchto záverov len tým, že určuje, ktorá vetva teórie je v ktoromkoľvek konkrétnom prípade použiteľná. Tak pre Crusoa a Piatka na ich pustom ostrove je praxeologická teória peňazí len akademickým, a nie aktuálne použiteľným záujmom. Úplnejšia analýza vzťahu medzi teóriou a históriou v praxeologickom rámci sa bude posudzovať nižšie.

Táto axiomaticko-deduktívna metóda má teda dve časti: proces dedukcie a epistemologický status samotných axióm. Po prvé, je tu proces dedukcie; prečo sú prostriedkom skôr slovná než matematická logika?³ Bez toho, aby sme tu uviedli komplexnú rakúsku argumentáciu proti matematickej ekonómii, možno okamžite uviesť jeden bod: nech čitateľ vezme dôsledky pojmu konania, ako bol doteraz v tejto state rozvinutý, a pokúsi sa ich vyjadriť v matematickej forme. A aj keby sa to dalo urobiť, čo by sa tým dosiahlo okrem drastickej straty významu v každom kroku deduktívneho procesu? Matematická logika je primeraná pre fyziku – vedu, ktorá sa stala vzorovou vedou, ktorú by podľa presvedčenia moderných pozitivistov a empiristov mali napodobňovať všetky ostatné spoločenské a prírodné vedy. Vo fyzike sú axiómy, a teda aj dedukcie, samy osebe čisto formálne a nadobúdajú význam len „operatívne", pokiaľ dokážu vysvetliť a predpovedať dané fakty. Naopak, v praxeológii, v analýze ľudského konania, sú samotné axiómy známe ako pravdivé a významové. V dôsledku toho je aj každý slovný krok dedukcie pravdivý a významový; lebo je to veľká kvalita slovných tvrdení, že každé z nich je významové, zatiaľ čo matematické symboly samy osebe významové nie sú. Tak lord Keynes, sotva rakúšan a sám významný matematik, vzniesol voči matematickej symbolike v ekonómii túto kritiku:

Je veľkou chybou symbolických pseudomatematických metód formalizácie systému ekonomickej analýzy, že výslovne predpokladajú prísnu nezávislosť medzi zúčastnenými faktormi a strácajú všetku svoju presvedčivosť a autoritu, ak sa táto hypotéza zamietne: zatiaľ čo v bežnej reči, kde nemanipulujeme naslepo, ale po celý čas vieme, čo robíme a čo slová znamenajú, môžeme si „v zadnej časti hlavy" uchovať nevyhnutné výhrady a kvalifikácie a úpravy, ktoré musíme neskôr urobiť, a to spôsobom, akým nedokážeme uchovať zložité parciálne diferenciály „vzadu" za niekoľkými stranami algebry, ktorá predpokladá, že všetky zaniknú. Príliš veľká časť nedávnej „matematickej" ekonómie sú iba zlepeniny, rovnako nepresné ako počiatočné predpoklady, na ktorých spočívajú, a ktoré dovoľujú autorovi stratiť z dohľadu zložitosti a vzájomné závislosti reálneho sveta v bludisku okázalých a neužitočných symbolov.⁴

Navyše, aj keby sa slovná ekonómia dala úspešne preložiť do matematických symbolov a potom opäť preložiť do angličtiny, aby sa závery vysvetlili, tento proces nemá zmysel a porušuje veľkú vedeckú zásadu Occamovej britvy: vyhýbať sa zbytočnému rozmnožovaniu entít.⁵

Často sa tvrdí, že preklad takého pojmu, ako je maximum, z bežného do matematického jazyka zahŕňa zlepšenie logickej presnosti tohto pojmu, ako aj širšie možnosti jeho použitia. Nedostatok matematickej presnosti v bežnom jazyku však odráža práve správanie jednotlivých ľudských bytostí v reálnom svete... Mohli by sme mať podozrenie, že preklad do matematického jazyka sám osebe implikuje navrhovanú premenu ľudských ekonomických aktérov na faktických robotov.⁶

Podobne jeden z prvých metodológov v ekonómii, Jean-Baptiste Say, vyčítal matematickým ekonómom, že

nedokázali vyjadriť tieto otázky v analytickom jazyku bez toho, aby ich nezbavili ich prirodzenej zložitosti pomocou zjednodušení a svojvoľných vynechaní, ktorých dôsledky, nesprávne odhadnuté, vždy podstatne menia podmienky problému a prekrúcajú všetky jeho výsledky.⁷

Nedávno Boris Ischboldin zdôraznil rozdiel medzi slovnou, čiže „jazykovou" logikou („skutočnou analýzou myšlienky vyjadrenej v jazyku, ktorý vystihuje skutočnosť, ako je uchopená v spoločnej skúsenosti") a „konštruktovou" logikou, ktorá je „aplikáciou kvantitatívnych (ekonomických) údajov na konštrukty matematiky a symbolickej logiky, ktoré konštrukty môžu, ale nemusia mať reálne ekvivalenty".⁸

D. Van Nostrand, 1956), s. 227 [a pretlačené v Logic of Action One]; Rothbard, Man, Economy, and State, 2 zv. (Princeton: D Van Nostrand, 1962), 1:65-66. O matematickej logike ako podriadenej slovnej logike pozri Rene Poirier, „Logique", in Vocabulaire technique et critique de la philosophie, Andre Lalande, ed., ⁶ᵗʰ vyd. Rev. (Paris: Presses Universitaires de France, 1951), s. 574-75.

Hoci sám matematický ekonóm, matematik a syn Carla Mengera napísal ostrú kritiku predstavy, že matematické vyjadrenie v ekonómii je nevyhnutne presnejšie než bežný jazyk:

Uvážme napríklad výroky (2) Vyššej cene statku zodpovedá nižší (alebo v každom prípade nie vyšší) dopyt.

(2') Ak $p$p označuje cenu statku a $q$q dopyt po ňom, potom

$q=f\left(p\right)\text{ and }dq/dp=f^{\prime }\left(p\right)\le 0$q=f(p) and dq/dp=f′(p)≤0

Tí, čo pokladajú vzorec (2') za presnejší alebo „matematickejší" než vetu (2), sú v úplnom omyle... jediný rozdiel medzi (2) a (2') je tento: keďže (2') sa obmedzuje na funkcie, ktoré sú diferencovateľné a ktorých grafy preto majú dotyčnice (čo z ekonomického hľadiska nie je hodnovernejšie než zakrivenie), veta (2) je všeobecnejšia, no v nijakom prípade nie je menej presná: má rovnakú matematickú presnosť ako (2').⁹

Ak prejdeme od dedukčného procesu k samotným axiómam, aký je ich epistemologický status? Tu sú problémy zatemnené názorovým rozdielom vnútri praxeologického tábora, najmä pokiaľ ide o povahu základnej axiómy konania. Ludwig von Mises ako prívrženec kantovskej epistemológie tvrdil, že pojem konania je a priori voči akejkoľvek skúsenosti, pretože je – podobne ako zákon príčiny a následku – súčasťou „podstatného a nevyhnutného charakteru logickej štruktúry ľudskej mysle".¹⁰ Bez toho, aby som sa príliš ponoril do kalných vôd epistemológie, ja by som ako aristotelik a novotomista poprel akékoľvek takéto údajné „zákony logickej štruktúry", ktoré ľudská myseľ nevyhnutne vnucuje chaotickej štruktúre reality. Namiesto toho by som všetky takéto zákony nazval „zákonmi reality", ktoré myseľ uchopuje skúmaním a usúvzťažňovaním faktov skutočného sveta. Môj názor je, že základná axióma a vedľajšie axiómy sú odvodené zo skúsenosti reality, a sú teda v najširšom zmysle empirické. Súhlasil by som s aristotelovsky realistickým názorom, že jeho náuka je radikálne empirická, oveľa viac než pohumovský empirizmus, ktorý dominuje modernej filozofii. John Wild tak napísal:

Je nemožné zredukovať skúsenosť na súbor izolovaných dojmov a atomárnych jednotiek. S rovnakou evidenciou a istotou je daná aj vzťahová štruktúra. Bezprostredné dáta sú plné určitej štruktúry, ktorú myseľ ľahko abstrahuje a uchopuje ako univerzálne podstaty alebo možnosti.¹¹

Navyše jedným z všadeprítomných dát celej ľudskej skúsenosti je existencia; ďalším je vedomie, čiže uvedomovanie. Na rozdiel od kantovského názoru Harmon Chapman napísal, že

poňatie je istý druh uvedomovania, spôsob uchopovania vecí alebo ich chápania, a nie údajná subjektívna manipulácia s takzvanými všeobecninami alebo univerzáliami, ktoré sú vo svojom pôvode výlučne „mentálne" alebo „logické" a svojou povahou nepoznávacie.

Že poňatie pri takomto prenikaní do dát zmyslov tieto dáta zároveň syntetizuje, je zrejmé. No syntéza, o ktorú tu ide, na rozdiel od Kantovej syntézy nie je predchádzajúcou podmienkou vnímania, predošlým procesom konštituovania vnímania aj jeho predmetu, ale skôr poznávacou syntézou v uchopovaní, teda zjednotením alebo „chápaním", ktoré je jedným s uchopovaním samým. Inými slovami, vnímanie a skúsenosť nie sú výsledkami či konečnými produktmi syntetického procesu a priori, ale sú samy syntetickým alebo súhrnným uchopovaním, ktorého štruktúrovaná jednota je predpísaná výlučne povahou skutočného, teda zamýšľanými predmetmi v ich pospolitosti, a nie vedomím samým, ktorého (poznávacou) povahou je uchopovať skutočné – tak, ako je.¹²

Ak sú v širšom zmysle axiómy praxeológie radikálne empirické, majú ďaleko od pohumovského empirizmu, ktorý preniká modernou metodológiou sociálnych vied. Okrem predchádzajúcich úvah platí, že (1) sú tak široko založené na spoločnej ľudskej skúsenosti, že len čo sú vyslovené, stávajú sa samozrejmými, a teda nespĺňajú módne kritérium „falzifikovateľnosti"; (2) spočívajú, najmä axióma konania, na univerzálnej vnútornej skúsenosti, ako aj na vonkajšej skúsenosti, to znamená, že dôkaz je reflexívny skôr než čisto fyzický; a (3) sú teda a priori voči zložitým historickým udalostiam, na ktoré moderný empirizmus obmedzuje pojem „skúsenosť".¹³

Say, azda prvý praxeológ, vysvetlil odvodenie axióm ekonomickej teórie takto:

Odtiaľ pochádza výhoda, ktorej sa teší každý, kto môže na základe jasného a presného pozorovania ustáliť existenciu týchto všeobecných faktov, preukázať ich súvislosť a vyvodiť ich dôsledky. Vyplývajú práve tak isto z povahy vecí ako zákony hmotného sveta. My si ich nevymýšľame; sú to výsledky, ktoré nám odhaľuje uvážlivé pozorovanie a analýza...

Politická ekonómia... sa skladá z niekoľkých základných princípov a z veľkého množstva dôsledkov či záverov vyvodených z týchto princípov... ktoré môže pripustiť každá uvažujúca myseľ.¹⁴

Friedrich A. Hayek bystro opísal praxeologickú metódu v protiklade k metodológii fyzikálnych vied a takisto zdôraznil široko empirickú povahu praxeologických axióm:

Postavenie človeka... spôsobuje, že podstatné základné fakty, ktoré potrebujeme na vysvetlenie spoločenských javov, sú súčasťou spoločnej skúsenosti, súčasťou látky nášho myslenia. V sociálnych vedách sú to prvky zložitých javov, ktoré sú známe nad akúkoľvek možnosť sporu. V prírodných vedách ich možno prinajlepšom iba dohadovať. Existencia týchto prvkov je natoľko istejšia než akékoľvek pravidelnosti v zložitých javoch, ktoré z nich vznikajú, že práve ony tvoria skutočne empirický činiteľ v sociálnych vedách. Možno len ťažko pochybovať o tom, že práve toto odlišné postavenie empirického činiteľa v procese uvažovania v oboch skupinách disciplín je koreňom mnohého zmätku ohľadom ich logického charakteru. Podstatný rozdiel je v tom, že v prírodných vedách musí proces dedukcie vychádzať z istej hypotézy, ktorá je výsledkom induktívnych zovšeobecnení, kým v sociálnych vedách vychádza priamo zo známych empirických prvkov a používa ich na nájdenie pravidelností v zložitých javoch, ktoré priame pozorovania nemôžu ustáliť. Sú to takpovediac empiricky deduktívne vedy, postupujúce od známych prvkov k pravidelnostiam v zložitých javoch, ktoré nemožno ustáliť priamo.¹⁵

Podobne J.E. Cairnes napísal:

Ekonóm začína so znalosťou posledných príčin. Hneď na začiatku svojho podujatia je už v postavení, ktoré fyzik dosahuje až po veky namáhavého výskumu... Na objavenie takýchto premís nie je potrebný nijaký zložitý proces indukcie... a to z toho dôvodu, že máme, alebo môžeme mať, ak sa rozhodneme obrátiť svoju pozornosť k danému predmetu, priame poznanie týchto príčin vo svojom vedomí toho, čo sa odohráva v našej vlastnej mysli, a v informáciách, ktoré nám naše zmysly... sprostredkúvajú o vonkajších faktoch.¹⁶

Nassau W. Senior to vyjadril takto:

Fyzikálne vedy, ktoré sa myslou zaoberajú len druhotne, čerpajú svoje premisy <%2> takmer výlučne z pozorovania alebo hypotézy... Na druhej strane mentálne vedy a mentálne umenia čerpajú svoje premisy hlavne z vedomia. Predmetmi, ktorými sa prevažne zaoberajú, sú pochody ľudskej mysle. [Tieto premisy sú] veľmi málopočetné všeobecné výroky, ktoré sú výsledkom pozorovania alebo vedomia a ktoré takmer každý človek, len čo ich počuje, pripúšťa ako dôverne známe svojmu mysleniu, alebo aspoň ako zahrnuté vo svojom predošlom poznaní.¹⁷

Mises, komentujúc svoj úplný súhlas s touto pasážou, napísal, že tieto „bezprostredne evidentné výroky" sú „apriorického pôvodu... pokiaľ niekto nechce nazvať apriorickým poznaním vnútornú skúsenosť".¹⁸

K čomu Marian Bowley, Seniorova životopiskyňa, oprávnene poznamenáva:

Jediný zásadný rozdiel medzi Misesovým všeobecným postojom a Seniorovým spočíva v Misesovom zjavnom popretí možnosti používať akékoľvek všeobecné empirické dáta, t. j. fakty všeobecného pozorovania, ako počiatočné premisy. Tento rozdiel sa však zakladá na Misesových základných predstavách o povahe myslenia, a hoci má všeobecný filozofický význam, má len malú osobitnú relevanciu pre ekonomickú metódu ako takú.¹⁹

Treba poznamenať, že pre Misesa je a priori iba základná axióma konania; pripúšťal, že vedľajšie axiómy o rozmanitosti ľudstva a prírody a o voľnom čase ako spotrebnom statku sú široko empirické.

Moderná pokantovská filozofia mala veľké ťažkosti pojať samozrejmé výroky, ktoré sa vyznačujú práve svojou silnou a evidentnou pravdivosťou, a nie tým, že by boli testovateľnými hypotézami, ktoré sa podľa súčasnej módy považujú za „falzifikovateľné". Niekedy sa zdá, že empiristi používajú módnu dichotómiu analytické – syntetické, ako to vytkol filozof Hao Wang, na to, aby sa zbavili teórií, ktoré sa im ťažko vyvracajú, tým, že ich odmietnu buď ako nutne zamaskované definície, alebo ako sporné a neisté hypotézy.²⁰

Čo však ak podrobíme analýze tú vychvaľovanú „evidenciu" moderných pozitivistov a empiristov? Čo je to? Zisťujeme, že existujú dva typy takejto evidencie, ktorá buď potvrdzuje, alebo vyvracia výrok: (1) ak porušuje zákony logiky, napríklad implikuje, že $A=-A$A=−A; alebo (2) ak je potvrdený empirickými faktami (ako v laboratóriu), ktoré môže overiť mnoho osôb. Lenže čo je povahou takejto „evidencie" iné, než privedenie výrokov, ktoré boli dovtedy zahmlené a nejasné, rozličnými prostriedkami do jasného a evidentného pohľadu, teda evidentného pre vedeckých pozorovateľov? Skrátka, logické alebo laboratórne procesy slúžia na to, aby „ja" rozličných pozorovateľov urobili evidentným, že výroky sú buď potvrdené, alebo vyvrátené, alebo – ak použijeme nemódnu terminológiu – buď pravdivé, alebo nepravdivé. Lenže v takom prípade majú výroky, ktoré sú bezprostredne evidentné pre „ja" pozorovateľov, prinajmenšom rovnako dobré vedecké postavenie ako ostatné, v súčasnosti prijateľnejšie formy evidencie. Alebo, ako to vyjadril tomistický filozof John J. Toohey,

Dokazovať znamená robiť evidentným niečo, čo evidentné nie je. Ak je istá pravda alebo výrok samozrejmý, je zbytočné pokúšať sa ho dokázať; pokúšať sa ho dokázať by znamenalo pokúšať sa urobiť evidentným niečo, čo už evidentné je.²¹

Najmä axióma konania by mala byť podľa aristotelovskej filozofie nespochybniteľná a samozrejmá, keďže kritik, ktorý sa ju pokúša vyvrátiť, zisťuje, že ju musí použiť v procese údajného vyvrátenia. Tak je axióma o existencii ľudského vedomia preukázaná ako samozrejmá tým faktom, že samotný akt popretia existencie vedomia musí vykonať vedomá bytosť. Filozof R.P. Phillips nazval túto vlastnosť samozrejmej axiómy „bumerangovým princípom", keďže „aj keď ho od seba odhodíme, opäť sa k nám vracia".²² Podobný rozpor stojí pred človekom, ktorý sa pokúša vyvrátiť axiómu ľudského konania. Lebo tým sa ipso facto stáva osobou, ktorá vykonáva vedomú voľbu prostriedkov v snahe dospieť k prijatému cieľu: v tomto prípade k cieľu či zámeru pokúsiť sa vyvrátiť axiómu konania. Používa konanie pri pokuse vyvrátiť pojem konania.

Pravdaže, niekto môže povedať, že popiera existenciu samozrejmých princípov alebo iných ustálených právd skutočného sveta, no toto holé vyslovenie nemá nijakú epistemologickú platnosť. Ako Toohey poukázal,

Človek môže povedať, čokoľvek sa mu zachce, ale nemôže si myslieť ani urobiť, čokoľvek sa mu zachce. Môže povedať, že videl okrúhly štvorec, no nemôže si myslieť, že videl okrúhly štvorec. Ak chce, môže povedať, že videl koňa, ktorý sa viezol obkročmo na svojom vlastnom chrbte, no budeme vedieť, čo si máme o ňom myslieť, ak to povie.²³

Metodológia moderného pozitivizmu a empirizmu zlyháva aj vo fyzikálnych vedách, na ktoré sa hodí oveľa lepšie než na vedy o ľudskom konaní; vskutku zlyháva osobitne tam, kde sa oba typy disciplín prepájajú. Tak fenomenológ Alfred Schütz, Misesov žiak vo Viedni, ktorý bol priekopníkom v aplikovaní fenomenológie na sociálne vedy, poukázal na rozpor v tom, ako empiristi trvajú na princípe empirickej overiteľnosti vo vede, a zároveň popierajú existenciu „iných myslí" ako neoveriteľnú. No kto má vykonávať to laboratórne overovanie, ak nie práve tie isté „iné mysle" zhromaždených vedcov? Schütz napísal:

Nie je... pochopiteľné, že tí istí autori, ktorí sú presvedčení, že inteligencia iných ľudských bytostí nie je nijako overiteľná, majú takú dôveru v samotný princíp overiteľnosti, ktorý možno uskutočniť len prostredníctvom spolupráce s inými.²⁶

Moderní empiristi tak ignorujú nevyhnutné predpoklady práve tej vedeckej metódy, ktorej sa zastávajú. Pre Schütza je poznanie takýchto predpokladov „empirické" v najširšom zmysle,

za predpokladu, že tento pojem neobmedzíme na zmyslové vnímanie predmetov a udalostí vo vonkajšom svete, ale zahrnieme doň aj skúsenostnú formu, prostredníctvom ktorej myslenie zdravého rozumu v každodennom živote chápe ľudské konania a ich výsledok z hľadiska ich základných motívov a cieľov.²⁴

Keď sme sa zaoberali povahou praxeológie, jej postupmi a axiómami a jej filozofickými základmi, uvážme teraz, aký je vzťah medzi praxeológiou a ostatnými disciplínami, ktoré skúmajú ľudské konanie. Konkrétne, aké sú rozdiely medzi praxeológiou a technológiou, psychológiou, históriou a etikou – ktoré sa všetky istým spôsobom zaoberajú ľudským konaním?

Stručne povedané, praxeológia pozostáva z logických dôsledkov univerzálneho formálneho faktu, že ľudia konajú, že používajú prostriedky na to, aby sa pokúsili dosiahnuť zvolené ciele. Technológia sa zaoberá obsahovým problémom, ako dosiahnuť ciele osvojením prostriedkov. Psychológia sa zaoberá otázkou, prečo si ľudia osvojujú rôzne ciele a ako pri ich osvojovaní postupujú. Etika sa zaoberá otázkou, aké ciele alebo hodnoty by si ľudia mali osvojiť. A história sa zaoberá cieľmi, ktoré boli osvojené v minulosti, aké prostriedky sa použili v snahe ich dosiahnuť – a aké boli dôsledky týchto konaní.

Praxeológia, alebo konkrétne ekonomická teória, je tak jedinečnou disciplínou v rámci spoločenských vied; lebo na rozdiel od ostatných sa nezaoberá obsahom ľudských hodnôt, cieľov a konaní – nie tým, čo ľudia urobili, ako konali alebo ako by mali konať –, ale výlučne faktom, že ciele majú a konajú, aby ich dosiahli. Zákony úžitku, dopytu, ponuky a ceny platia bez ohľadu na typ žiadaných alebo produkovaných tovarov a služieb. Ako napísal Joseph Dorfman o diele Herberta J. Davenporta Outlines of Economic Theory (1896): Etický charakter túžob nebol základnou súčasťou jeho skúmania. Ľudia pracovali a podstupovali strádanie pre „whisky, cigary a zlodejské páčidlá," povedal, „rovnako ako pre potraviny, sochárske diela či žatevné stroje." Pokiaľ boli ľudia ochotní kupovať a predávať „pochabosť a zlo," uvedené tovary boli ekonomickými faktormi s trhovým postavením, pretože úžitok ako ekonomický termín znamenal iba prispôsobivosť ľudským túžbam. Pokiaľ po nich ľudia túžili, uspokojovali potrebu a boli motívmi výroby. Ekonómia preto nepotrebovala skúmať pôvod volieb.²⁵

Praxeológia, ako aj zdravé aspekty ostatných spoločenských vied, spočíva na metodologickom individualizme, na fakte, že iba jednotlivci cítia, hodnotia, myslia a konajú. Individualizmus jeho kritici vždy obviňovali – a vždy nesprávne – z predpokladu, že každý jednotlivec je hermeticky uzavretý „atóm," odrezaný od iných osôb a nimi neovplyvnený. Toto absurdné nesprávne pochopenie metodologického individualizmu je koreňom triumfálneho dôkazu J. K. Galbraitha v diele The Affluent Society (Boston: Houghton Mifflin, 1958), že hodnoty a voľby jednotlivcov sú ovplyvnené inými osobami, a teda že ekonomická teória je údajne neplatná. Galbraith zo svojho dôkazu tiež vyvodil, že tieto voľby sú, pretože sú ovplyvnené, umelé a nelegitímne. Skutočnosť, že praxeologická ekonomická teória spočíva na univerzálnom fakte individuálnych hodnôt a volieb, znamená, opakujúc Dorfmanovo zhrnutie Davenportovho myslenia, že ekonomická teória „nepotrebuje skúmať pôvod volieb." Ekonomická teória nie je založená na absurdnom predpoklade, že každý jednotlivec dospieva k svojim hodnotám a voľbám vo vákuu, odrezaný od ľudského vplyvu. Je zrejmé, že jednotlivci sa neustále navzájom učia a ovplyvňujú. Ako napísal F. A. Hayek vo svojej právom slávnej kritike Galbraitha „The Non Sequitur of the 'Dependence Effect'":

Argument profesora Galbraitha by sa dal ľahko použiť, bez akejkoľvek zmeny podstatných pojmov, na preukázanie bezcennosti literatúry alebo akejkoľvek inej formy umenia. Túžba jednotlivca po literatúre určite nie je u neho pôvodná v tom zmysle, že by ju zakúšal, keby sa literatúra neprodukovala. Znamená to potom, že produkciu literatúry nemožno obhájiť ako uspokojovanie túžby, pretože je to len produkcia, ktorá dopyt vyvoláva?²⁶

Skutočnosť, že ekonómia rakúskej školy spočíva od začiatku pevne na analýze faktu individuálnych subjektívnych hodnôt a volieb, žiaľ viedla raných rakúskych ekonómov k prijatiu pojmu psychologická škola. Výsledkom bol rad nesprávne zameraných kritík, že do ekonomickej teórie neboli zapracované najnovšie poznatky psychológie. Viedlo to tiež k mylným predstavám, ako napríklad že zákon klesajúceho medzného úžitku spočíva na nejakom psychologickom zákone nasýtenia túžob. V skutočnosti, ako pevne zdôraznil Mises, tento zákon je skôr praxeologický než psychologický a nemá nič spoločné s obsahom túžob, napríklad s tým, že desiata lyžička zmrzliny môže chutiť menej príjemne než deviata. Namiesto toho ide o praxeologickú pravdu, odvodenú z povahy konania, že prvá jednotka statku bude pridelená svojmu najhodnotnejšiemu použitiu, ďalšia jednotka ďalšiemu najhodnotnejšiemu, a tak ďalej.²⁷ V jednom bode, a iba v jednom jedinom bode, však praxeológia a príbuzné vedy o ľudskom konaní zaujímajú stanovisko vo filozofickej psychológii: v tvrdení, že ľudská myseľ, vedomie a subjektivita existujú, a teda že existuje konanie. V tomto sa stavia proti filozofickému základu behaviorizmu a príbuzných náuk a spája sa so všetkými odvetviami klasickej filozofie a s fenomenológiou. Vo všetkých ostatných otázkach sú však praxeológia a psychológia odlišné a oddelené disciplíny.²⁸

Mimoriadne dôležitou otázkou je vzťah medzi ekonomickou teóriou a históriou. Aj tu, ako v toľkých iných oblastiach rakúskej ekonómie, podal vynikajúci príspevok Ludwig von Mises, najmä vo svojom diele Theory and History.²⁹ Je obzvlášť kuriózne, že Mises a iní praxeológovia boli ako údajní „apriorickí teoretici" bežne obviňovaní z toho, že sú „proti" histórii. Mises totiž zastával nielen názor, že ekonomická teória nepotrebuje byť „testovaná" historickým faktom, ale aj že taká testovaná byť nemôže. Aby bol fakt použiteľný na testovanie teórií, musí byť jednoduchým faktom, homogénnym s inými faktami v prístupných a opakovateľných triedach. Stručne povedané, teória, že jeden atóm medi, jeden atóm síry a štyri atómy kyslíka sa spoja a utvoria rozpoznateľnú entitu nazvanú síran meďnatý so známymi vlastnosťami, sa dá ľahko otestovať v laboratóriu. Každý z týchto atómov je homogénny, a preto je test donekonečna opakovateľný. No každá historická udalosť, ako Mises zdôraznil, nie je jednoduchá a opakovateľná; každá udalosť je zložitým výsledkom premenlivej rozmanitosti mnohorakých príčin, z ktorých žiadna nikdy nezostáva v stálych vzťahoch s ostatnými. Každá historická udalosť je preto heterogénna, a preto historické udalosti nemožno použiť ani na testovanie, ani na konštruovanie zákonov histórie, či už kvantitatívnych alebo iných. Každý atóm medi môžeme zaradiť do homogénnej triedy atómov medi; pri udalostiach ľudských dejín to urobiť nemôžeme.

Tým, samozrejme, nechceme povedať, že medzi historickými udalosťami niet podobností. Podobností je mnoho, ale niet homogenity. Tak existovalo mnoho podobností medzi prezidentskými voľbami v roku 1968 a voľbami v roku 1972, no boli to sotva homogénne udalosti, keďže ich poznačili dôležité a neodstrániteľné rozdiely. Ani nasledujúce voľby nebudú opakovateľnou udalosťou, ktorú by bolo možné zaradiť do homogénnej triedy „volieb." Z týchto udalostí teda nemožno odvodiť žiadne vedecké, a už vôbec nie kvantitatívne, zákony.

Misesov radikálne zásadný odpor voči ekonometrii sa teraz stáva jasným. Ekonometria sa nielen pokúša napodobňovať prírodné vedy tým, že používa zložité heterogénne historické fakty, akoby išlo o opakovateľné homogénne laboratórne fakty; navyše vtláča kvalitatívnu zložitosť každej udalosti do kvantitatívneho čísla a potom omyl ešte zhoršuje tým, že si počína, akoby tieto kvantitatívne vzťahy zostávali v ľudských dejinách stále. V nápadnom protiklade k fyzikálnym vedám, ktoré spočívajú na empirickom objavovaní kvantitatívnych konštánt, ekonometria, ako Mises opakovane zdôrazňoval, nedokázala objaviť ani jedinú konštantu v ľudských dejinách. A vzhľadom na neustále sa meniace podmienky ľudskej vôle, poznania a hodnôt a na rozdiely medzi ľuďmi je nemysliteľné, že by to ekonometria niekedy dokázala.

Ani zďaleka nie je praxeológ proti histórii, ale práve on, a nie údajní obdivovatelia histórie, prechováva hlbokú úctu k nezvratným a jedinečným faktom ľudských dejín. Okrem toho je to praxeológ, kto uznáva, že spoločenský vedec nemôže legitímne zaobchádzať s jednotlivými ľudskými bytosťami, akoby to neboli ľudia, ktorí majú myseľ a konajú podľa svojich hodnôt a očakávaní, ale kamene či molekuly, ktorých dráhu možno vedecky sledovať pomocou údajných konštánt alebo kvantitatívnych zákonov. Navyše, čo je vrcholná irónia, je to praxeológ, kto je skutočne empirický, pretože uznáva jedinečnú a heterogénnu povahu historických faktov; je to samozvaný „empirista," kto hrubo porušuje fakty histórie tým, že sa ich pokúša zredukovať na kvantitatívne zákony. Mises napísal o ekonometroch a iných druhoch „kvantitatívnych ekonómov" toto:

V oblasti ekonómie niet stálych vzťahov, a v dôsledku toho nie je možné žiadne meranie. Ak štatistik zistí, že po náraste ponuky zemiakov v Atlantíde o 10 percent v určitom čase nasledoval pokles ceny o 8 percent, nedokazuje tým nič o tom, čo sa stalo alebo môže stať pri zmene ponuky zemiakov v inej krajine alebo v inom čase. „Nezmeral" „elasticitu dopytu" po zemiakoch. Zistil jedinečný individuálny historický fakt. Nijaký rozumný človek nemôže pochybovať o tom, že správanie ľudí vo vzťahu k zemiakom a každému inému tovaru je premenlivé. Rôzni jednotlivci hodnotia tie isté veci rôznym spôsobom a hodnotenia sa u tých istých jednotlivcov menia so zmenou podmienok. . .

Neuskutočniteľnosť merania nie je spôsobená nedostatkom technických metód na stanovenie miery. Je spôsobená neprítomnosťou stálych vzťahov. . . . Ekonómia nie je, ako . . . pozitivisti znova a znova opakujú, zaostalá preto, že nie je „kvantitatívna." Nie je kvantitatívna a nemeria preto, že niet konštánt. Štatistické údaje vzťahujúce sa na ekonomické udalosti sú historickými dátami. Hovoria nám, čo sa stalo v neopakovateľnom historickom prípade. Fyzikálne udalosti možno interpretovať na základe nášho poznania stálych vzťahov stanovených experimentmi. Historické udalosti nie sú takejto interpretácii prístupné. . .

Skúsenosť hospodárskych dejín je vždy skúsenosťou zložitých javov. Nikdy nemôže sprostredkovať poznatky takého druhu, aký experimentátor abstrahuje z laboratórneho pokusu. Štatistika je metóda na prezentáciu historických faktov. . . . Štatistika cien je hospodárskou históriou. Poznatok, že ceteris paribus musí nárast dopytu viesť k nárastu cien, sa neodvodzuje zo skúsenosti. Nikto nikdy nebol ani nikdy nebude v postavení, aby mohol pozorovať zmenu jedného z trhových údajov ceteris paribus. Niečo také ako kvantitatívna ekonómia neexistuje. Všetky ekonomické veličiny, ktoré poznáme, sú údajmi hospodárskych dejín. . . . Nikto nie je taký smelý, aby tvrdil, že nárast ponuky ktorejkoľvek komodity o A percent musí vždy – v každej krajine a v ktoromkoľvek čase – viesť k poklesu ceny o B percent. No keďže žiaden kvantitatívny ekonóm sa nikdy neodvážil na základe štatistickej skúsenosti presne vymedziť osobitné podmienky, ktoré vyvolávajú určitú odchýlku od pomeru A:B, márnosť jeho úsilia je zjavná.³⁰

Pri rozvíjaní svojej kritiky konštánt Mises dodal:

Veličiny, ktoré pozorujeme v oblasti ľudského konania . . . sú zjavne premenlivé. Zmeny, ku ktorým v nich dochádza, jednoznačne ovplyvňujú výsledok našich činov. Každá veličina, ktorú môžeme pozorovať, je historickou udalosťou, faktom, ktorý nemožno úplne opísať bez určenia času a zemepisného bodu.

Ekonometer nie je schopný tento fakt vyvrátiť, a práve ten podkopáva základy jeho uvažovania. Nemôže si pomôcť a musí pripustiť, že nijaké „konštanty správania“ neexistujú. Napriek tomu chce zaviesť určité čísla, svojvoľne vybrané na základe historického faktu, ako „neznáme konštanty správania“. Jediné ospravedlnenie, ktoré uvádza, je, že jeho hypotézy „hovoria iba toľko, že tieto neznáme čísla zostávajú počas obdobia niekoľkých rokov primerane konštantné“.³¹ To, či takéto obdobie predpokladanej konštantnosti určitého čísla stále trvá, alebo či už k zmene čísla došlo, možno zistiť až dodatočne. Spätne môže byť možné, hoci len v zriedkavých prípadoch, vyhlásiť, že počas (pravdepodobne pomerne krátkeho) obdobia prevládal medzi číselnými hodnotami dvoch faktorov približne stabilný pomer, ktorý ekonometer volí nazývať „primerane“ konštantným pomerom. To je však niečo zásadne odlišné od konštánt fyziky. Je to tvrdenie o historickom fakte, nie o konštante, ku ktorej by sa bolo možné uchýliť pri pokusoch predpovedať budúce udalosti.³²

Tie veľmi vychvaľované rovnice sú, pokiaľ sa vzťahujú na budúcnosť, iba rovnicami, v ktorých sú všetky veličiny neznáme.³³

V matematickom spracovaní fyziky má rozlišovanie medzi konštantami a premennými zmysel; je nevyhnutné v každom prípade technologického výpočtu. V ekonómii nejestvujú nijaké konštantné vzťahy medzi rôznymi veličinami. V dôsledku toho sú všetky zistiteľné údaje premennými, alebo, čo je to isté, historickými údajmi. Matematickí ekonómovia opakujú, že nešťastie matematickej ekonómie spočíva v tom, že existuje veľký počet premenných. Pravda je taká, že existujú len premenné a žiadne konštanty. Je nezmyselné hovoriť o premenných tam, kde niet nemenných veličín.³⁴

Aký je teda náležitý vzťah medzi ekonomickou teóriou a hospodárskymi dejinami, alebo, presnejšie, dejinami vo všeobecnosti? Úlohou historika je pokúsiť sa vysvetliť jedinečné historické fakty, ktoré sú jeho doménou; aby to urobil primerane, musí použiť všetky relevantné teórie zo všetkých rozličných disciplín, ktoré sa dotýkajú jeho problému. Lebo historické fakty sú zložitými výslednicami nespočetného množstva príčin pochádzajúcich z rôznych aspektov ľudského údelu. Historik teda musí byť pripravený použiť nielen praxeologickú ekonomickú teóriu, ale aj poznatky z fyziky, psychológie, technológie a vojenskej stratégie spolu s interpretačným porozumením pohnútok a cieľov jednotlivcov. Tieto nástroje musí použiť pri porozumení jednak cieľov rozmanitých činov dejín, jednak dôsledkov takýchto činov. Keďže ide o porozumenie rozličných jednotlivcov a ich vzájomných pôsobení, ako aj o historický kontext, historik používajúci nástroje prírodných a spoločenských vied je v poslednom dôsledku „umelcom“, a preto neexistuje záruka ani len pravdepodobnosť, že dvaja historici posúdia danú situáciu presne rovnakým spôsobom. Hoci sa môžu zhodnúť na súbore faktorov, ktoré vysvetľujú vznik a dôsledky určitej udalosti, nepravdepodobne sa zhodnú na presnej váhe, ktorú treba priradiť každému príčinnému faktoru. Pri používaní rozličných vedeckých teórií musia robiť úsudky o relevantnosti toho, ktoré teórie sa v danom prípade uplatnia; aby sme sa odvolali na príklad použitý skôr v tejto stati, historik Robinsona Crusoea by sotva použil teóriu peňazí pri historickom vysvetlení jeho činov na pustom ostrove. Pre hospodárskeho historika ekonomický zákon nie je historickými faktami ani potvrdzovaný, ani testovaný; namiesto toho sa zákon, tam kde je relevantný, uplatňuje na pomoc pri vysvetlení faktov. Fakty tým ilustrujú pôsobenie zákona. Vzťah medzi praxeologickou ekonomickou teóriou a porozumením hospodárskych dejín jemne zhrnul Alfred Schütz:

Nijaký ekonomický akt nie je mysliteľný bez určitého odkazu na ekonomicky konajúceho aktéra, ale ten je úplne anonymný; nie si to ty, ani ja, ani podnikateľ, ba ani „ekonomický človek“ ako taký, lež čisté všeobecné „ktosi“. To je dôvod, prečo majú propozície teoretickej ekonómie práve tú „univerzálnu platnosť“, ktorá im dáva idealitu „a tak ďalej“ a „môžem to urobiť znova“. Možno však skúmať ekonomicky konajúceho aktéra ako takého a pokúsiť sa zistiť, čo sa odohráva v jeho mysli; vtedy sa, pravdaže, človek nezaoberá teoretickou ekonómiou, ale hospodárskou históriou alebo hospodárskou sociológiou. . . . Výroky týchto vied si však nemôžu nárokovať nijakú univerzálnu platnosť, lebo sa zaoberajú buď ekonomickým cítením konkrétnych historických jednotlivcov, alebo typmi hospodárskej činnosti, pre ktoré sú dané ekonomické akty dôkazom. . . .

Podľa nášho názoru je čistá ekonómia dokonalým príkladom objektívneho významového komplexu o subjektívnych významových komplexoch, inými slovami, objektívnej významovej konfigurácie, ktorá stanovuje typické a invariantné subjektívne skúsenosti kohokoľvek, kto koná v rámci ekonomického rámca. . . . Z takejto schémy by sa muselo vylúčiť akékoľvek uvažovanie o spôsoboch, akými sa „statky“ majú použiť po tom, čo sa nadobudli. No len čo skutočne obrátime svoju pozornosť na subjektívny význam reálnej jednotlivej osoby a opustíme anonymného „kohokoľvek“, potom má, pravdaže, zmysel hovoriť o správaní, ktoré je atypické. . . . Pravdaže, takéto správanie je z hľadiska ekonómie irelevantné, a práve v tomto zmysle sú ekonomické princípy, podľa Misesových slov, „nie výpovedaním toho, čo sa zvyčajne deje, ale toho, čo sa nevyhnutne musí stať“.³⁵